Blahorečenie a kanonizácia od Druhého vatikánskeho koncilu – 3. časť

Problémy vyplývajúce z koncilu

Doteraz sa v skutočnosti nepopierateľne vyskytli ťažkosti v súvislosti s jednou kanonizáciou, ktorá sa týkala Josemaríu Escrivá de Balaguera (1902-1975), ktorý bol blahorečený 17. mája 1992 a kanonizovaný 6. októbra 2002 pápežom Jánom Pavlom II.

Existujú tiež dve prekvapujúce blahorečenia (Jána XXIII. a Matky Terezy), ale keďže blahorečenia nie sú neomylné, problém zatiaľ nemal rovnakú naliehavosť. Od oficiálneho oznámenia o bezprostrednom blahorečení Jána Pavla II. to tak nie je, pretože to bude zjavne legitimizovať prácu tohoto pápeža, ktorou bolo implementovanie Druhého vatikánskeho koncilu, najmä pokiaľ ide o dva zásadné princípy náboženskej slobody a ekumenizmu.

Ak je pravdou, že blahorečenie je prechodným činom, ktorý si vyžaduje kanonizáciu ako svoje normálne vyústenie môžeme sa obávať, že zo záujmových dôvodov sa prípad Jána Pavla II. nezastaví v polovici cesty. V tejto veci, rovnako ako kdekoľvek inde, je zmätenie katolíkov skutočne opodstatnené.

Bez toho, aby sme predstierali, že sa dostaneme k odhaleniu všetkého ohľadne týchto záležitostí (ktoré je vyhradené Bohu) sa môžu vyskytnúť najmenej tri veľké problémy, ktoré stačia na to, aby bola spochybnená presvedčivosť týchto nových blahorečení a svätorečení.

Prvé dve spochybňujú neomylnosť a bezchybnosť týchto činov. Tretí problém spochybňuje ich samotnú definíciu.

Prvý problém: neprimeranosť postupu

Záruka neomylnosti nezbavuje svojich držiteľov povinnej starostlivosti.

Božská pomoc, ktorá spôsobuje neomylnosť dogmatických definícií funguje opatrne. Zďaleka neplatí,že nie je potrebné, aby pápež starostlivo skúmal zdroje Zjavenia pochádzajúce od apoštolov. Toto skúmanie si totiž vyžaduje už vo svojej podstate.

Počas Prvého vatikánskeho koncilu biskup poverený obranou textu štvrtej kapitoly budúcej konštitúcie Pastor Aeternus v mene Svätého stolca, konštitúcie ktorá definuje osobnú neomylnosť pápeža, zdôraznil tento bod:

„Neomylnosť rímskeho pápeža sa nedosahuje prostredníctvom zjavenia, ani inšpiráciou, ale prostredníctvom božskej pomoci. Preto je pápež v rámci svojej funkcie povinný použiť prostriedky potrebné na dostatočné objasnenie pravdy a jej správne vysvetlenie; a to sú tieto prostriedky: stretnutia s biskupmi, kardinálmi a teológmi a pomoc ich radami. Prostriedky sa budú líšiť v závislosti od riešených záležitostí a musíme veriť, že keď Kristus sľúbil božskú pomoc svätému Petrovi a jeho nástupcom, tento sľub obsahoval aj nutné a potrebné prostriedky, aby pápež mohol neomylne vyniesť svoj rozsudok.“ [24.]

Toto platí ešte viac pre kanonizáciu. Tá predpokladá najzávažnejšie ľudské svedectvo svedčiace o hrdinskej cnosti budúceho svätca, ako aj preskúmanie božského svedectva o zázrakoch, najmenej dva pre blahorečenie a ďalšie dva pre kanonizáciu.

Spôsob akým Cirkev postupovala až do Druhého vatikánskeho koncilu bol vyjadrením najvyššej prísnosti.

Samotný proces kanonizácie sa opieral o dvojitý proces uskutočnený v čase blahorečenia, ktorý sa uskutočnil pred súdom ordinára konajúcom vo vlastnom mene a o druhý proces, ktorý závisel výlučne od Svätej stolice.

Proces kanonizácie spočíval v preskúmaní blahorečenia a následnom preskúmaní dvoch nových zázrakov. Konanie sa skončilo podpísaním dekrétu Najvyšším pontifikom. Ale pred podpisom sa konali tri po sebe nasledujúce konzistóriá.

Apoštolskou konštitúciou Regimini Ecclesiæ Universæ z 15. augusta 1967 a motu proprio Sanctitatis Clarior z 19. marca 1969 pápež Pavol VI. upravil tento postup. Podstatnou inováciou bolo nahradenie dvojitého vyšetrovania ordinára a Svätej stolice jediným vyšetrovaním, ktoré odteraz vykonáva biskup na základe vlastnej právomoci a s asistenciou delegácie Svätej stolice.

Druhá reforma sa uskutočnila na základe Kódexu kánonického práva z roku 1983 s apoštolskou ústavou Divinus Perfectionis Magister Jána Pavla II. 25. januára 1983. Tento konkrétny zákon, na ktorý odkazuje Kódex kánonického práva, zrušil všetky predchádzajúce zákony týkajúce sa tejto veci. To bolo dokončené dekrétom zo 7. februára 1983.

Podľa nových noriem je podstatná časť vyšetrovania zverená miestnemu biskupovi. On je ten, kto skúma život svätého, jeho spisy, cnosti a zázraky a zakladá dokumentáciu zaslanú Svätej stolici.

Posvätná kongregácia skúma túto dokumentáciu a vydá vyhlásenie pred tým, ako sa všetko podrobí rozsudku pápeža. Na blahorečenie je teraz potrebný iba jeden zázrak a opäť len jeden na svätorečenie.

Prístup k dokumentácii z dôvodov blahorečenia a kanonizácie nie je ľahký, čo sotva poskytuje príležitosť posúdiť závažnosť, s akou sa nový postup uplatňoval. Je však nepopierateľné, že podľa samotných podmienok nového postupu už nie je taká prísna ako predtým. O to menej sú v hre záruky, ktoré cirkevným predstaviteľom prichádzajú pomocou božskej pomoci na zaistenie neomylnosti kanonizácií a z širších dôvodov aby sa v blahorečeniach nevyskytovala faktická chyba.

Pápež Ján Pavol II. sa rozhodol porušiť súčasný postup ktorý stanovuje, že kanonizácia nemôže začať až päť rokov po smrti Božieho služobníka a to povolením na začatie konania v prípade Matky Terezy sotva tri roky po jej smrti. Benedikt XVI. konal rovnako pri blahorečení svojho predchodcu. Pochybnosť je o to legitímnejšia čím viac vezmeme do úvahy múdrosť príslovečnej pomalosti Cirkvi v týchto veciach.

Druhý problém: kolegialita

Pozorné skúmanie nových noriem odhaľuje, že legislatíva sa vracia k tomu, čo existovalo pred 12. storočím: pápež ponecháva na biskupovi, aby priamo posúdil prípady svätých a vyhradzuje si iba právomoc potvrdiť rozsudok ordinárov.

Ako vysvetlil Ján Pavol II., tento návrat späť je dôsledkom princípu kolegiality: „Na základe náuky Druhého vatikánskeho koncilu o kolegialite si tiež myslíme, že samotní biskupi by mali byť pri jednaniach ohľadne prípadov svätých bližšie spojení so Svätou stolicou.“[25.]

Ale legislatíva z 12. storočia zlučovala blahorečenia a kanonizáciu ako činy, ktoré sú omylné. [26.] To nám bráni v jednoduchom prispôsobovaní kanonizačných postupov, ktoré vychádzajú z koncilnej reformy s tradičnými úkonmi mimoriadnej učiteľskej autority Najvyššieho pontifika. V týchto úkonoch sa pápež uspokojuje s osvedčením úkonu miestneho ordinára. Toto predstavuje prvý dôvod, ktorý odôvodňuje vážne pochybnosti o tom, či podmienky požadované na neomylnosť kanonizácií boli splnené.

Motu proprio Ad Tuendam Fidem z 29. júna 1998 posilňuje túto pochybnosť. Účelom tohto dokumentu je vložiť určité normy do Kódexu kánonického práva z roku 1983, dodatky potrebné na základe vyznania viery z roku 1989.

Po prvé, je preukázaná v zásade neomylnosť kanonizácií. Vyznanie viery z roku 1989 v skutočnosti rozlišuje tri kategórie právd, ktoré sú predmetom výučby najvyššieho učiteľského úradu: pravdy formálne odhalené a neomylne definované, pravdy učené autenticky a pravdy navrhnuté ako definitívne a neomylné z dôvodu logického prepojenia alebo historického spojenia s formálnym zjavením.

V pokyne Donum Veritatis z roku 1990, ktorý je autentickým komentárom k tomuto vyznaniu viery, uvádza kardinál Ratzinger ako príklady tejto tretej kategórie: výhradu kňazskej vysviacky pre mužov, nezákonnosť eutanázie a kanonizáciu svätých.

Motu proprio z roku 1998 Ad Tuendam Fidem udeľuje týmto dvom dokumentom väčšiu autoritu. Pápež ich učí ako vyjadrujúce jeho vlastné učenie a vkladá ich do Kódexu kánonického práva. Potom však text Ad Tuendam Fidem stanovuje rozdiely, ktoré znižujú rozsah neomylnosti kanonizácií, pretože je zrejmé, že túto neomylnosť už nemožno chápať v tradičnom zmysle. Prinajmenšom to vychádza z čítania dokumentu, ktorý vypracoval kardinál Ratzinger, ktorý slúži ako oficiálny komentár k motu proprio z roku 1998 [27.]. Tento komentár špecifikuje, ako môže pápež odteraz vykonávať svoju neomylnú učiteľskú autoritu.

Doteraz sme mali osobne neomylný a definitívny čin locutio ex cathedra, ako aj dekréty ekumenických koncilov. Odteraz budeme mať čin, ktorý nebude sám o sebe neomylný ani definitívny, ale ktorý zostane činom pápežovho riadneho magistéria. Cieľom tohoto činu bude označovať doktríny ako neomylne vyučované bežným a všeobecným učiteľským úradom kolégia biskupov.

V dôsledku toho pápež v rámci tejto tretej kategórie koná úkon magistéria, ktorý by bol neomylný z dôvodu neomylnosti biskupského kolégia. Tento čin nebude sám o sebe definitívny, pretože sa obmedzí na uvedenie toho, čo učí kolégium biskupov. [28.]

Ak teraz niekto dodržiava nové normy, ktoré v roku 1983 vyhlásila apoštolská ústava Divinus Perfectionis Magister Jána Pavla II. je zrejmé, že v prípade kanonizácií bude pápež v záujme kolegiality podľa tohoto vykonávať svoju učiteľskú autoritu týmto tretím spôsobom.

Berúc do úvahy tak apoštolskú konštitúciu Divinus Perfectionis Magister z roku 1983, ako aj motu proprio Ad Tuendam Fidem z roku 1998, keď pápež vykonáva svoju osobnú učiteľskú autoritu (magistérium) zaoberajúc sa kanonizáciou tak sa zdá, že jeho vôľa je pôsobiť ako orgán kolegiálneho magistéria. Osobná neomylnosť slávnostného magistéria pápeža teda už nie je zaručená.

Bola by zaručená neomylnosť v dôsledku neomylnosti riadneho a univerzálneho magistéria kolégia biskupov? Doteraz celá teologická tradícia nikdy nepovedala, žeby tomu tak bolo. Vždy považovala neomylnosť kanonizácií za ovocie božskej pomoci udelenej iba osobnému učiteľskému úradu pápeža, čo možno prirovnať k vyhláseniam ex cathedra (locutio ex cathedra).

Toto je druhý dôvod, ktorý nás oprávňuje vzbudzovať vážne pochybnosti o neomylnosti kanonizácií uskutočňovaných v súlade s pokoncilnými reformami.

Tretí problém: hrdinská cnosť

Formálnym predmetom činu kanonizácie je svätcovo praktizovanie cností na hrdinskom stupni.

Rovnako ako je magistérium tradičné, pretože vždy učí rovnaké nemenné pravdy, tak je aj kanonizovanie tradičné, pretože by malo vždy poukazovať na rovnakú hrdinskú prax kresťanských cností, počnúc teologickými cnosťami.

Ak teda pápež uvedie ako príklad život jedného z veriacich, ktorý nepraktizoval cnosti na hrdinskom stupni, alebo ak ich ukazuje v novej perspektíve, inšpirovanej skôr dôstojnosťou ľudskej povahy ako nadprirodzeným pôsobením Ducha Svätého nedá sa tento čin považovať za kanonizáciu. Zmeniť predmet znamená zmeniť čin.

Táto zmena perspektívy má svoje znaky. Od Druhého vatikánskeho koncilu počet blahorečení a kanonizácií nadobudol neslýchané proporcie. Samotný Ján Pavol II. vykonal viac kanonizácií ako hociktorý z jeho predchodcov 20. storočia, na dôvažok k všetkým tým jeho predchodcom spolu od vytvorenia Kongregácie obradov Sixtom V. v roku 1588.

Samotný poľský pápež vysvetlil dôvod tohto zvýšenia počtu kanonizácií počas vystúpenia kardinálov počas konzistória 13. júna 1984:

„Niekedy sa hovorí, že dnes je príliš veľa blahorečení. Ale okrem toho, že to odráža skutočnosť, že Božou milosťou je to tak, ako to je, to tiež zodpovedá vyjadreniu túžob koncilu. Evanjelium je vo svete tak rozptýlené a jeho posolstvo tak hlboko zakorenilo, že práve veľké množstvo blahorečení odráža životne dôležitý čin Ducha Svätého a vitalitu, ktorú spôsobuje v oblasti najdôležitejšej pre Cirkev, v svätosti. V skutočnosti práve koncil osobitne vyzdvihol univerzálnu výzvu k svätosti.“

Táto kvantitatívna zmena je preto spôsobená kvalitatívnou zmenou. Ak sú blahorečenia a svätorečenia odteraz početnejšie je to preto, že svätosť, ktorú potvrdzujú, nadobudla iný význam. Svätosť už nie je niečo vzácne, ale niečo univerzálne.

To dáva zmysel, pretože svätosť od Druhého vatikánskeho koncilu sa považuje za bežný dar. Myšlienka univerzálneho povolania k svätosti je ústrednou témou kapitoly V. konštitúcie Lumen gentium. Univerzálne povolanie má dva následky.

Po prvé, je pozoruhodné, že tento text vôbec nezmieňuje rozdiel medzi vzdialeným povolaním na svätosť, ktorý v zásade prichádza ku všetkým, a na druhej strane bezprostredné (a efektívne) volanie, ktoré v skutočnosti neprichádza ku všetkým. [29.]

Po druhé, je tiež pozoruhodné, že text nehovorí o rozlišovaní medzi obyčajnou svätosťou a hrdinskou svätosťou, v ktorej spočíva svätosť, ktorá je tak podľa správnosti nazývaná. [30.] Samotný pojem „hrdinská cnosť“ sa nikde v kapitole V konštitúcie Lumen gentium neobjavuje. A skutočne, od čias koncilu keď teológovia hovoria o čine hrdinskej cnosti majú tendenciu ju viac-menej definovať tak, že ju rozoznávajú od činu jednoduchej prirodzenej cnosti, namiesto toho, aby ju rozoznávali od bežného činu nadprirodzenej cnosti. [31.]

Toto je prvý dôvod, ktorý nás oprávňuje pochybovať o tom, že blahorečenia a svätorečenia, ktoré sa uskutočnili od Druhého vatikánskeho koncilu, sú totožné s tým, čo Cirkev vždy mala v úmysle takýmito činmi robiť.

Táto zmena perspektívy sa objavuje aj vtedy, ak človek pozoruje ekumenickú orientáciu svätosti od Druhého vatikánskeho koncilu. Ekumenickú orientáciu svätosti potvrdil Ján Pavol II. v encyklike Ut Unum Sint, ako aj v apoštolskom liste Tertio Millennio Adveniente. Pápež sa odvoláva na spoločenstvo svätosti prekračujúce rôzne náboženstvá, prejavujúce vykúpenie Krista a vyliatie jeho Ducha na celé ľudstvo. [32.]

Pokiaľ ide o pápeža Benedikta XVI., nemá inú možnosť, ako uznať, že definuje spasenie v tom istom ekumenickom zmysle, čo falšuje samotnú skutočnosť pojmu svätosti, vzťahujúcu sa k nadprirodzenej spáse. [33.]

To je druhý dôvod, prečo človek môže jedine váhať, keď má v nových blahorečeniach a svätorečeniach vidieť skutočnú kontinuitu s Tradíciou Cirkvi.

Záver

Veriaci katolíci sú oprávnení pochybovať o prospešnosti nových blahorečení a svätorečení z troch vážnych dôvodov.

  • Po prvé, reformy, ktoré nasledovali po koncile, vyvolali určité neadekvátnosti v tomto procese [34.];
  • Po druhé, zaviedli nový kolegiálny zámer. Dva dôsledky, ktoré nie sú zlučiteľné so spoľahlivosťou blahorečení a neomylnosťou kanonizácií.
  • Po tretie, rozsudok, ktorý sa v tomto procese vyskytuje, zahŕňa poňatie svätosti a hrdinskej cnosti prinajmenšom nejednoznačne, a teda pochybne.

V kontexte, ktorý vyplynul z pokoncilných reforiem pápež a biskupi predkladajú verným katolíkom úctu autentických svätých, avšak ako výsledok neprimeraného a pochybného procesu kanonizácie.

Preto niet pochýb o tom, že páter Pio kanonizovaný po Druhom vatikánskom koncile praktizoval cnosti hrdinsky, hoci nový štýl procesu, ktorý sa skončil vyhlásením jeho cností môže len vyvolávať rozpaky.

Na druhej strane ten istý postup umožňuje kanonizáciu, ktorá by bola kedysi nemysliteľná, v ktorej sa titul svätosti udeľuje zosnulým veriacim, ktorých povesť je kontroverzná a pri ktorých nie je obzvlášť vynikajúci výkon cnosti na hrdinskom stupni.

Je isté, že pre pápežov, ktorí uskutočnili tieto novopečené kanonizácie je hrdinská cnosť to, čím bola pre všetkých ich predchodcov až do Druhého vatikánskeho koncilu?

Túto neželanú situáciu možno vysvetliť zmätkom, ktorý zaviedli pokoncilné reformy. Nemožno ju vyriešiť bez toho, aby sme sa dostali k základným dôvodom a preskúmali spoľahlivosť týchto reforiem.

Poznámky:

24. Vystúpenie v mene Deputácie de fide biskupom Vincentom Ferrerom Gasserom, biskupom z Brixenu, Rakúske Tirolsko, počas 84. Valného zhromaždenia 11. júla 1870 v reakcii na 53. zmenu a doplnenie kap. IV ústavy De Ecclesia in Mansi, s. 52, ods. 1213. Pozri tiež Billot, L’Eglise, II, č. 991, s. 486.

25. Apoštolská ústava Divinus Perfectionis Magister, A.A.S., 1983, s. 351: „Putamus etiam prælucente doctrina de collegialitate a concilio Vaticano II proposita valde convenire ut ipsi episcopi magis Apostolicæ Sedi socientur in causis sanctorum tractandis.“ Toto vyhlásenie Jána Pavla II. cituje Benedikt XVI. v jeho posolstve členom Plenárneho Kongregácie pre kauzy svätých z 24. apríla 2006.

26. Taký je názor Benedikta XIV. v jeho pojednávaní o blahorečení a kanonizácii svätých, kn. I, kap. X, č. 6.

27. Oddiel 9 poznámky Posvätnej kongregácie pre náuku viery uverejnenej v A.A.S. 1998, str. 547-548.

28. Napríklad apoštolský list Ordinatio Sacerdotalis z 22. mája 1994 je predstavovaný kardinálom Ratzingerom ako akt neomylnosti riadneho učiteľského úradu kolégia biskupov. Vo výslovnom úmysle Svätej stolice sa tento text nedá prirovnať k locutio ex cathedra.

29. Tento zmätok naznačuje predurčenie celého Božieho ľudu na posvätenie a spasenie. A to tiež znamená definíciu Cirkvi v protestantskom zmysle. Naopak, ako p. Garrigou-Lagrange poznamenáva (Kresťanská dokonalosť a rozjímanie, II, 419 – 427, francúzske vydanie), volanie neznamená vyvolenie alebo predurčenie. A to je zmysel podobenstiev v evanjeliu (Lk 18: 7; Mt. 20: 16, 22:14, 24:34; Mk. 13: 20-22) Všetci kresťania sú povolaní k svätosti na základe milosti krstu a pokiaľ patria do Cirkvi. Ale nie sú vyvolení, čo vedie k popretiu tvrdenia, že Cirkev je spoločnosťou predurčených.

30. Rozlíšenie medzi obyčajnou cnosťou a hrdinskou cnosťou je zásadným rozdielom. Ako poznamenáva okrem iného p. Garrigou-Lagrange, hrdinská svätosť zodpovedá božskému spôsobu konania, ktorý zostáva špecificky odlišný od ľudského spôsobu. Toto rozlíšenie je oveľa viac ako len jednoduchý rozdiel v stupni. Božský spôsob sa deje, keď intervencia darov Ducha Svätého, ktorá je spoločná pre všetkých pokrstených, už nie je častá, ale skrytá alebo zriedka prejavená, ale stáva sa častou aj zjavnou. Pozri Christian Perfection and Contemplation, I, 404-405 [francúzske vydanie].

31. Napríklad Jean-Michel Fabre vo svojej práci La Saintete canonisee (Tequi, 2003), s. 104-105. Aj v kontexte bežného nadprirodzeného života je pokrstený už pod vplyvom darov Ducha svätého, ktorý je charakteristický pre nadprirodzenú činnosť všeobecne, a nie formálny prvok, ktorý by ho odlíšil od hrdinského konania. Ako p. Garrigou-Lagrange zdôrazňuje, týmto prvkom by bol skôr vplyv darov nie ako darov, ale ako prevládajúci a zjavný prvok.

32. Ekumenizmus svätcov, mučeníkov je tu azda najvýrečnejší. Communio sanctorum, spoločenstvo svätých, rozpráva silnejším hlasom ako pôvodcovia rozdelenia. (Tertio Millennio Adveniente, 37) Vo svetle vyžarovanom z „dedičstva svätých“, ktorí patria všetkým spoločenstvám, javí sa „dialóg obrátenia sa“ k plnej a viditeľnej jednote ako iskra nádeje. Táto všadeprítomnosť svätých poskytuje dôkaz transcendentnosti moci Ducha. Je znakom a dôkazom víťazstva Boha nad silami zla, ktoré rozdeľujú ľudstvo. (Ut Unum Sint, 84.) Hoci neviditeľným spôsobom, je ešte neúplná spätosť našich spoločenstiev v skutočnosti pevne zakotvená v dokonalom spoločenstve svätých, to jest tých, ktorí sa po živote vo vernosti milosti nachádzajú v spoločenstve s osláveným Kristom. Títo svätí pochádzajú zo všetkých cirkví a cirkevných spoločenstiev, ktoré im otvorili cestu do spoločenstva spásy.

Keď hovoríme o spoločnom dedičstve, okrem ustanovizní, obradov, prostriedkov spásy a tradícií, ktoré si uchovali všetky spoločenstvá a boli nimi aj formované, patrí doň na prvom mieste a predovšetkým práve táto skutočnosť svätosti. (Ut Unum Sint, 84) Svedectvo vydané Kristovi až po vyliatie krvi sa stalo spoločným dedičstvom katolíkov, pravoslávnych, anglikánov a protestantov, ako to zdôraznil už Pavol VI. v homílii pri príležitosti vyhlásenia za svätých ugandských mučeníkov.(Tertio Millennio Adveniente, 37)

33. Benedikt XVI., vystúpenie na ekumenickom stretnutí v pražskej arcidiecéze, nedeľa 27. septembra 2009: „Avšak tí, ktorí majú pohľad upretý na Ježiša z Nazareta a hľadia na neho očami viery, vedia, že Boh ponúka hlbšiu skutočnosť, ktorá je jednoducho neoddeliteľná od „ekonómie“ lásky činnej v tomto svete (porov. Caritas in veritate, 2): ponúka spásu.
Ten pojem má síce mnoho vedľajších významov, vyjadruje však niečo základné a univerzálne o ľudskej túžbe po šťastí a dokonalosti. Naznačuje vrúcnu túžbu po zmierení a spoločenstve, ktorá spontánne vyviera z hĺbky ľudského ducha. Je to ústredná pravda evanjelia a cieľ, ku ktorému smeruje celá evanjelizačná a pastoračná starostlivosť. Je to kritérium, okolo ktorého kresťania neustále sústreďujú svoj záujem, keď sa usilujú uzdraviť rany minulých rozdelení.“

34. Pozri prvú časť tohto článku v The Angelus, jún 2011 — vydanie.

preklad Peter Benko

Čítajte tiež:
Blahorečenie a kanonizácia od Druhého vatikánskeho koncilu – 1. časť
Blahorečenie a kanonizácia od Druhého vatikánskeho koncilu – 2. časť