Nové slobodné Slovensko
NSS na FB

Písané v pravopise roku vydania – 1943!

Tri žiadosti

Perún, najvyšší boh našich predkov, kým nezasvitol na slovenskej oblohe v ranných
lúčoch Kristovho evanjelia kríž, často chodieval medzi svoj ľud, aby sa presvedčil
na vlastné oči a uši, či je bohabojný, láskavý, či deti ctia rodičov, či sluhovia
poslúchajú gazdov, či všetci milujú nadovšetko svoju vlasť a napokon, aké majú
žiadosti.

Najčastejšie vzal na seba podobu starčeka. Takto prišiel i do Nitry, kniežacieho
sídla slovenskej krajiny. Už sa zvečerievalo. Keďže od rána nejedol a bol veľmi
ustatý, zaklopal na dvere krásneho paláca, hrdo sa vypínajúceho pri úpätí malebného
Zubora.

Keď vstúpil, ponížene pozdravil boháča obvyklým spôsobom: Želám vám šťastlivý
Perúndeň (Perúnov deň). Som úbohý starec, hladný a ustatý. Prosím vás o kúsok
chleba a kútik pre nocľah.

Ale hrozne sa sklamal vo svojej úfnosti, že sa mu ujde teplej večere a skromného
nocľahu. U boháča nenašiel ani štipky milosrdenstva, ba zlostne sa osopil naňho:
„Si starý, ale neskúsený. Či je tu hostinec pre žobrákov a ja som hostinským
tulákov? Už sa aj prac!“

Starček hlboko a bolestne vzdychol, ale bez slova žaloby poberal sa ďalej.

Na protivnej strane zazrel malý, chudobný, ošarpaný domček. Zaklopal i tu, aby
skúsil srdce tam bývajúcich. A nesklamal sa, lebo obyvateľ chalupy láskavo ho
prijal: „Čo mám, o to sa bratsky rozdelím s tebou a na nocľah dostaneš čerstvej
slamy.“

– Dobré srdce máš milí brat. Perún ťa požehná – ďakoval mu starček.

Po večeri, pozostávajúcej z kúska chleba a trocha mlieka, vyšli na posiedku
pred domček, lebo ešte bolo privčas ísť spať. Pred domčekom bola lavica.

Keď ich boháč zbadal, vysadol si aj on pred svoj dom. Nesmierne bol zvedavý,
čo si budú rozprávať.

Starček zbadal jeho úmysel a takto začal svoju reč: Ako som sa presvedčil, si
bohabojný človek a miluješ svojho bližného. Zaslúžiš si preto, aby sa ti splnily
tri žiadosti, čo by ti slúžily k dočasnému a večnému blahu. Dobre si rozmysli,
čo si zažiadaš.

Naradostený hostiteľ chvíľu hlboko rozmýšľal a potom odpovedal:

– Predovšetkým si žiadam večné spasenie, potom dobré zdravie a napokon, aby
som si mohol obnoviť tento domček, lebo mi už padá na hlavu.

– Tvoje žiadosti sú milé Perúnovi a nepochybujem, že ti ich splní.

Potom sa pokojne pobrali na nočný odpočinok. Stratil sa s lavičky aj boháč.

Len čo vstúpil do izby a pozrel sa von, div nespadol od veľkého prekvapenia,
lebo namiesto ošarpanej, vetrom a dažďom otrhanej chatrče zazrel krásny, nový,
novučičký domček.

– Hľa, jedna žiadosť sa mu už splnila! – kŕčovite zalomil rukami vo svojej nesmiernej
závisti. Veru, takmer nezažmúril oko celú noc. Len čo svitalo, už bol na nohách.

Onedlho zazrel starčeka, ako vychádzal z nového domu s naplneným vrecom na pleciach.
Keďže vykračoval rezkým krokom, o chvíľu sa mu stratil zpred očú, lebo ulica
sa lomila.

– Kto len mohol byť tento žobrák? Zaiste Perún alebo Svantovít, ktorí radi chodievajú
medzi slovenský ľud.

O chvíľu obličaj sa mu zachmúril, keď si uvedomil, že tohto podivného človeka
včera vyhnal.

– Ja blázon!

– Veru si blázon – huckala ho nahnevaná žena. – Ale ešte ho doženieš. Chytro
na koňa a za ním! Odpros ho a predlož mu i ty tri žiadosti. Hádam ti ich splní.

Nebolo treba mu to dva razy hovoriť. Osedlal najrýchlejšieho koňa, strčil do
kapsy kus chleba, klobásu, do vrecka niečo peňazí a už aj letel za starčekom.

Keď ho dohonil, pozdravil ho veľmi prívetivo:

– Kde sa usilujete? Kde ponáhľate? Veľmi vás ľutujem. Je to pre vás ťažká cesta.
Zaiste ste aj hladný. Hľa, prijmite túto klobásu, kus chleba a zopár groší.
Ó ja nie som skúpy človek, len zlí ľudia majú ma za takého. Rád pomáham chudobe.

– Ďakujem vám srdečne – odvetil starček, naoko hlboko dojatý, a prevzal ponúkané
mu veci.

– Ale čo nesie v tom vreci? – približoval sa k nemu s vrúcnym slovom boháč.

– Sú to len starosti jedného chudobného človeka. Sňal som ich s neho.

– Starosti? Nechcem o nich ani vedieť. Radšej by som si zažiadal niečo – mudroval
boháč.

– I vy máte žiadosti? Aj v tomto vreci sú žiadosti. Kto ich spoločne prednesie
pred Perúna, splnia sa mu. Ale vrece musíte prevziať.

– No, nedbám, keď je to Perúnova vôľa. Uňho všetko je možné.

Boháč prevzal vrece, vysadol na koňa a poháňal domov. Letel ako okrídlený šarkan.

Cestou hlboko rozmýšľal čo by si mal žiadať.

– Peniaze nepotrebujem, starosti nemám, zdravý som. Hádam viac duševnej spokojnosti
by som si mal žiadať. Ale nie! Spokojnosti nikdy nebude na svete.

S radostným úsmevom, že starček i jeho prijal do priazne, hoci ani nechodí do
božnice, ostro bodol koňa, aby čím skôr bol doma a pochválil sa žene, aké šťastie
im kynie.

Vznetlivý kôň od prenikavej bolesti vyskočil a vzpriamil sa na zadných nohách,
ale pri doskoku na zem, len-len že neshodil naľakaného jazdca.

– Bodaj by si si krk vylomil, ty beštia! – skríkol naň nahnevano.

A čo sa nestalo?

Kôň sa ešte raz vzpriamil, potom sa obrátil a tak nešťastne padol na zem, že
si krk vylomil. Raz, dva razy zatrepotal kopytami a bolo po ňom.

Boháč veru mohol ďakovať Perúnovi, že neprišiel aj on o život.

Prvá žiadosť sa mu splnila.

Nesmierne nahnevaný pre svoju neopatrnosť, kopol do koňa, ktorý tak nešťastlivo
skončil svoj pozemský život, sňal s neho sedlo, uzdu, aby to zaniesol domov.
Pravda, pod nezvyklou ťarchou čoskoro ustal.

Okrem únavy, lebo sedlo bolo ťažké, obťažoval ho aj hnev proti žene, že ho súrila
za tým starcom. Pre ňu prišiel o drahého koňa. A to sedlo, aké je ťažké! Nech
by radšej bolo už doma a prirástlo jej na chrbát! – skríkol mrzuto.

A hľa, sedlo i s uzdou zmizlo.

Druhá žiadosť, aspoň čiastočne sa mu splnila.

Pozbavený bremena, rezkým krokom kráčal domov. Ale len čo vkročil do dvora,
vítala ho žena s nesmiernym plačom a so sedlom na chrbte, kde jej prirástlo.
Vyzerala ako osedlaná.

Stále jajkala: Ó jaj, ja nešťastná! Nebudem môcť ísť medzi ľudí, ani do božnice.
Nemôžem si sadnúť, ani ľahnúť.

Zajakavým plačom naplnila celý dom.

– Je to strašné – uznával jej muž, do koreňa duše nahnevaný na seba a na svoju
nerozvážnosť.

Čo mal robiť?

Namiesto tretej žiadosti musel poprosiť Perúna, aby s úbohej ženy sňal sedlo.

Dlhší čas nemo stáli proti sebe, kým žena sa ho neopýtala: A čo máš v tom vreci?
– Ožila novou nádejou na zbohatnutie ešte väčšmi.

– Neviem. Vari nejaké poklady – a otvoril vrece.

Len keby to nebol učinil, lebo nie poklady boly vo vreci, ale starosti toho
chudobného človeka, ktorý s radosťou prijal starčeka.

Starosti vyrútily sa z vreca ako búrka, ako fujavica a naplnily celý dom. Nebolo
od nich voľného kútika. Prilepily sa im na krky, sadly si za stôl a nijakým
spôsobom nemohli sa ich zbaviť. Obťažovaly im život až do smrti.

Kto je nemilosrdný a závidí druhému, stratí i svoje

Pridané: 29. 01. 2008 Rubrika: Povesti a báje
Darčekové predmety NSS Jozef Tiso Dielňa sv. Jozefa Sacrum Imperium REX! Krása liturgie Te Deum Vendée Monarchia Integrální katolíci