Ježiš Kristus, kráľ republiky?

tumblr_inline_n9ko11vsza1r2ai2cVäčšina nevytvára pravdu – pravda musí tvoriť väčšinu.

Musím vám toho povedať ešte veľa o liberalizme, ale chcem, aby ste dobre pochopili, že to nie sú moje osobné názory, ktoré vám predkladám. A preto vám k tomu predložím dôkaz, totiž pápežské dokumenty, a nie moje osobné názory, ktoré by sa dali ľahko pripísať mojej skoršej formácii, ktorú som obdržal vo francúzskom seminári v Ríme, kde som študoval. Pater Le Floch, ktorý bol predstaveným seminára, mal skutočne v značnej miere tradicionalistické názory. V súvislosti s tým sa o mne hovorí: „Seminárna výchova na neho mala ten vplyv!“ Dobre, nepopieram tento vplyv, ba čo viac, dokonca denne ďakujem Bohu za to, že mi dal patera Le Flocha za predstaveného a učiteľa. Bol neskôr obvinený, že sa zaoberal politikou. Len Boh vie, či to bola vina a či zásluha vykonávať politiku pre Ježiša Krista a prebúdzať do politiky ľudí, ktorí budú využívať všetky oprávnené a dokonca i zákonné prostriedky k tomu, aby vypudili zo spoločnosti nepriateľov Ježiša Krista. Ale v skutočnosti sa pater Le Floch nemiešal do politiky, ba dokonca ani vtedy, keď bola Action Francaise intrigami neoprávnene obvinená z naturalizmu. Pomýlený pápež Pius XI. odsúdil Action Francaise. Jeho nástupca Pius XII. tieto sankcie zrušil. Ale zlo bolo vykonané. Rok 1926 znamenal pre Francúzsko rozhodujúcu fázu okupácie Cirkvi liberálnou frakciou nazývanou „liberálny katolík“ a počiatok krízy, ktorá začala, keď som bol v seminári.

Naopak, pater Le Floch nám neustále hovoril o nebezpečenstve modernizmu sillonizmu a liberalizmu. Vďaka tomu, že sa opieral o pápežské encykliky dokázal nám otec Le Floch vštepiť silné presvedčenie, postavené na solídnych základoch nemenného učenia Cirkvi, o nebezpečenstve týchto bludov. Mojou túžbou je vštepiť vám to isté presvedčenie, podobne ako sa odovzdáva pochodeň, ako svetlo, ktoré vás ochráni pre týmito všeobecnými bludmi, ktoré teraz vládnu viac než kedykoľvek predtým, in ipsis Ecclesiae venis et visceribus, v žilách a vnútri Cirkvi, ako mal vo zvyku hovorievať svätý Pius X.

Teraz chápete, že moje politické názory, napríklad na tému vlády, ktorá by bola najlepšia pre Francúzsko nemajú veľký význam. Ak príde na to, fakty hovoria samé za seba: to, čo sa nepodarilo vykonať francúzskej monarchii, uskutočnila demokracia: päť krvavých revolúcií (1789, 1830, 1848, 1870, 1945), štyri invázie (1815, 1870, 1914, 1940), dvakrát vyplienenie Cirkvi, vyhnanie rehoľných rádov, zatváranie cirkevných škôl, laicizácia inštitúcií (1789 a 1901) atď. Mnohí ľudia tvrdia, že Lev XIII. sa pričinil o „ralliement“ (vstúpenie) francúzskych katolíkov do republikánskej vlády. (Čo vyvolalo politickú a náboženskú katastrofu.) Iní kritizujú tento čin Leva XIII. oveľa vac a označujú ho, podobne ako jeho pôvodcu, za liberálny. Neverím, že Lev XIII bol liberál a ešte menej demokrat. Nie! Jednoducho usúdil, že vytvoril dobrú politickú konštrukciu pre dobro náboženstva vo Francúzsku. Je ale zrejmé, že zabudol na nezvratne liberálny, slobodomurársky a antikatolícky pôvod a založenie francúzskej demokracie.

Demokratická ideológia

Demokratická ideológia vychádza z liberálneho postulátu jednotlivca – kráľa (kráľa seba samého) a je ďalej vybudovaná logickým spôsobom; jednotlivci obdržia svoju pozíciu v spoločnosti vďaka štandardnej dohode: spoločenskému kontraktu, ktorý podľa Rousseaua predstavuje „celkové odovzdanie každého spoločníka so všetkmi jeho právami celej spoločnosti.“ Z toho sa odvodzuje:
– nutná najvyššia ľudová vláda: ľudia sú nutne samostatní, vlastia moc od seba samých a zachovávajú si ju aj potom, čo si zvolia vládu.
– neuznávanie žiadnej vlády, ktorá sa neopiera o najvyššiu vládu ľudu, alebo takej moci, ktorá si myslí, že obdržala moc od Boha.

Následkom toho máme v praxi:
– boj za všeobecné zavedenie demokracie
– „krížové ťaženie“ demokracií proti takým režimom, ktoré sa odvolávajú na Božiu autoritu a ktoré sa súčasne nazývajú „posvätné“ alebo „absolutistické“. Z tohto pohľadu bola versailleská zmluva z roku 1919, ktorá odstránila posledné skutočne kresťanské monarchie, liberálnym a presnejšie povedané slobodomurárskym víťazstvom
– politické vlády väčšiny, ktoré sa považujú za zástupcov najsvätejšej a neomylnej „volonté générale“ vôle väčšiny.

Chcel by som pri tejto príležitosti ohľadom demokracie, ktorá preniká do Cirkvi prostredníctvom kolegiality, pripomenúť, že väčšina netvorí pravdu. Je ale možné bez pravdy, bez skutočnej spravodlivosti voči Bohu a nášmu blížnemu niečo trvalé vybudovať?

Odsúdenie demokratickej ideológie pápežmi

Pápeži nikdy neustali s odsudzovaním demokratickej ideológie. Lev XIII. tak urobil ex profeso vo svojej encyklike Diuturnum, o ktorej som vám už hovoril:

„Mnoho súčasníkov, ktorí kráčajú v šľapajách tých, ktorí si v minulom veku dali meno filozofi, tvrdia, že všetka moc pochádza od ľudu; a následkom toho, že moc nenáleží tým, ktorí ju vykonávajú, ale majú iba moc ľudového mandátu s tým obmedzením, že vôľa ľudu má právo im opäť odobrať mandát moci, ktorú im dala. Na tomto mieste sa katolíci rozchádzajú s týmito novými učiteľmi, nakoľko právo k vláde hľadajú u Boha a myslia si, že toto právo pochádza od neho, ako aj zo zdrojov prirodzených i z princípu nevyhnutnosti. Je potrebné na tomto mieste povedať, ze pokiaľ ide o označenie tých, ktorí sú povinní vládnuť republike, ich menovanie môže byť v istých prípadoch zverené voľbám a preferenciám väčšiny, a že to nie je v rozpore s katolíckym učením. Táto voľba skutočne ustanovuje vládcov, nemá však právo k suverénnej vláde. Týmto spôsobom sa neustanovuje moc, ale sa len ustanoví, kto bude túto moc vykonávať.“

Aj v demokracii pochádza všetka moc od Boha!

Všetka moc pochádza od Boha. Táto pravda je zjavenou pravdou a pápež Lev XIII. sa zaoberal solídnym zdôvodnením tejto pravdy z Písma svätého, z tradície Otcov a samozrejme z rozumu. Moc pochádzajúca jedine od ľudí by nemala moc zaväzujúcu svedomie pod trestom hriechu:

„Žiadny človek nemá v sebe alebo zo seba to, čo je potrebné k tomu, aby skrotil slobodnú vôľu seberovného človeka nejakým putom v jeho svedomí. Jedine Boh, Stvoriteľ všetkého a Zákonodarca, má túto moc. A čo viac, tí, ktorí ju vykonávajú ju musia dostať od neho a vykonávať ju v jeho Mene.“

Nakoniec sa Lev XIII. venuje dokazovaniu mylnosti myšlienky Rousseauovho spoločenského kontraktu (zmluvy), ktorý predstavuje základ súčasnej demokratickej ideológie.

Cirkev neodsudzuje demokratické zriadenie

Teraz chcem poukázať na to, že nie každá demokracia je liberálna. Existuje demokratická ideológia a demokratická forma vlády. Pokiaľ Cirkev odsudzuje ideológiu, neodsudzuje formu vlády, t.j. podieľanie sa ľudí na vláde.
Už sv. Tomáš takto ospravedlnil oprávnenosť demokratického zriadenia:

„Keď majú všetci svoj istý podiel na riadení, je tým spôsobom iste zachovaný spoločenský pokoj a mier. Každý má rád takú organizáciu a dbá o jej zachovanie, ako hovorí Aristoteles v II. knihe Politiky.“

Bez toho, aby všestranný doktor preferoval demokraciu, uvažuje, že všeobecne najlepším politickým zriadením je monarchia, v ktorej všetci obyvatelia majú svoj podiel na vláde napríklad na výbere tých, ktorí spravujú vládu v monarchii. Je to, hovorí sv. Tomáš, vláda, ktorá sprvávnym spôsobom zlučuje monarchiu, aristokraciu a demokraciu.

Stará francúzska monarchia tak ako mnoho iných bola viac menej tohto typu bez ohľadu na to, čo tvrdia liberáli. Medzi monarchiou a množstvom poddaných existoval dokonalý poriadok a hierarchia nepriamych zástupcov, ktorých využívali kompetentné rady na vysokých miestach.

Katolícka cirkev v tej miere, v akej je zainteresovaná, neprikladá žiadne preferencie pre tú alebo onu formu vlády. Cirkev necháva ľudí, aby si vybrali typ vlády, ktorý by najlepšie odpovedal ich vlastnému charakteru a okolnostiam:

„Nie je dôvod, aby Cirkev neuznávala zvrchovanú vládu jediného človeka alebo väčšieho počtu ľudí, pokiaľ je to spravodlivá vláda a vedie k spoločnému dobru. Preto, pokiaľ je zabezpečená spravodlivosť, neexistuje príkaz, aby ľud prijal takú alebo inú politickú formu, ktorá lepšie odpovedá jeho tradícii a mravom.“

Čo je neliberálna demokracia?

Musíme priznať, že neliberálna demokracia je zriedkavým zjavom, ale nejde len o nejaký prázdny pojem ako dokazuje príklad republiky Krista Kráľa v Ekvádore za dôb Garcia Morena v minulom storočí.

Charakteristické znaky neliberálnej demokracie:
1. prvý princíp: Princíp najvyššej ľudovej vlády; po prvé obmedzuje sa na demokratické zriadenie a rešpektuje oprávnenosť monarchie. A naviac je podstatne iná a rozdielna od demokracie Rousseauovského typu: vláda spočíva v rukách ľudu, ale nie svojim pôvodom ani vo svojom konečnom cieli. Od Boha pochádza vláda ľudu a od Boha pochádza ako od pôvodcu, tak aj od spoločnej ľudskej prirodzenosti, ale nie od jednotlivca – vládcu seba samého. Pokiaľ sú dané osoby raz ľuďom vybrané, aby vládli, tak ľud už ďalej svoju najvyššiu moc nevykonáva.

Prvá konzekvencia:
Vlády plnia svoju funkciu nie skrze beztvarú masu jednotlivcov, ale skrze ľudí v ustanovených orgánoch: hlavy rodín (ktoré majú bezprostrednú zákonodarnú moc v niektorých veľmi malých krajinách, ako Appenzell vo Švajčiarsku) sú to sedliaci a obchodníci, veľkí i malí majitelia, vojaci, úradníci, sudcovia, rehoľníci, kňazi a biskupi; takto hovorí Mgr. De Segur: „Národ spoločne so všetkými životnými silami zavedenými skutočne reprezentatívnym spôsobom a schopný k prejavovaniu svojich prianí skrze svojich skutočných predstaviteľov k slobodnému vykonávaniu svojich práv.“

Pius XII. presne rozlišuje ľud a ľudové masy:
„Ľud a beztvarý dav, alebo ako sa obvykle hovorí, ľudové masy, to sú dva odlišné poňatia. Ľud žije plným životom, ktorý vytvárajú samotní ľudia, každý človek na svojom mieste a podľa svojho vlastného spôsobu s vedomím vlastnej zodpovednosti za vlastné rozhodnutia. Ľudová masa oproti tomu čaká na impulz zvonka, ľahko podlieha vplyvom tých, ktorí využívajú inštinkty a citlivosť. Ľudová masa sa ochotne ponúkne jednej strane, aby sa zajtra ponúkla druhej.“

Druhá konzekvencia:
Zvolené vlády, dokonca pokiaľ sú svätým Tomášom nazvané „vikári zástupcov davu“, sú nimi jedine v tom zmysle, že robia pre dav to, čo on sám pre seba nemôže urobiť a menovite vládnu. Ale moc im je daná od Boha. Ľudia sa pri moci najviac zodpovedajú za svoje činy predovšetkým pred Bohom, ktorého sú sluhami a až potom pred ľuďmi, pre ktorých spoločné dobro vládnu.

2. druhá zásada: Božie právo (alebo právo Cirkvi v katolíckom národe) predstavuje základ ústavy. V súvislosti s tým je Desatoro inšpiráciou pre celé zákonodarstvo

Prvá konzekvencia:
„Vôľa väčšiny“ je bezvýznamná a neplatná pokiaľ stojí v opozícii voči Božím zákonom. Väčšina netvorí pravdu, väčšina je povinná zotrvávať v pravde, pod hrozbou demokratického pokrivenia. Pius XII. múdro upozorňuje na nebezpečenstvo depersonalizácie (odosobnenia) zneužívania más a manipulácie davu zo strany nátlakových skupín a umelej väčšiny.

Druhá konzekvencia:
Demokracia nie je svetská, ale otvorene kresťanská a katolícka. Je v zhode so spoločnou doktrínou Cirkvi, ktorá sa týka súkromného vlastníctva, princípy naplnenia a výuky v škole zostávajú záležitosťou Cirkvi a rodičov, atď…

Zhrnutie: demokracia, nie menej, než akákoľvek iná forma vlády, musí zaviesť spoločnú vládu a panovanie Nášho Pána Ježiša krista. Demokracia musí tak, ako všetko ostatné, mať kráľa: Ježiša Krista.

In: Marcel LEFEBVRE: Zosadili ho z trónu.

(Pozn.: NSS vnína oprávnenosť a odôvodnenosť autoritatívnej stavovskej demokracie ako dočasnú formu prechodu k monarchii, ktorá najlepšie zodpovedá ľudskej prirodzenosti a stvorenému poriadku, a preto je, čo do formy vlády, ideálom.)