MEMORIÁL MUČENÍKA JÁNA NEMCA 26. 11. 2020
Famóznosť Cirkvi katolíckej spočíva aj v tom, že zdanlivo zlé zákonite obracia na dobré. Lepšie povedané, ona to neobráti, ono to, čo sa zdá, ako zlé, alebo obsahuje časť zla, je v konečnom dôsledku dobré. Samo o sebe, svojou podstatou. To len interpretácia z pozícii iných, ako katolíckych danú vec prezentuje v negatívnom slova zmysle ako celok.
Hovoríme o smrti, smrti násilnej, vykonanej na nevinnom. Iste, na jednej strane prirodzene násilnú smrť spravodlivého je nutné odsúdiť a spravodlivo potrestať vinníka, ak je dolapený, avšak na druhej strane, z tej smrti vyplýva, že je to dobrá smrť, stvorená pre nebo, s pridanou hodnotou ovenčenia gloriolou mučeníctva. Praktická rovina „dobrej smrti“ vyššie uvedeného charakteru však neprichádza „zadarmo“. Je z pravidla obrovskou skúškou viery, lásky, nádeje a oddanosti. Nakoniec, všetky atribúty tohto „prístupu“ vychádzajú ako pravzor, zo skúsenosti Krista Pána, Jeho krížovej cesty, i toho, čo jej predchádzalo, až po to, čo ju zavŕšilo – smrť na kríži.
Kresťania však vedia, že práve smrť na tomto kríži, strastiplná cesta na Golgotu, drastické bičovanie a tŕním korunovanie, trápivé krvou potenie sa, privádza Božieho Syna tam, kde je ako suverénny víťaz – ku zmŕtvychvstaniu – výhre nad smrťou. Pre pohanov je samožertva na kríži bláznovstvom, pre Židov opovrhnutia hodným prejavom, pre moderného amorfného človeka nejaký výstrelok bez hlbšieho, hoc len povrchného rozumového uchopenia. Pre nás katolíkov, je to prorokmi predpovedané víťazstvo, dokonalá obeta, na ktorej budujeme svoju vieru a pripravujeme sa životom časným na život večný, lebo vieme, že Kristus vstal z mŕtvych a premohol smrť.
Aby sme neostali vlažnými, alebo skorej aby sme sa stali horlivými, Pán nechal na tomto svete „možnosť“, či „dopustenie“ aby po Jeho vzore šli aj ďalší a tak dávali dobrý príklad ostatným a kultivovali ich tak vo vzťahu ku viere a životu. Jedným takým príkladom je aj mučeník viery katolíckej a národa slovenského kňaz Ján Nemec. Na jeho počesť sa každým rokom koná memoriál, počas ktorého sa za sprievodných modlitieb prejde tou istou cestou, ktorá bola jeho poslednou, na konci ktorej bol brutálne zavraždený. Touto aktivitou sa účastník, podobne ako pri krížovej ceste môže vhodne psychologicky naladiť pre vhodné chápanie podstaty života a smrti, ako aj figurovania obety, ako jedného zo základných atribútov viery katolíckej.
Mučeník Ján bol partizánskymi úbožiakmi v noci zo 16. na 17. novembra 1944 násilne vytiahnutý z fary v obci Lieskovec, kde pôsobil ako farár a vlečený cez 4 chotáre, cestou – necestou, vodou, blatom, skalami v studenom a upršanom počasí, uviazaný za chvost koňa a popri tom bitý. Doráňaný a celkom vysilený došiel po svojich až ku obci Gírovce, kde bol nútený prejsť cez rieku Oľku. Nevládal však. Partizáni mu prebili lebku pažbami pušiek a dorazili ho dvomi strelami. Tak ho vyzliekli a vyzuli a v spodnej bielizni ho šmarili do koryta rieky, kde ho ráno našli tunajší obyvatelia.
Dumavý človek sa pýta: „prečo to všetko“?
Odpoveď znie: „na jednej strane pre vieru Katolícku, na strane druhej z nenávisti ku nej“.
Udalosti sa dejú aj na to, aby sa z nich človek poučil. V kontexte umučenia Jána Nemca sa naskytajú otázky: „Slováci, ako národná a ešte stále kresťanská spoločnosť sa poučila? Robí dosť toho na to, aby tento prípad vošiel do kolektívnej pamäti a vyplynulo z jeho obsahu poučenie, teda múdrosť?
Odpoveď znie: nie.
Z tohto prípadu, ako aj z mnohých analogických vyplýva skôr kolektívna hlúposť, nakoľko aj X rokov po udalosti sú partizáni hrdinskými osloboditeľmi (spolu s Červenou armádou), utlačeného ľudu spod teroru fašizmu a negatívne udalosti s späté s „oslobodením“ príležitostne „pestujú“ iba nejakí čudáci.
Vráťme sa však na začiatok. Katolík vie, že táto udalosť priniesla kňazovi Jánovi nebo a to je to podstatné. Jeho vrahovia, ak neoľutovali, tak dostanú spravodlivú odplatu. To všetko „je“ aj bez ľudských zásahov. Človek však má povinnosť informovať pravdivo o tom, čo sa stalo. Aj tento príspevok má ambíciu byť malým zrniečkom piesku v mozaike pravdy.
Radovan Novotný