XIII. ročník Memoriálu pplk. Jána Šmigovského – 29. august 2020

Stretávame sa v piatok 28. augusta 2020 pred polnocou v Prešove pri konkatedrále sv. Mikuláša, aby sme sa už 13. krát vydali 60 kilometrovou trasou do Spišského Podhradia, kde po boku svojich rodičov leží pochovaný pplk. Ján Šmigovský. Jeho príbeh je na jednej strane zdrojom veľkej inšpirácie kvôli kvalitám, ktorými disponoval, na strane druhej však taktiež demonštruje vrcholnú nespravodlivosť nastupujúcej garnitúry, ktorá sa chopila moci nahradiac kresťanský režim 1. Slovenského štátu. Poprava za príkladné splnenie svojej vojenskej povinnosti, za zachovanie prísahy, je do očí bijúcou nespravodlivosťou. Ale reflektujúc praktiky revolučných hnutí ako takých, je to žiaľ bežná prax týchto nepriateľov Pána Boha a ním stvoreného poriadku.

Po úvodnej modlitbe vyrážame. Počasie je príjemné, ideálne na chôdzu. Z Prešova prechádzame cyklochodníkom do Veľkého Šariša, kde si dávame prvú krátku prestávku. Odtiaľ po hlavnej ceste cez Medzany a Ostrovany do Ražnian. Tu máme približne prvú (nočnú) tretinu cesty za sebou. Po asfalte pri priemernej rýchlosti cca 5 km/hod. táto časť ubehne pomerne rýchlo. Po menšom odpočinku v Ražňanoch pokračujeme ďalej. Na východe sa začínajú objavovať ranné zore a na človeka už dopadá únava z odstúpaných kilometrov, no najmä z absentujúceho nočného spánku. V Uzovskom Šalgove končí asfaltka, z ktorej sú nohy už značne obúchané. Nastupuje najkrajšia časť Memoriálu s mnohými peknými scenériami. Po zarosenej tráve a neskôr tmavým lesom a lúkou už osvetlenou vychádzajúcim slnkom prechádzame do Uzovských Peklian, odkiaľ hore lesnou cestou stúpame do sedla Mindžová. Tam nasleduje väčšia pauza spojená s raňajkami, u niektorých však aj s krátkym rýchlospánkom. Schádzame dole kopcom do Lipoviec a impozantným Lačnovským kaňonom prechádzame do malebnej dedinky – Lačnova. Tam znovu odpočívame. S pribúdajúcou únavou pribúda aj počet prestávok. Odtiaľ peknou krajinkou pokračujeme do Vyšného Slavkova, kde opätovnou prestávkou zakončujeme druhú tretinu trasy. Na jednej strane sme radi, že sme už v Slavkove, je to jeden z čiastkových cieľov, ktoré si treba určovať kvôli lepšej psychickej pohode. Na strane druhej vieme, že nás čaká najnáročnejšia tretina, ktorá si skutočne vyžaduje vysokú dávku sebazáporu. Moderný úpadkový človek už nevie, čo je sebazápor. Čo do materiálneho aspektu si žije ako prasa v žite a aj tak sa neustále na všetko sťažuje, nevie zniesť kúsok bolesti, hladu, smädu či nepohodlia. Rozhádže ho aj minimálne protivenstvo. Poslednú tretinu Memoriálu možno okrem iného nazvať aj dobrovoľným odstraňovaním moderného človeka v nás samých. To sa ide už skutočne z posledných síl, o ktorých v bežnom živote často ani nevieme, že ich máme. Nohy nás ledva nesú a aj tak nás musia poniesť ešte 20 kilometrov. Cez všetky útrapy približne medzi šiestou a siedmou hodinou večer postupne prichádzame do cieľa. Pri hrobe pplk. Šmigovského účastníci dostávajú pamätné odznaky, v tvare dvojkríža ukladáme na hrob zapálené sviečky a tak, ako sme modlitbou začali, tak ňou samozrejme aj končíme.

Útrapy spojené spojené s Memoriálom, najmä teda s poslednou tretinou trasy, sú v skutočnosti nič v porovnaní s tým, čo musel znášať pplk. Šmigovský. Je to taktiež nič v porovnaní s tým, čo museli znášať ľudia z dôb minulých aj pri bežnom živote. Zvyk na sebazápor podnietený dobrovoľným strádaním upevňuje našu vôľu a robí nás pánmi nad sebou, nad našimi náruživosťami. Preto aj sv. Cirkev predpisuje pôsty a morálka odporúča dobrovoľné strádanie. Sú to veci, ktoré sú veľmi protivné modernej mentalite.

Cieľom Memoriálu pplk. Jána Šmigovského je uctiť si jeho osobnosť a poukázať na absurdnosť protištátneho augustového puču a vrcholnú nespravodlivosť praktík, ktoré potom nasledovali. K integrálnemu účelu Memoriálu tiež patrí obeta všetkých osobných útrap z 18-19 hodinovej cesty ako zadosťučinenie za zverstvá napáchané v dôsledku tzv. SNP. Kiež Všemohúci prijme tieto obety.

Večná česť a sláva pplk. Šmigovskému!

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.