Na stráži rodnej krajine

Autor: Sisa (KIKA)

Pozriem sa von oknom a vidím krásny les,
ostáva mi len dúfať, že zajtra bude ako dnes.
No možno tí bohatí v ňom nájdu uránový zdroj,
s buldozérmi sa vyroja ako na med včelí roj.
Viem, kde bola hojdačka a kde vyryté moje meno,
zajtra budem stáť ustráchane a hľadieť celkom nemo.

Moje lesné chodníčky sa stratia pod jamami,
kam sa schovám ja, keď prídu letné horúčavy?
A čo bude so zvieratkami, ktoré v ňom žili?
Hlboké diery a zvalené stromy im domov nahradili.
Aj vtáčatká, ktoré na mňa hľadeli zo stromov,
uletia v diaľ, zakývam im a skríknem Zbohom!
Nebude už totiž žiadne nádejné dovidenia,
tieto slová sa len v minulosť premenia.

Lesy, lúky, pastviny za peniaze vymeníme,
otázne je, bratia moji, koľko zarobíme?
Nemá sa totiž predávať rodná hlina,
tá v sebe odkaz našich predkov skrýva.
Len ona pozná muky a trpké utrpenie,
ktorého dnešný národ silu poznať nevie.
Ona je odvekou krvou a slzami zvlhčená,
v súčastnej dobe je však najviac ranená.
Bo nad tými, ktorých prijala za svoje deti,
kosák a kladivo, či dávidova hviezda svieti.
Už dávno sa jej nezastanú ako kedysi,
konečne sa nad sebou, Slovák, zamysli!
Dvojkríž zdvíhaj do výšok, v ruke zvieraj kríž,
snáď máš ešte nádej a holubičí národ zachrániš!

Nedajme si celkom zničiť naše krásne miesta,
starajme sa o ne, naspäť nemožná je cesta!
Postavme sa na stráž našej hrdej krajine,
nech nepriateľ vo vlastnej zlobe zahynie!