Jar – Leto – Jeseň – Zima

Autor: Sisa (KIKA)

Napísané pri príležitosti 69. výročia vyhlásenia prvého Slovenského štátu.

Jar

Jak v jari prebúdza sa oddýchnutá príroda
a stromy smelo vypúšťajú svoje prvé puky,
Slovák dlho čakal, kde je jeho sloboda,
by našiel šťastie a prekonal nekončiace muky.

Keď vyjdú prvé slnka lúče a roztopí sa sneh,
vtáky piesňou ďakujú za prežitú zimu.
Ten národ chcel odpustiť iným ťažký hriech,
nevyčítať v spolužití už viac žiadnu vinu.

Tak jak človek rozšliape prvý jarný kvet,
motýľ príde o krídla i pri jemnom daždi.
Spoznali sme, že v objatí brata budúcnosti niet,
bo on všetko nám tak sväté bez milosti vraždí.

Po hrubej vrstve snehu hrozí na jar záplava,
ťažko je sa prírode proti živlu chrániť.
Čech Slovákovi šancu na autonómiu nedával,
všetky jeho snahy chcel bez zľutovania zmariť.

I po silnej búrke svitne krásny deň,
po víchrici príde opäť jemný vánok.
Národ chcel zameniť za skutočnosť sen,
kde svorné prebudenie nahradí i spánok.

Tak stalo sa, čo muselo sa rázom stať,
tu Slováč zdvihla svoj mohutný hlas:
„Čo Tvoje je, to si nechaj, moje prestaň brať!“
Tak zneli slová, čo prebývajú v nás…

Leto

S pribúdaním dní, jar vystrieda sa s letom,
k lístkom krásne zeleným pripojím sa kvet.
Ozvali sa hlasy „Orlov“, čo preleteli svetom,
že pod slnkom jediným krajšej zeme niet.

Hovorili o útlaku, o slovenskom boji,
že tam v diaľke, pod Tatrami, smutný národ žije.
A i napriek utrpeniu, vždy za svojím stojí,
jeho srdce nevinné len za tú zem bije.

Pred pá ľavým slnkom zver si úkryt hľadá
a pod jeho lúčmi schne zelená tráva.
Slovák vlastný jazyk, vlastný domov žiada,
domáha sa jediného a to svojho práva!

Už nebude ďalej mlčať, tak jak mlčal roky,
už nebude sa pred vladárom zhýbať.
Viera v Boha povedie všetky jeho kroky,
kým nezačne v svojom vlastnom bývať.

Tak stalo sa, čujte všetky národy,
ľud tatranský získal vlastný domov!
On tu vďaka odvahe dočkal sa i slobody
a tak krokom významným dopredu sa pohol.

Za odmenu Bohu, vodcom sa stal jeho služobník,
zveľaďoval, chránil, všetko, čo sa dalo.
Bol v prvom rade kňaz, v druhom predvídavý politik,
vďaka nemu sa Slovensko hrdým štátom stalo.

Jeseň

Príroda sa zmenila zo zelenej na červenú
a dozrelo ovocie, ktoré vzišlo z kvetu.
Každý mohol pocítiť tú blahodarnú premenu,
keď náš malý národ vyrovnal sa svetu.

Jak hospodár teší sa zo zdravého plodu,
Slovák radosť vnímal z rozkvetu a blaha.
Veď konečne objavil hrdosť svojho rodu,
že tá je tak potrebná, jak pre stromy vlaha.

Mali sme my hospodára, čo chránil silu viery,
no z vnútra nás zožrala háveď ničomná.
Červení to spravili skôr, jak sme boli zrelí,
nezvládli sme odvrátiť nežiaduce príkoria.

To, čo budovalo sa roky, stratili sme zrazu,
koľko smútku, bolesti kvôli zrade vlastných.
Zavraždením mučeníka spoznali sme skazu,
vstúpili do starých dní, smutných veľmi prázdnych.

Na lúče hrejivého leta čakali sme zúfalo,
verili, že opäť prídu tak z nenazdajky rýchlo.
Nejednému svedomie spávať v noci nedalo,
že vzdali sme sa toho, čo nám nádej vdýchlo.

Pol storočia vraždenia, útlaku a trýznenia,
to bol záver našich právoplatných snáh.
A tí „naši“ mocipáni ani dnes však nelenia,
oživujú v mysliach, srdciach, zašumený strach.

Zima

Pod prikrývkou snehu krajina sa skryla,
zahalila jesennú, tak smutnú stráň.
I Slováč sa do spánku rázom ponorila
a Zem iba šeptala: „Veď ma, prosím, chráň!“

Nebolo viac takého, kto na stráži stál,
nebolo už nikoho, kto zastával práva ľudu.
V duši možno láska, no navonok sa každý bál,
málokto sa odvážil postaviť k „národnému“ súdu.

Jak sneh rýchlo zahalí všetko tvrdo spiace
a dopraje oddych vyčerpanej zemi.
Éra novej doby na ľad zmenila srdcia kedy´s vriace
i tí hrdí bojovníci ostali v nej nemí.

Len niekoľko mesiacov trvá zima v roku,
my zaspali sme dávno, spíme ešte stále.
Pol storočia vzad, stáli sme svorne bok po boku
a chránili Slovensko, jak dieťa celkom malé.

Prečo nás nútia zabudnúť na časy plné mieru?
Prečo máme dávať pozor na vyrieknuté slová?
Azda chcú celkom potupiť tú nezlomnú vieru,
ktorá hnacou silou pri prežití bola?

Rad je predsa na nás, nemôžeme sa báť,
tak otvorme oči a prerušme nekončiace sny.
Skúsme pánom sveta otvorene povedať,
že k úspechu prežitia sme potrební MY!

Keď vysmejú nás všemožne, ozveme sa znova,
že médiami potupia nás, už sa nebojíme.
V svornosti a jednote i to sa ľahko zdolá,
svoje právo národné, vždy si obhájim.