P. Lukasz Szydlowski FSSPX: Vzdali sa biskupi náuky katolíckej Cirkvi? (Učenie pápežov o súčasných bludoch)

(Skrátený prepis prednášky P. Lukasza Szydlowskeho FSSPX, ktorá odznela po sv. omši, dňa 25. septembra 2020, pri Ružomberku)

Dnešná prednáška bude zhrnutím náuky pápežov na tému duchovného ohrozenia, ktorému sa v poslednej dobe poddalo duchovenstvo, biskupi a tiež rímsky biskup – pápež. Musíme sa vracať k prameňom, teda k pápežským encyklikám. Je to náuka zjavená Pánom Bohom, základ našej viery. Opustenie tejto náuky je dôvodom súčasnej krízy.

Sv. Augustín hovorí o dvoch láskach, ktoré vybudovali dva štáty. Jednou je láska k Pánu Bohu po pohŕdanie sebou samým a druhá je láska k sebe samému až po opovrhovanie Pánom Bohom. Tieto dve lásky vybudovali dva štáty. Jeden je obrátený k časnosti a druhý k Pánu Bohu. Keď si porovnáme budovu Európskeho parlamentu v Bruseli s Babylonskou vežou, môžeme si všimnúť podobu. Určite sa dá povedať, že to nie je náhoda, Európska únia má podobné tendencie, chce stvoriť satanský štát človeka bez Pána Boha. Tí, ktorí sa snažia tieto myšlienky zaviesť vo svete, sú slobodomurári. Je potrebné ich spomenúť, pretože ak by sme vynechali tohto nepriateľa, nenájdeme zdroj súčasných bludov. Jeden z pápežov, Lev XIII., vo svojej encyklike Humanum genus akoby zhrnul celú náuku a smery, v ktorých kráča slobodomurárstvo. Dá sa to vystihnúť týmto citátom:

„Konečný cieľ nepriateľov: Úplné zvrhnutie náboženského a spoločenského poriadku založeného na kresťanských inštitúciách a nahradenie ho novým poriadkom, vytvoreným podľa ich domnienok, ktorých základné princípy a zákony sú prevzaté z naturalizmu.“ (Lev XIII. – Humanum genus)

Babylonská veža a budova Európskeho parlamentu – náhodná podobnosť?

A teda hlavným koreňom je naturalizmus. Vylúčenie všetkého, čo je nadprirodzené, z každej oblasti života. Môžete si to všimnúť aj teraz, vidiac súčasné tendencie medzi duchovenstvom, pápežmi, biskupmi a kňazmi. Dôležité je (podľa nich) zdravie, naše úspechy, pozemské záležitosti, ale zanedbáva sa spása duší a sláva Božia. Čo učí slobodomurárstvo, aké sú ich zásady?

  • Neuznávajú žiadne dogmy
  • Neprijímajú žiadneho učiteľa, autoritu
  • Usilujú sa o úplné oddelenie náboženstva od svetského života
  • Chcú pozbaviť Cirkev vplyvu
  • Chcú zničiť pápežskú moc
  • Prenasledujú katolicizmus a všetky náboženské inštitúcie
  • Propagujú náboženskú ľahostajnosť
  • Presadzujú „svetskú morálku“
  • Propagujú rozpustný život
  • Civilné manželstvá, rozvody
  • Svetské školstvo
  • Všeobecná rovnoprávnosť
  • Stavovská rovnosť
  • Prirodzená ľudská sloboda
  • Moc od ľudu alebo štátu
  • Štáty bez náboženského vyznania
  • Komunizmus

Všetko je uvedené v encyklike Humanum genus, okrem iného tiež komunizmus. Oslobodenie sa spod akejkoľvek autority vedie ku komunizmu.

Slobodomurárstvo bolo založené v roku 1717 v Anglicku a neskôr už Francúzska revolúcia rozširovala tieto myšlienky do celého sveta. Ich mottom je: „Sloboda, rovnosť, bratstvo alebo smrť!“. O tej smrti sa dnes nikde nehovorí. Tí, ktorí sú nepriatelia týchto ideí, sú odsúvaní nabok. Podobne sa deje dnes v Cirkvi. Kto sa stavia proti týmto myšlienkam, ten je odsúvaný. Spomenuté tri princípy nachádzame aj v (pokoncilovej) Cirkvi: sloboda – náboženská sloboda, rovnosť – kolegialita a bratstvo – ekumenizmus. Tieto revolučné princípy boli vyjadrené v ľudských právach. Môžete si všimnúť, že pápeži po Druhom vatikánskom koncile (DVK) už taktiež hovoria o ľudských právach, o OSN, o ochrane životného prostredia… Ale nehovorí sa o právach Pána Boha. Pápeži (predkonciloví) hovorili inak: že je nutné začať hovoriť o Božích právach. Pán Boh je na prvom mieste, človek a ostatné stvorenie je na nižších miestach. Je dôležité hovoriť tiež o človeku, pretože človek ako božie stvorenie je dôležitý, ale lesť satana spočíva v tom, že chce Pána Boha, ktorý je najvyšší, umenšiť, dať na druhé miesto. To je tendenciou slobodomurárstva a nepriateľov Cirkvi, aby časnosť bola dôležitejšia. Takéto vnútorné rozpoloženie sa vkráda do každého z nás, do našich duší. Tak veľmi sa bojíme o to, čo je časné, a zabúdame na kráľovstvo Božie. To isté sa dostalo aj do súčasného učenia. Všetci pápeži od Klementa XII. (1730-1740) až po Pia XII. (1939-1958), jeden za druhým, odsudzovali slobodomurárstvo, slobodomurárske myšlienky, tendencie aj všetko, o čo sa slobodomurári usilovali. Môžeme hovoriť o jednohlasnom a jednoliatom pápežskom učení. Až do roku 1962, kedy náhle nastupuje radikálna zmena. Teraz sa môžeme pýtať, kto je teda poslušný – či tí, ktorí sú poslušní týmto pápežom alebo tí, ktorí sú poslušní pokoncilovým pápežom?

Akonáhle sa objavili bludy v roku 1717, pápeži poskytli liek. Aká to musí byt veľká nákaza, obrovský blud, keď všetci pápeži o tom hovoria. A čo také hovoria? Hlavným z omylov je liberalizmus, ktorý vedie k nezávislosti človeka od Pána Boha. Liberalizmus ako blud v oblasti viery a náboženstva je doktrínou, ktorá chce rôznymi spôsobmi spraviť človeka nezávislým od Boha, Jeho zákonov, Jeho zjavenia a následne oslobodiť občianske spoločenstvo od každej závislosti na spoločenstve náboženskom.

„Všeobecná Cirkev každou novotou sa ničí“ a budete sa riadiť napomenutím sv. pápeža Agatha, že „na platných ustanoveniach sa nemá nič meniť, nič uberať ani pridávať, ale ako slová, tak aj zmysel sa majú zachovávať bez porušenia.” (Gregor XVI. – Mirari vos)

Pápež Gregor XVI. odsúdil tendencie hľadania novôt v Cirkvi. Tiež je dôležité, že to spojil s činnosťou slobodomurárov a liberalizmom. Odchod od tejto pápežskej náuky viedol k novotám, ktoré máme dnes. Pápež hovorí o tom, ako Cirkev pristupuje k reformám. Mýlia sa tí, ktorí chcú obnovu Cirkvi, ako keby Cirkev mohla zblúdiť. Je to dôležité, pretože na DVK sa hovorí presne o tom, že Cirkev sa musí obnoviť a prispôsobiť tejto dobe. Pápež už skôr na to odpovedal, že Cirkev nič z toho nemusí robiť.

Ďalším z bludov, ktorý hlása liberalizmus a propagujú slobodomurári, je indiferentizmus – teda náboženská ľahostajnosť. Možno si pamätáte na videá a modlitebné úmysly, ktoré natočil pápež František. Jedným z prvých videí modlitebných úmyslov bolo modlenie sa za mier vo svete. Vystupovali v ňom štyria ľudia – moslim, budhistka, žid a katolícky kňaz. Každý z nich na konci ukázal symbol svojho náboženstva, ako keby boli všetci spolu jedno a to isté. Indiferentizmus je propagovaný zo samotného Ríma. Taktiež ekumenizmus, ktorý rozširoval Ján Pavol II., je propagáciou indiferentizmu. Je to snaha o zrovnoprávnenie všetkých náboženstiev. Ďalej sú to rôzne slobody, akoby vo všetkom išlo hlavne o slobodu: sloboda svedomia, náboženská sloboda atď. Aj tie sú dnes propagované, hlavne sa veľa hovorí o slobode svedomia, často ju spomínajú súčasní pápeži.

„Z tohto nečistého žriedla ľahostajnosti v náboženstve plynie ono prevrátené a bludné učenie, nech nepoviem pominutie všetkých zmyslov, že totiž každému sa má dovoliť a vydobyť sloboda svedomia. Tomuto zhubnému bludu kliesni cestu ona úplná a neobmedzená sloboda v myslení, ktorá sa šíri na skazu Cirkvi a ľudu. Dokonca niektorí sa s náramnou nehanebnosťou osmeľujú hlásať, že odtiaľ môže pochádzať prospech pre náboženstvo. „Ale smrť duše je horšia ako sloboda v omyle“, povedal by sv. Augustín.“ (Gregor XVI. – Mirari vos)

Pápež Pius IX. tiež odsúdil omyly, s ktorými sa dnes môžeme stretnúť v učení pápežov a biskupov. Ide napríklad o vzťahy medzi štátom a Cirkvou a tiež o vzťahy medzi náboženstvami. V bode 18 (Syllabu omylov) máme odsúdený výrok týkajúci sa protestantizmu:

„18. Protestantizmus nie je nič iné, než odlišná forma jedného a toho istého pravého kresťanského náboženstva, a je v ňom možné sa práve tak ľúbiť Bohu ako v Cirkvi katolíckej.“ (Pius IX. – Syllabus omylov)

To vidíme dnes, k čomu to vedie, poukazuje sa na to, že protestanti sú nám veľmi blízki. Neviem, či poznáte dokument „Spoločná deklarácia“, ktorý bol vypracovaný Pápežskou radou pre jednotu kresťanov a Svetovým luteránskym zväzom. Píše sa v ňom o rozdieloch a podobnostiach medzi katolicizmom a protestantizmom. Tento dokument bol základom pre spoločné modlitby v roku 2017, na výročie vzniku protestantizmu. Deklarácia sa snaží poukázať na to, že medzi nami nie sú veľké rozdiely. Spomína sa Sväté písmo, tradícia, kňazstvo a Eucharistia. O Matke Božej sa nepíše ani slovo, pretože Matka Božia sa žiadnym spôsobom nedá zlúčiť s protestantizmom a v ostatných štyroch bodoch sa snažia hľadať podobnosti. Zaujímavé je, že pri Eucharistii hovoria o tom, že nie je potrebné pridŕžať sa slova transsubstanciácia – prepodstatnenie. Vraj sa toto slovo môže vynechať a nahradiť iným. Slovo transsubstanciácia pritom presne vyjadruje to, čo sa deje pri svätej omši. Tridentský koncil nám ho určil ako najlepšie vyjadrenie tohto tajomstva. Takto sa nás teda pokúšajú priblížiť k protestantom, takto sa katolíci stávajú protestantmi.

Čo sa týka omylov vo vzťahu štátu a Cirkvi, pápež Benedikt XVI. povedal vo Francúzsku prezidentovi Sarkozymu, že pozitívny laicizmus, aký panuje vo Francúzsku, je ideálny, teda že také oddelenie štátu a Cirkvi by malo byť.

Môžeme sa vrátiť k bodom 55, 77 a 78 zo Syllabu omylov. Benedikt XVI. hovorí presne to, čo je odsúdené v Syllabe:

„55. Cirkev má byť odlúčená od štátu a štát od Cirkvi.“
„77. V tejto dnešnej dobe už nie je vhodné, aby katolícke náboženstvo bolo považované za jediné štátne náboženstvo a aby všetky akékoľvek ostatné kulty boli vylučované.“
„78. Z tohto dôvodu bolo v niektorých katolíckych krajinách múdro zákonite rozhodnuté, že prisťahovalcom bol dovolený verejný výkon akéhokoľvek ich náboženstva.“ (Pius IX. – Syllabus omylov)

Je potrebné, aby štátnym náboženstvom (v katolíckych štátoch) bolo deklarované náboženstvo katolícke. V 80. odsúdenom bode je uvedené, že pápež by sa mal zmieriť so všetkými tými myšlienkami, ktoré sme vymenovali. Dnes vidíme, že sa naozaj podriadili.

„80. Rímsky pápež sa môže a musí zmieriť a vyrovnať s pokrokom, liberalizmom a modernou civilizáciou.“ (Pius IX. – Syllabus omylov)

Sv. Pius X. vo svojej encyklike Pascendi Dominici Gregis proti modernizmu hovorí o tom, akým spôsobom pracujú modernisti reformátori. Môžeme vidieť čo chcú zmeniť:

  • Reformátorská mánia vo všetkých oblastiach života Cirkvi
  • Filozofia v seminároch
  • Teológia
  • História
  • Dogmy a učenie, ich rozvoj
  • Katechizmus
  • Vonkajšie obrady
  • Reforma Svätého ofícia
  • Odstúpenie od politickej a spoločenskej činnosti
  • Amerikanizmus
  • Chudoba a pokora prvých kresťanov

Môžme si teraz porovnať to, čo máme dnes, s tým, čo bolo pred koncilom. Či to, čo je vyššie vymenované, sa skutočne nezmenilo? Po prvé, reformátorská mánia. Videli sme, čo hovorí pápež Gregor XVI., že Cirkev sa ničí novotami. Keď sa pozrieme na to, čo sa zmenilo: nová omša, nový breviár, nový cirkevný rok, nové obrady sviatostí, nový kódex kanonického práva, nové rehoľné reguly, nový katechizmus a tiež nová teológia. Zaujímavá je ešte reforma Svätého ofícia, tzv. Inkvizície. DVK sa usiloval o jej odstránenie. A, samozrejme, ostáva zrušenie celibátu, o ktoré sa najviac usiluje nemecké duchovenstvo na čele s kardinálom Marxom.

„Za tým účelom usporadúvajú kongresy, zhromaždenia, konferencie a bez výberu pozývajú na ne a na diskusiu osoby z najširších kruhov: pohanov všetkých názorov, kresťanov a dokonca i nešťastných odpadlíkov a zatvrdilých kritikov Božstva Ježiša Krista a jeho Božského poslania. Katolíci v žiadnom prípade nemôžu schvaľovať takéto pokusy, ktoré vychádzajú z bludnej náuky, podľa ktorej sú všetky náboženstvá viac menej rovnako chvályhodné a dobré, pretože vraj iba rôznymi spôsobmi vyjadrujú spoločné cítenie, ktoré nás povznáša k Bohu a vedie k uznaniu jeho najvyššej zvrchovanosti. Vyznávači tejto teórie nie len, že blúdia v omyloch, ale opúšťajú pravdivú vieru, zatiaľ čo skresľujúc jej koncepcie krok po kroku upadajú do naturalizmu a ateizmu. Z tohto zrejme vyplýva, že všetci, ktorí takéto teórie a pokusy bezvýhradne schvaľujú sa úplne zriekajú Bohom zjaveného náboženstva.“ (Pius XI. – Mortalium animos)

„Je jasné, že Svätý Stolec sa za týchto okolností nemôže žiadnym spôsobom zúčastniť na týchto konferenciách. Z týchto dôvodov sa nemôžu katolíci zúčastňovať takýchto akcií a podporovať ich. Keby to robili, uznávali by falošné kresťanské náboženstvo, úplne odlišné od jednej Cirkvi Ježiša Krista.“
„Jednota kresťanov sa totiž nedá uskutočňovať žiadnym iným spôsobom, iba usilovaním sa o návrat odídencov k jedinej pravej Cirkvi Kristovej, od ktorej títo nešťastníci kedysi odpadli“. (Pius XI. – Mortalium animos)

 

Pápež Pius XI. odsúdil náboženské stretnutia s inými vyznaniami. Priamo hovorí, že katolíci sa nesmú zúčastňovať takýchto stretnutí. Zámienkou týchto stretnutí bol mier na svete. Môžeme vidieť, čo bolo za Jána Pavla II., a neskôr za Benedikta XVI. V Assisi sa zišli všetky vierovyznania a náboženstvá a modlili sa za svetový mier. Môžeme sa pýtať, či oni tú encykliku vôbec niekedy čítali. Jasne sa v nej píše, že Svätá stolica nesmie nič také podporovať, no napriek tomu to pokonciloví pápeži robia. A kto teda je neposlušný?

„Okrem toho sa tu však objavuje aj iné, omnoho horšie nebezpečenstvo, ktoré dokonca vytvára zdanie čnosti. Je totiž veľa takých, ktorí zarmútení spormi a zmätkami medzi ľuďmi pod vplyvom nerozumnej pastoračnej horlivosti a určitého nadšenia, silno túžia strhnúť múry, ktoré oddeľujú svedomitých a čestných ľudí. Hlásajú tak „irenizmus“, čo znamená prehliadanie sporných otázok deliacich ľudí nie len za účelom spoločného boja proti hrozbe ateizmu, ale chcú tiež zmierniť protiklady v dogmatických otázkach.“ (Pius XII. – Humani generis)

Pápež Pius XII. taktiež hovorí o snahe o mier – tzv. irenizmus. Nakoniec už len toľko, že všetky tieto spomenuté idey, odsúdené pápežmi, boli prijaté Druhým vatikánskym koncilom. To, čo, naopak, pápeži odporúčali, ostalo pošliapané a odmietnuté. Otvorilo sa okno do sveta, ako hovoril pápež Ján XXIII., a výrazom toho bola konštitúcia Gaudium et spes, ktorú kňaz Jozef Ratzinger nazval „antisyllabom“. Ten istý, ktorý potom neskôr ako Benedikt XVI. povedal vo Francúzsku Sarkozymu Syllabom odsúdený omyl, že laický štát je ideálnym štátom.

Ako povedal kardinál Suenens, DVK a jeho reformy nie sú ničím iným, než francúzskou revolúciou v Cirkvi. A preto každý, kto chce stavať na DVK, nevyhnutne prevezme slobodomurárske myšlienky. Vidíme, čo všetko sa dnes deje, je to dôsledkom DVK. Neustále sa na tento koncil odvoláva, ako keby bol jediným koncilom a pokonciloví pápeži akoby boli jedinými pápežmi. To je príčinou toho, že sa stráca katolícky duch, teda že Pán Boh má byť na prvom mieste a človek je sluhom Pána Boha. Pokiaľ sa nevzdáme týchto koncilových myšlienok, nebudeme mať katolíckeho ducha, pomaly sa z nás stanú protestanti a nakoniec sa staneme súčasťou jedného svetového náboženstva.

Z poľštiny preložila Kristína K.