Ja nie som človek dvadsiatehoprvého storočia

Žijeme v dvadsiatomprvom storočí,
a nech to slovo jak chcem otočím –
ja nie som človek tohto storočia,
ja nie som z tých, čo Humanite otročia…
…a hľadiac dokola – vraštím obočia
vrásky mi vybiehajú prísne od očí.
Ja nie som doma – v tomto storočí.

Ako som nebol ani v dvadsiatom,
nie Bohom ale ľuďmi prekliatom.
A potiahnime ešte dáky vek,
rovnako cudzí mi je Voltaire, Nadčlovek,
i Rovnosťou a Rozumom spitá,
najhoršia ľahká žena – Humanita.

Mne – darmo – viac jak Bulvár vraví Boh,
i keď sa nenadnášam a nepadám z nôh.
Nech hneď zajtra to naprotiveň otočia.
Ja nie som Človek Tohto Storočia.

Neprirástlo mi k srdcu „právo na odpoveď“
najväčší sviatok je mi Svätá Spoveď,
V citoch ma neurčuje matematika,
a pamätám si čo je Svätá Probatika.

Nejasne ale predsa ešte vo mne znie,
najväčším majetkom je čisté svedomie.

A hoci neláka to ku mne davy,
verím že Svätý Štefan bol náš vládca pravý.
A neprináša môj názor mi stúpencov,
nemám rád červenú a hnedú, iba bielu do vencov.

Je ale tu, a je mi za pätami,
storočie vášní ničím nespútaných.
A moje vlastné uväznené vášne,
sú zlostné, lebo neberiem ich vážne.

Duch doby cudzí mi je a nezdá sa pekný,
čím vyliečia sa tieto veky, iba vekmi.
A čujúc sprosté reči o voľnom Človeku,
„Očakávam život budúceho veku“

A modlím sa nech otrasie sa toto storočie,
na „uskorenje“ nech sa nová doba započne.
Nová a predsa z písma taká známa.
Po Evanjeliách nasleduje Zjavenia dráma.

(Slavomír Jančok)