Demonštrácia bezpodmienečnej nutnosti spoločenskej Vlády Krista Kráľa – 17. novembra 2020, Bratislava

„Vo svojom prvom okružnom liste, ktorý sme vydali na začiatku Nášho pontifikátu pre všetky Ich Excelencie biskupov, uviedli sme hlavné príčiny tých súžení, s ktorými sa človečenstvo potýkalo. Spomíname si, že sme v ňom hovorili, že tieto početné zlá vo svete sa vyskytli preto, lebo väčšina ľudí vypudila Ježiša Krista a Jeho presvätý Zákon zo svojich životov – že ani Jemu, ani Jeho Zákonu sa nedávalo miesto v živote – či už v nažívaní najbližších, a či vo veciach verejných. A ďalej sme hovorili, že nebude žiadnej nádeje na trvalý mier medzi národmi, kým sa každý jeden jednotlivec i celé štáty budú odmietať poddať panstvu nášho Spasiteľa. A že je potrebné hľadať mier Kristov v Kráľovstve Kristovom; a sľúbili sme pre to urobiť všetko, čo bude v Našich silách. A že sme prehlásili, že v Kráľovstve Kristovom nemôže byť mier účinnejšie obnovený, ani zjednaný na trvalejšom základe inak, než skrze obnovenie zvrchovaného panstva nášho Pána.“

(z encykliky Quas Primas – o Kristovi Kráľovi Jeho Svätosti PIA XI. (1925))

Od napísania encykliky o Kristovi Kráľovi sa vo svete nič nezmenilo k lepšiemu. Naopak, svet sa nachádza v ešte väčšom rozvrate ako za vlády J. S. PIA XI., v dobe, kedy písal danú encykliku. Všeobecné zmätenie, s oprávneným prívlastkom „diabolské“, nadobudlo ohromných rozmerov. Má to však logiku. Kristus Kráľ bol vyhodený nielen zo spoločenského života svetského, ale aj z „cirkevného“, respektíve z toho, čo parazituje na Cirkvi pravovernej a čo bežne vídame vo farnostiach, v kostoloch.

Už skoro rok sa konfrontujeme s fenoménom umelo vypusteného vírusu, majúceho za účel prenesenia ľudskej spoločnosti do ďalšej fázy smerom ku nastoleniu NWO a príchodu Antikrista. Prejavuje sa to hlavne vyvolaním všeobecnej psychózy, vyplývajúcej zo skutočného, či fiktívneho šírenia vírusu a následných opatrení. Prakticky skoro celý svetský život sa zredukoval na zväčša fiktívny boj s prenikaním tohto vírusu, pritom úmrtnosť na následky choroby, vyvolanej ním, sú zanedbateľné, v porovnaní s inými civilizačnými chorobami, či chorobami vyplývajúcimi z „proticovidových opatrení“, či zo škôd súvisiacich.

Čo je však horšie, svetskú rétoriku prebrali aj cirkevné autority, ktoré stratili vďaka koncilovému poňatiu duchovna v rámci Cirkvi Kristovej zo zreteľa všeobecne kurz, ktorý vyplýva z učenia a praktických krokov Cirkvi a ktorý ako hierarchovia by mali primárne držať. Jednoducho sú mimo. Tak, ako pápež František. Nie že by to bola novinka, ale v tomto prevedení je. Už nie Ježiš je ich Pánom, ale aktuálne Covid. To by samo o sebe nebolo až tak dramatické, ak by šlo iba o nich, ale má to katastrofálne dôsledky na život večný tých, ktorých majú viesť.

Primárnym výrazným problémom je tzv. „podávanie na ruku“, kde dochádza k znesväteniam – svätokrádežiam v masovom merítku, nakoľko len posvätená osoba môže chytať do rúk Telo Krista Pána. Pridruženým problémom je nevysluhovanie sviatostí, vyplývajúce zo „zatvorenia kostolov“, ako nadstavbového technického prvku v plejáde bláznivých opatrení a zákazu prístupu kňaza na vybrané miesta – napr. do domovov dôchodcov, či hospicov, kde je mortalita prirodzene vysoká s covidom, či bez neho.

Koľko nezaopatrených zomrelo a putuje smer večné zatratenie, teda peklo? Koľko sviatostí pokánia bolo zanedbaných a človek svojím životom putuje smer peklo? Koľko sviatostí manželstva bolo „odložených“, možno už navždy a zainteresovaní skrz ich slabosť smerujú smer peklo, lebo zotrvávajú v hriešnom zväzku? Koľko ľudí bolo nasmerovaných ku podaniu Krista Pána „na ruku“ skrz ich predstavených a tak sa zúčastnili, resp. boli priamymi znesväcovateľmi Tela Pánovho? Koľkí vďaka pomaly že nie ročnému dišpenzu, „Danajskému to daru“, odpadnú od viery, lebo „sledovať omšu“ cez televízor je absolútne nevhodným prostriedkom na to, aby človek ostal na pozore a rozvíjalo ho to v jeho katolíckom živote. Boh vie… A je tých „koľko“ ešte veru dosť… A Diabol žne úrodu… A…

To nás teda primárne pohlo ako katolíkov k tomu, aby sme dňa 17. novembra vyšli s krížom v rukách a s Kristom Kráľom na dlhom transparente, aby sme spolu s modlitbami na perách demonštrovali úmysel bezpodmienečnej spoločenskej vlády Nášho Pána Ježiša Krista, ak je nám život časný i večný milý, ako aj to, aby sa biskupi Slovenska spamätali a nežrali z rúk predstaviteľov, murárskymi paideami presiaknutej svetskej vlády, ako aj opustili pokoncilové deštrukčné myslenie.

Veru, neboli sme tam na to, aby sme kričali – „Matovič je to a hento“, „Mikas je to a to“, lebo si uvedomujeme, ak by tam boli tí, z takzvanej opozície, konali by zhruba rovnako, lebo zhruba rovnako konali, keď vládli, zhruba rovnako konali tak i tí pred nimi, i ďalší (s ohľadom na aktuálne zahraničnopolitické, mediálne tlaky, plus ich vlastnú „lakomosť a pýchu“), nakoľko sa krútia v kolese liberálnej demokracie a jej mantinelov, poťažne limitov. Plus, samozrejme, vedenia osobného demonštratívne hriešneho spôsobu života, založeného na murárskej „slobode – rovnosti a bratstve“, negujúcich Kráľovstvo Kristovo do dôsledkov, čo, žiaľ, zdá sa nikto z nich nechce zmeniť a tak rozbiť toto diabolské jarmo. Práve naopak, zdá sa, že im to vyhovuje „a šľachtia“ si to.

V kolese mantinelov liberálnej demokracie sa, žiaľ, točí aj tzv. „skutočná opozícia“, s prívlastkom nimi samými používaným – „protisystémová“, stelesnená v ĽSNS, nakoľko ani u nej nevidno významnejší záblesk toho, aby sa chcela vymaniť z pút liberálnej demokracie a amorfného a situačného kresťanstva. Z našej strany je toto konštatovanie výsledkom železne uplatnenej logiky, vyplývajúcej z presnej analýzy politického i sociálneho, plus, samozrejme, náboženského spektra. Neteší nás to. Dal by Boh, aby sa to zmenilo.

Vieme, že zákon akcie a reakcie je platný, preto z krízy pre nás ako katolíkov vyplýva nádej. Už sa ozvali prvé hlasy, pochádzajúce z lona Matky Cirkvi a to arcibiskupa Vigana a biskupa Schneidera. Sme Bohu za nich vďační a modlime sa za to, aby sa prebudili aj ďalší hierarchovia, zvlášť na našom pomätenom Slovensku.

Veď Telo Kristovo je dokonalým liekom všeobecne, v porovnaní s nejakou smiešnou dezinfekciou, náhubkom, obmedzujúcou šachovnicou v kostole, nebozkávaním ikon, ďalším obmedzovaním počtov na 50, 6 a podobne, nehovoriac o znesväcovaní Tela Kristovho, pri ktorom dochádza pri „podávaní na ruku“, teda „opatreniami“ proti „čínskemu strašiakovi vypustenému chazarom“ a je až zarážajúce, ako „tí hore“ nevidia, že „cisár je nahý“. Alebo sú poplatní „svojej“ politike…?

Nech je tak, alebo onak, aj mimo 17. novembra je nutné každý deň vymodlievať milosť pre poblúdených pastierov a vychádzať na svet pod práporom Krista Kráľa, poťažne demonštrovať potrebu Jeho bezpodmienečnej spoločenskej vlády, v rodinách, v školách, v inštitúciách, v štátoch, na nadnárodnej úrovni, lebo dobre vieme, že nad nami bude vládnuť buď „On so svojím sladkým bremenom“, alebo budeme „vo večnom otroctve Diabla“, padlého to anjela, ktorý ako vysoko siahal so svojou pýchou, tak nízko padol.

Christus Vincit, Christus Regnat, Christus Imperat!

Radovan Novotný

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.