Príhovor Radovana Novotného, ktorý odznel dňa 17. 11. 2011 v Prešove na akcii: „Výročie Nežnej revolúcie (Zamatového podvodu)“

Áno, rok 1989 bol istým spôsobom prelomový, ale nie až tak, ako sa môže zdať. Do vtedy od roku 1948 deformovali spoločnosť a národ kradnutím v malom domáci, viacerí triedni bojovníci ,vymývanie mozgov prebiehalo pod rúškom monopolu komunistickej strany a okato, moc sa prejavovala často krát otvorene brutálne formou väzenských trestov či trestov smrti.

Od roku 1989 začala kradnúť úzka skupina janičiarov vo veľkom, pre úzku skupinu nie domácich. Začalo sa rafinované vymývanie mozgov tých dole, na základe uplatňovania stereotypov vyplývajúcich z “blahodárneho pôsobenia plurality názorov, privatizácie a pod.“. Moc nabrala skrytú, ale o to nebezpečnejšiu formu, ktorej obeťami sa postupne stávajú všetky vrstvy obyvateľstva, vrátane tých nenarodených.

Tento trend pokračuje a naberá čím ďalej tým nezdravšie kontúry. Tento galimatiáš má ako všetko na tomto svete svoje príčiny, ako aj dôsledky. Jednou a základnou príčinou zlých dôsledkov je úmyselný klam. Ten sa nachádza v každodennom praktickom živote vo forme neúprimnosti, či na každom rohu vo forme reklamy, ktorá samotným slovom reklama deklaruje príklon ku klamu. Klam je základom, ako aj dôsledkom dnes aktuálnej tzv. finančnej krízy, klam sa nachádza na príklad aj v základnom dokumente SR – Ústave SR, ktorej sa budem venovať obšírnejšie, s náväznosťou na jej uplatňovanie v praxi. Heh…Veď aký je už možný rozvoj Slovenska „po vzore suverénnej Veľkej Moravy“ v rámci žalára národov EÚ? Takýchto paradoxov tam je však požehnane.

PREAMBULA

My, národ slovenský,

pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť,

v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva a historického odkazu Veľkej Moravy,

vychádzajúc z prirodzeného práva národov na sebaurčenie,

spoločne s príslušníkmi národnostných menšín a etnických skupín žijúcich na území Slovenskej republiky,

v záujme trvalej mierovej spolupráce s ostatnými demokratickými štátmi,

usilujúc sa o uplatňovanie demokratickej formy vlády, záruk slobodného života, rozvoja duchovnej kultúry a hospodárskej prosperity,

teda my, občania Slovenskej republiky,

uznášame sa
prostredníctvom svojich zástupcov

na tejto ústave:…

Podľa wikipédie je Preambula citujem : „úvodná, spravidla slávnostná, časť textu nejakého písomného dokumentu (listiny, predpisu, smernice, nariadenia, stanov, zákonov, ústavy), ktorá dnes spravidla stanovuje úmysel, zámer, význam či zmysel textu nasledujúceho za preambulou.

Napríklad v preambule ústavy štátu sú uvedené základné ciele činnosti občanov a inštitúcií národov a národností tvoriacich štát, hovorí o objektívnom duchu tejto činnosti, o súhrnnom duchu občanov štátu.“

Zdroj: „http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Preambula&oldid=3940667“

Jednoducho povedané je to vážnosť nárokujúci si dokument.

Keď človek číta riadky preambuly ústavy a porovnáva ich s životnou praxou, dospeje ku záveru, že slová ostávajú slovami a realita je kdesi úplne na opačnom póle pomyselnej čiary.

Národ slovenský vo všeobecnosti a zvlášť kultúrno-spoločenské elity národa akoby absolútne zabudli na význam, poťažne odkaz týchto riadkov, ktoré podľa jedného z tvorcov ústavy mali byť ako základný zákon, ústava sa mala stať strategickým pôdorysom budúcej Slovenskej republiky.

Naskytá sa otázka, či tie riadky neboli svojho času napísané pro forma, alebo skôr účelovo. Síce pri tvorbe textu ústavy bolo zopár aspoň zdanlivých nadšencov s aspoň zdanlivým entuziazmom a aspoň zdanlivým dobrým úmyslom, ktorí ako hovorí Štefan Grman jeden z tvorcov ústavy SR:

parafrázujem

„…mali  na pamäti predovšetkým zabezpečenie istôt, založených na prosperite krajiny“,

ale s odstupom času  je nutné konštatovať, že vývoj dáva za pravdu tomu, že slová nimi navrhnutej preambuly a schválenej vládou ostali v konečnom dôsledku aj vďaka nim praktickou fikciou a naopak, realita hovorí kontinuálne o nastúpení cesty permanentného popierania tohoto dokumentu, ktorý deklaruje istú špecifickú formu bytia národa a štátu. Nie nepodstatný je fakt že na tvorbe ústavy sa podieľali aj samotní komunisti.

 

V súvislosti s obsahom preambuly SR je nutné konštatovať že obraz doby dokladá, že my, národ slovenský nepamätáme, alebo nechceme pamätať na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť preto, lebo to popierame svojou praktickou činnosťou.

Nášmu politickému dedičstvu vyjadrenému v 1. Slovenskej republike, kedy sa nám zatiaľ v histórii dýchalo najvoľnejšie nevieme prísť na meno, zatracujeme ho, nazývame ho všelijakými mrzkými pomenovaniami a oslavujeme jeho likvidátorov zosobnených v boľševickych okupantoch a čechoslováckych bastardoch, ktorí sa na znak svojho víťazstva nad tu nejestvujúcim fašizmom prezentovali aj takýmito faluso-obeliskovými opachami, z ktorých jedna stojí aj tuto v parku.

Slovenské kultúrne dedičstvo vychádzajúce z kresťanskej tradície a morálky, slovenskej zeme a dediny zatracujeme a nahradzujeme ho západnou kultúrou smrti reprezentovanou storakými úpadkovými subkultúrnymi , pseudonáboženskými, či šialenými filozoficko-politickými trendmi a ich produktmi reprezentovanými od pepsi koly, cez buzerantský exhibicionizmus, potratárstvo až po aktuálne členstvo v diabolských spolkoch, akými sú Európska únia a NATO.

To, že žijeme, ako žijeme dokazuje, že stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie sú nám v skutku cudzie. Pojem viery a z nej vyplývajúce stotožnenie sa s etikou, morálkou, svornosťou, cudnosťou, súdnosťou, pokorou, vážnosťou, úctou k autorite, ako fundamentálnymi predpokladmi pre národné bytie ostáva visieť vo vzduchu a nieto toho, kto by sa po ne natiahol. Naopak, našimi oči vypaľujúcimi hviezdami sú lož, farizejstvo, zlý úmysel, zákernosť a závisť, to všetko za účasti vševediaceho rozumu, teda podpory pána tohoto sveta – satana.

My národ slovenský  do dôsledkov svojim životom popierame zmysel cyrilo-metodského duchovného dedičstva a historického odkazu Veľkej Moravy, nakoľko miesto  neho staviame Molocha hmotárstva a mamonu, ako aj nahrádzame slovenský jazyk kade akými inými jazykmi, najmä anglickým. Odkaz Veľkej Moravy spočívajúci vo vybudovaní silného štátu je priamo popieraný členstvom Slovenska v nadnárodných organizáciách, kontinuálne likvidujúcich jeho národnú a štátnu podstatu formou podpory janičiarstva, debilizácie sociálnej spoločnosti, rozmáhania sa asociálneho hlavne cigánskeho parazitizmu a tzv. privatizácie slúžiacej globálnym, od slovenského národa na milióny svetelných rokov vzdialeným záujmom súkromných svetobažníkov, nepodobajúcich sa ani na človeka..

Právo na sebaurčenie slovenský národ za pomoci svojich politických zástupcov ako aj svojho nezáujmu dlhodobo určuje tak, že sa samolikviduje, ako je to charakteristické pre šialených revolucionárov.

Trvalá mierová spolupráca je fikciou, nakoľko životom ktorým žijeme smerujeme ku konfliktu medzinárodnému, medzietnickému, medzirasovému a v neposlednom rade ekologickému.

Uplatňovaním liberálno-demokratických pravidiel a z nich akože vyplývajúcich záruk slobodného života sa stala fraška, ktorá nemá najmenší potenciál ku rozvoju duchovnej kultúry a hospodárskej prosperity.

Človek zisťuje, že to, čo si Preambula dala za úlohu, je v ďalšom texte Ústavy SR hlavne novelizovaním súvisiacim so vstupom do Európskeho satanského spoločenstva, či do Severoatlantického diabolského paktu jej popieraním na x-tú a praktický život bežného človeka akéhokoľvek stavu popieraním na xyz-tú.

Môžeme zabudnúť na to, že tento klamlivý systém slúžiaci nadnárodným hamižným záujmom s takýmito ľuďmi, akí sú na jeho čele – poturčencami horšími od Turka, vyrieši marazmus, do ktorého sme sa hlavne vlastnou vinou dostali. Aktuálne nemá kto viesť tento národ. Poslední slovenskí národovci a štátnici buď utiekli pred popravou, alebo odvisli na šibenici, po prípadne dostali guľku do čela.

Od vtedy už prešlo vyše 65 rokov…

Úloha národovca dneška, či toho „človeka milión“, ako ho pomenoval Hronský, alebo ašpirujúceho na národné vodcovstvo je navrátiť sa ku koreňom a tak dať ľudskému a národnému životu, ako aj trebárs myšlienke zosobnenej Preambulou SR zmysel. Perspektívne slovenský človek musí objaviť v prvom rade tradičné kresťanstvo, ako ho poňali naši slovenskí ľudáci na čele s Dr. Jozefom Tisom či Štefanom Polakovičom a z neho vyplývajúcu silu, ktorá namieri človeka k budovaniu partnerstva, rodiny, obecného spoločenstva, národa a tomu, čo mu má slúžiť – štátu.

Štát nemá byť proti občanovi, ale má byť pre neho. Štát má svoj význam aj v súčasnosti aj napriek tomu, že šialení komunisti ho pokladali za nutné dočasné zlo a nie menej šialení demokrati nám budú nahovárať že je už nepotrebný. Sami vidíte, že je potrebný! Ak nefunguje štát so svojou sociálnou, hospodárskou a obrannou podstatou, tak tu je bordel tak, ako aj dnes. V súčasnosti štát nefunguje a je až kontinuálne okato likvidovaný. To si musí uvedomiť Jožo, Fero, Anička, ten úradník, henten a aj ten policajt a tamten a záleží aj od neho, ako bude vyzerať a či bude vôbec nejako vyzerať.

To, že povedzme ten policajt v súčasnosti dostáva nadpriemerný plat a má akú takú stabilitu v zamestnaní v porovnaní so súkromným sektorom je dočasné, nakoľko bez stabilného sociálneho systému aj on pôjde do muky, navyše to nie je najhlavnejšie pre prežitie ozaj dôstojného života. Nie menej dôležité je, aby každý človek pamätal na svoje deti. Nikto ozaj súdny nechce, aby žili v štáte, či inom spoločenskom zväzku, v ktorom vládne teror korporácií, všakovakých úradníkov, ako aj teror vyplývajúci z cigánskeho parazitického asociálstva.

Český výrok – „Spořádaná rodina, spořádaná obec, spořádaný stát!“ nemôže byť umŕtvený, ak chceme aby národ ako ho poznáme prežil. Preto je čím najskôr nutné dať iný smer tejto zhubnej demokracii dneška a tak vytvoriť podmienky pre rozvoj štátu, ku ktorého budovaniu môže dôjsť jedine za predpokladu duchovnej očisty spoločnosti a národa, reprivatizácii v podstate nakradnutých majetkov, vymanenia sa z medzinárodného úžerného systému ako aj nadviazania vzťahov so zahraničnými pronárodnými podobne uvažujúcimi spolkami, ktoré a priori vo svojich krajinách prežívajú obdobný úpadok.

Nech si Sloven vezme k srdcu a umu heslá ľudáckeho hnutia – Slovensko Slovákom a na Slovensku po Slovensky. V nich je obsiahnuté všetko. Nech ako zametač, tak aj univerzitný profesor v duchu nich žije a máme o budúcnosť postarané. Česť a Sláva Slovenom! Na stráž! Ďakujem za pozornosť.

Radovan Novotný