Hegeliánsky boj (nielen) Mattea Salviniho

Dňa 18. mája, počas predvolebného zhromaždenia pred voľbami do Európskeho parlamentu predniesol taliansky minister vnútra Matteo Salvini prejav, ktorý sa stal populárnym. Píše o ňom vo svojom článku Ján Košiar. Aj vďaka tomuto prejavu v nasledujúcich voľbách bodoval Matteo Salvini medzi ľudmi hlásiacimi sa ku katolíckej viere. Hovoril v ňom o základoch na ktorých stojí Európa a o jej budúcnosti. Bol to prejav burcujúci, snažiaci sa osloviť a povzbudiť domáce obyvateľstvo krajiny. Bol z časti pravdivý. Ale taktiež v ňom bolo niekoľko zásadných bodov, ktoré si bežný človek ťažko všimne a stavajú ho do úplne iného svetla. Robia z neho prejav vnútorne si protirečiaci, so všetkými následkami.

Prvým bodom, ktorý si treba v tejto súvislosti všimnúť je výber osôb, ktoré sú v ňom spomínané. Na jednej strane spomína európskych politikov stojacich pri zrode projektu z ktorého vznikla Európska únia. O nej, ako o Európe štátov a národov mali hovoriť De Gasperi, De Gaulle, Margaret Thatcherová. Pre Salviniho sú symbolom Európy národov. V súvislosti s duchovným otcovstvom tejto podoby Európy spomína bývalého pápeža Jána Pavla II. Proti nim stavia Európu posledných desaťročí a hlavne jej súčasných protagonistov- Emanuela Macrona, Angelu Merkelovú a finančníka Georga Sorosa podporujúceho otvorenú občiansku spoločnosť a projekty vedúce k obsadzovaniu Európy imigrantmi. Je to klamlivý pohľad stavať starých budovateľov EÚ proti súčasným, len kvôli otázkam ako sú nadnárodné spoločnosti a nekontrolovaná imigrácia. Boli to také isté elity zodpovedné za svoju časť budovania európskej súčasnosti, ako tie dnešné. Dnešné elity nikoho nezradili, ako je to populárne tvrdiť. Len cesta, ktorú ľud doteraz elitám schvaľoval sa preň stala tŕnistá. Staré elity vyšliapavali cestu k dnešku. Pri budovaní Európskej únie neprichádzalo k revolučným zvratom, ale vyvinula sa do dnešnej podoby postupne. Európa národov a štátov v harmónii, ako si ju niektorí vrátane Mattea Salviniho predstavujú v minulosti nikdy neexistovala. Je to jeho vízia, spôsob videnia budúcnosti na spôsob utópie svetového mieru. Od začiatku pri kladení základov dnešnej EÚ stáli osobnosti plánujúce súčasné rozriedenie národov Európy a oslabovanie národných štátov v mene budovania nadnárodného spoločenstva. Altiero Spinelli, Jean Monnet, Paul Henri Spaak… . Viac je duchovným otcom Európy v jej súčasnej podobe Richard Nicolas Coudenhove-Kalergi, ako pápež Ján Pavol II.

Ak môžeme bývalého pápeža Jána Pavla II. niekam v tejto súvislosti zaradiť, tak to nie je medzi obrancov európskych národov. Ján Pavol II. bol typickým predstaviteľom pokoncilného modernizmu, ktorý Cirkev oslaboval. Svojimi ekumenickými aktivitami tak rozvracal jej duchovné základy. Pod zámienkou mieru hľadal jednotu s heretikmi, ktorí podvrátili kresťanské základy už pred mnohými storočiami a započali tak proces, ktorého myšlienkovým výsledkom boli súčasné ideológie, ktoré poškodzujú európske národy a snažia sa vytvarovať z nich amorfnú občiansku spoločnosť. V súvislosti s rozvracaním duchovných základov Európy treba spomenúť nielen pomerne známe bozkávanie Koránu Jánom Pavlom II., ale aj jeho menej známu prosbu k Jánovi Krstiteľovi o požehnanie islamu a synkretistické stretnutie predstaviteľov svetových náboženstiev v Assisi v r. 1986. Ján Pavol II. sa snažil uzavrieť spojenectvo s islamom proti sekularizácii a materializmu. Spomínať v takýchto súvislostiach Jána Pavla II. ako duchovného otca Európy je len snahou Mattea Salviniho o nahnanie vlastnej popularity využitím jeho mena. Paradoxne, vo svojom prejave spomína aj v pozitívnom slova zmysle ako odporkyňu islamizácie novinárku Orianu Falacci. Ateistku, ktorá kvôli aktivitám Jána Pavla II. rozpoznala zmenu v prístupe Katolíckej cirkvi ku krížu aj k islamu a videla, že v prípade Cirkvi ide o zradu jej vlastného poslania. Tieto a podobné chyby by sa v prejave Mattea Salviniho dali nájsť aj ďalej. Je otázne, do akej miery je Matteo Salvini autorom tohto textu, keďže kresťanstvo berie ako kultúrny fenomén.

Vo svojom článku o prejave Mattea Salviniho sa jeho autor Ján Košiar pri obhajobe Salviniho prejavu ako v súlade s učením Cirkvi odvoláva na konštitúciu II. vatikánskeho koncilu Gaudium et spes. Jej zásadnou chybou v rozpore s katolíckym učením je vízia Cirkvi v jednote s protikresťanským svetom po roku 1789. Je to revízia Syllabu Pia IX., anti-Syllabus. Dokument Gaudium et spes je preniknutý slobodomurárskym humanizmom. Problematický je v ňom aj odsek 75, ktorého časť Ján Košiar cituje, pretože ten taktiež je preniknutý slobodomurárskym chápaním ľudských práv, ktoré je údajne potrebné rešpektovať. Takým spôsobom, ako o tom hovorí odsek 75 dokumentu Gaudium et spes sa dá ospravedlniť nielen podiel na zlej moci s predpokladom dobrého úmyslu, ale aj potlačenie autority vedúcej k všeobecnému, kresťanskému dobru. Pretože autori textu nepredpokladajú dobu zmätku súčasného sveta. Ak Cirkev odovzdá v naivnom optimizme svoj osud do rúk sveta, ktorý je vo svojej podstate protikresťanský, potom je naozaj ťažké robiť reálnu kresťanskú politiku. Tá je v mnohých krajinách proti ústave a v snahe fungovať v demokracii je nutné robiť kompromisy. Tak sa dá ľahko stať len druhou stranou mince, súčasťou revolúcie, ktorá zničila kresťanský svet.

Toto stavanie starého vybájeného sveta Európy národov a štátov proti dnešku ako predviedol v prejave Matteo Salvini, stavanie jedných osobností voči druhým je falošnou dilemou. Je to boj tézy a anti-tézy podľa hegeliánskeho vzorca, ktorý má vytvoriť syntézu, spojenie. Takýto boj zdanlivo protichodných ideí sme videli počas 2. svetovej vojny, aj počas Studenej vojny. Takýto boj, kde žiadna zo strán nie je reálne alternatívou voči druhej pozorujeme aj v prípade iných osobností: Donalda Trumpa, Vladimíra Putina, Marine Le Pen, Geerta Wildersa, Tommyho Robinsona, Nigela Faragea,Tomia Okamuru, Václava Klausa, … . Vidíme ho v dialógoch rebrandingovaného FSSPX s predstaviteľmi pokoncilnej Cirkvi. Vidíme ho v súboji “konzervatívcov“ a liberálov. Vidíme ho nielen na globálnej, ale aj na lokálnej úrovni v mnohých sporoch. Môžu nám byť sympatické postoje aj činy jednotlivých politikov. Môžeme schvaľovať, ako Matteo Salvini bráni príchodu ilegálnych imigrantov do Talianska. Ale nejde vždy len o jednotlivé správne rozhodnutia. Bojuje sa na širšej fronte. Tieto činy hoci sú správne a aj nutné pre všeobecné dobro, tak sú postavené na nesprávne základy. V konečnom dôsledku celková činnosť bude slúžiť v prípade takéhoto fiktívneho boja nesprávnemu cieľu. Takýmto spôsobom sa zmätku nedá zbaviť a začať budovať kresťanskú spoločnosť a štát. Preto je dôležité vždy starostlivo zvažovať do akej miery politikov a ich programy podporovať a do akej miery ich kritizovať. Do akej miery si zaslúžia byť trpení. Premýšľať o dôsledkoch a naliehavosti priorít. Tak, aby z toho neprofitoval niekto, kto nechceme.

P. B.