Nové slobodné Slovensko
NSS na FB

_MG_0597Náš Pán Ježiš Kristus nás varoval, že pri jeho druhom príchode bude viera z tváre zeme takmer vytratená (Lk. 18, 8), to znamená, že od triumfu Cirkvi v stredoveku mohla ďalej zakúsiť len dlhý pokles dole ku koncu sveta. Zvlášť tri zvraty vymedzujú tento úpadok: protestantizmus odmietajúci Cirkev v 16. storočí; liberalizmus odmietajúci Ježiša Krista v 18. storočí; a komunizmus odmietajúci Boha úplne v 20. storočí. Najhoršie zo všetkého však bolo, keď sa tejto revolúcii postupne podarilo preniknúť do Cirkvi vďaka Druhému vatikánskemu koncilu (1962-1965). Pavol VI. chcel priviesť Cirkev späť do kontaktu s moderným svetom, ktorý sa od nej tak vzdialil a uspel v tom, že prinútil koncilových otcov prijať “hodnoty dvoch stovák rokov liberálnej kultúry” (kardinál Ratzinger).

To, čo otcovia prijali, bol najmä trojitý ideál Francúzskej revolúcie: sloboda, rovnosť, bratstvo, v trojitej forme náboženskej slobody, ktorej dôraz na ľudskú dôstojnosť implikoval vyzdvihnutie človeka nad Boha; kolegiality, ktorej podpora demokracie podkopala a umenšila všetku autoritu vrámci Cirkvi; a ekumenizmus, ktorého velebenie falošných náboženstiev implikovali popretie Božstva Nášho Pána Ježiša Krista. A počas nasledujúceho pol storočia po Druhom vatikánskom koncile sa pre Cirkev prijímajúcu revolučné “hodnoty” stávali smrtiace dôsledky len stále viac zrejmými a vyvrcholili v desivých pohoršeniach zahanbujúcich takmer deň za dňom pontifikát úradujúceho pápeža.

Najzávažnejšie zo všetkého je aj tak v našom 21. storočí asi to množstvo katolíkov, duchovných i laikov, ktorí stále poslušne nasledujú ničiteľov. Pokiaľ ide o duchovných, ako si ničitelia medzi nimi nemôžu byť vedomí toho, čo robia? Musí to byť oným “diabolským zmätením”, zmieňovaným ešte pred koncilom sestrou Luciou z Fatimy. A pokiaľ ide o laikov, ako môžu mnohí stále nevidieť, že katolícka autorita existuje len, aby nastolovala katolícku Pravdu, a akonáhle túto Pravdu zradí, stráca svoje právo byť uposlúchnutá? Musí to byť tiež týmto “zmätením”. V čom presne teda toto zmätenie spočíva? V strate Pravdy, v postupnej strate všetkého zmyslu samotnej existencie objektívnej pravdy, pretože ľudia sa chceli oslobodiť od reality Boha a jeho stvorenia a nahradiť túto realitu svojou vlastou fantáziou, aby si mohli robiť, čo sa im zapáči. Je to vždy pôsobenie falošnej slobody.

Boh však neopúšťa svoju Cirkev, a tak v 70. rokoch 20. storočia vyvýšil arcibiskupa Lefebvra, aby jej prišiel na pomoc. Arcibiskup rozpoznal, že pápež a jeho spriaznené duše na koncile kvôli tomu, aby boli moderní, opúšťali Tradíciu Cirkvi a tým, že tak robili, by zničili Cirkev. Vďaka svojho druhu zázraku sa mu podarilo vytvoriť v rámci Cirkvi solídny odpor voči pokračujúcemu ničeniu vo forme Kňazského bratstva, ktoré zasvätil sv. Piovi X., pápežovi, ktorý videl skrze skazenosť modernej doby. Rímske autority by sa však neuspkojili s kýmkoľvek odmietajúcim ich údajnú koncilovú “obnovu”, robili teda všetko, čo bolo v ich moci, aby prinútili arcibiskupov odpor zmiznúť.

On sa im však postavil, a aby zaručil, že jeho dielo nesmiernej dôležitosti pre obranu katolíckej Tradície prežije, pristúpil v roku 1988 k vysväteniu štyroch biskupov proti výslovnej vôli pomýlených rímských autorít, ale v línii s nevýslovnou vôľou všetkých pápežov od počiatku Cirkvi, s výnimkou posledných štyroch, ktorých si všetkých získal koncil.

Toto hrdinské rozhodnutie arcibiskupa Lefebvra bolo viac než dostatočne ospravedlnené udalosťami, zvlášť nepretržitým úpadkom cirkevných autorít, ktorých jediným prianím bolo priviesť Cirkev do súladu s dnešným skazeným svetom. Z týchto štyroch biskupov bol španielsky hovoriaci menovaný, aby sa usídlil v Južnej Amerike a staral sa o katolíkov, ktorí si chceli udržať Vieru všetkých čias, na celom tomto kontinente, ktorý bol pred tým katolícky, ale kde vtedy neboli už žiadni biskupi, na ktorých by sa dalo spoľahnúť, že povedú duše do neba.

Bohužiaľ, úpadok od tej doby pokročil, len teraz je to arcibiskupovo Bratstvo sv. Pia X., ktoré je na rade, aby sa stalo obeťou všeobecného skazenia skrze svoju generálnu kapitulu z roku 2012, kde sa vodcovia Bratstva pod svojim generálnym predstaveným priklonili ku koncilu. Namiesto toho, aby trvali na primáte nemennej náuky Cirkvi, na Tradícii, otvorili dvere dohode s oficiálnym Rímom, vzdali sa koncilu. A tak si od roku 2012 to isté zmätenie razí cestu vrámci Bratstva, na ktorého biskupov sa minimálne v tejto chvíli už nedá spoľahnúť. To je najsmutnejšie, ale celkom normálne za súčasného stavu Cirkvi a sveta. Preto je potreba, aby bol vysvätený ešte jeden spoľahlivý biskup, aby sa zaistilo, že nemenná Viera prežije, zvlášť tam, kde celý kontinent duší potrebuje pravého pastiera, aby zachránil ich duše pre večnosť.

Kiež je Boh s ním! Modlime sa k Blahoslavenej Panne Márii, aby ho pod svojim plášťom zachovala verného, verného až do smrti.

Biskup Jean-Michel Faure
Biskup Richard Williamson

Spracované na základe Komentárov Eleison CDLVIII a CDLIX J. Ex. biskupa Richarda Williamsona zverejnených na blogu REX

Pridané: 05. 05. 2016 Rubrika: Cirkev
Darčekové predmety NSS Jozef Tiso Dielňa sv. Jozefa Sacrum Imperium REX! Krása liturgie Te Deum Vendée Monarchia Integrální katolíci