XII. ročník Memoriálu Jána Šmigovského – 30. august 2019

Dňa 30. augusta 2019 sa uskutočnil v poradí už XII. ročník Memoriálu Jána Šmigovského – 60 kilometrového pochodu z Prešova do Spišského Podhradia -, ktorého cieľom je v prvom rade vzdať hold hrdinovi – pplk. Jánovi Šmigovskému – v druhom rade poukázať na nezmyselnosť protištátneho puču z 29. augusta 1944 a absenciu zmyslu pre spravodlivosť jeho protagonistov. Prípad pplk. Šmigovského tieto skutočnosti dostatočne demonštruje: príkladný vojak, dobrý katolík, manžel, otec – retroaktívne odsúdený bojovníkmi za slobodu a demokraciu na trest smrti za to, že nezradil vojenskú prísahu a nepridal sa k povstaniu.

Je namieste položiť si otázku: dalo sa vôbec od revolucionárov (boľševických a demoliberálnych) čakať niečo iné? V kontexte revolúcií, skrz ktoré tieto bezbožné živly bojovali proti starému usporiadaniu Európy i proti každému pokusu o jeho improvizačné zachovanie (čo bol prípad 1. Slovenského štátu) a pri reflexii všetkých tých napáchaných zverstiev a neprávostí je odpoveď jednoznačná: NIE!

Samozrejme, bolo by prehnané každého jedného pučistu nazvať presvedčeným boľševickým alebo demoliberálnym revolucionárom. Väčšina radových vojakov sa zapojila do povstania „dobrovoľne nasilu“ nevediac o čo ide. Mnohí dôstojníci a predstavitelia štátneho aparátu si účasťou v povstaní a na jeho prípravách len chceli zabezpečiť alibi pred budúcim režimom, a tak jednoducho prezliekli kabát a povstali proti režimu a štátu, ktorému inak, kým to bolo pre nich výhodné, oddane slúžili.

Riadiace sily povstania však boli revolučné a jednoznačne ich možno zaradiť k vyššie opísaným deštrukčným živlom bojujúcim proti starému európskemu poriadku: na jednej strane benešovský sekulárny totalitný demoliberalizmus neuznávajúci existenciu slovenského národa, na strane druhej ateistický stalinský boľševizmus.

Nečudo, že úpadkoví predstavitelia súčasnej revolučnej SR nedajú na tento „sviatok“ dopustiť. To, že ich ódy na povstanie majú tak málo spoločné s realitou, je len logickým vyústením toho, ako málo majú s realitou spoločné marxistická, neomarxistická či demoliberálna ideológia. Skôr človeka zamrzí, keď tieto ódy pospevujú aj niektorí ľudia hlásiaci sa ku katolíckemu konzervativizmu, ktorí pritom odmietajú francúzsku, španielsku i mexickú revolúciu, tá z 29. augusta 1944 odohravšia sa na našom území im však neprekáža.

Kiežby prípad pplk. Jána Šmigovského a ostatných nevinných obetí povstania aspoň čiastočne prispel k poznaniu pravdivej histórie, nie tej víťazmi napísane. Tak nám Pán Boh Pomáhaj!

(V júli tohto roku odišiel na večnosť syn pplk. Šmigovského – pán Vladimír -, ktorý v roku 2015 aj napriek vysokému veku a ďalekej ceste z Českej republiky podporil svojou prítomnosťou VIII. ročníku Memoriálu. Spomeňte si, prosím, na jeho dušu v modlitbe.)