Ježiš Kristus v rodine

IlustráciaRodina (…) nie je žiadnym ľudským dielom. Bol to Boh, ktorý našim prarodičom pripravil prekrásne obydlie v raji, ktorý stvoril človeka k obrazu a podobenstvu svojmu. Zvolal: Nie je dobré byť človeku samotnému (I. Mojž. 1, 18) a učinil mužovi pomocnicu, podobnú jemu. Potom Adamovi a Eve požehnal a stanovil: Ploďte a množte sa, aby ste naplnili zem (I. Mojž 1, 28). Bol to sám Boh, ktorý prebýval v strede prvej rodiny a tak ju učinil nevýslovne šťastnou a blaženou. Ale dedičný hriech Boha z rodiny vyhnal a tým ju z jej výšky strhol do úplného rozvratu. Smutno bolo s rodinou za pohanských dôb! Stala sa pareniskom všetkých neprávostí. Muž v nej bol tyranom, žena jeho otrokyňou, život a smrť dietok boli úplne v otcových rukách.

Ale na zem zostúpil Ježiš Kristus, povýšil manželstvo na sviatosť, vyzdvihol rodinu z jej poníženia a znova ju posvätil. Pre jej pokoj a blaho v nej chcel prebývať stále svojou milosťou, svojou náukou a svojim požehnaním. Ale dejiny sa znovu opakujú! Manželia opäť vyháňajú Krista zo svojich rodín a uvaľujú tak na seba znova skazu. Je tu možná záchrana? Áno, ale len tak, že bude do rodín uvedený Ježiš Kristus.

Ó Panna dobrotivá, daj, aby v rodinách kresťanských zažiaril Tvoj Syn svojou milosťou a svojou Božskou náukou a tak ich zachránil pred opätovným pádom do pohanstva.

Aké príjemné je pozrieť do rodiny, v ktorej panuje Ježiš Kristus! On napĺňa členov domácnosti trpezlivosťou a odovzdanosťou do vôle Božej v skúškach a útrapách životných. On vlieva do všetkých sŕdc lásku k cnosti. On to je, ktorý posilňuje otca, pracujúceho od rána do večera, aby zaobstaral potrebný chlieb svojim dietkam. On nabáda matku, aby plnila svedomite svoje povinnosti a bola svetelňou v dome, rozlievajúc okolo seba svetlo dobrých príkladov. On bdie nad dietkami a pôsobí, že rastú, sú skutočne dobré, poslušné a cnostné.

Ježiš bdie nad vstupom do domu a vyjdením z neho u všetkých členov rodiny. Bdie nad nimi vo dne i v noci. V takom dome je láska a svornosť. V ňom nemá miesta bezbožnosť, rúhanie, nestriedmosť, nemravnosť, neslušné zábavy. Nie je tam nič, čo sa nepáči Pánu Ježišovi, lebo on v tom dome drží bdelú stráž nad rodičmi i dietkami. Pri vstupe i východe z domu je ich pozdravom pozdrav kresťanský; do postele nelíhajú bez spoločnej modlitby. Oh, aké krásne je nahliadnuť do domu kresťanského, v ktorom panuje Ježiš Kristus!

Ale za našich dní? Žiaľ, tak mnohé rodiny vypudili Ježiša Krista zo svojho stredu! A kto tam potom panuje? Panuje v nich svár, rozháranosť a neprávosť. Otec vysedáva v hostincoch a domov sa vracia len s preklínaním. O spoločnej modlitbe, návšteve kostola, prijímaní svätých sviatostí, či dohľade nad dietkami niet u neho ani reči. Matka je na dietky slabá, týraním manželovým a možno aj hladom ku všetkému otupená: a tak dietky rastú v neviazanosti, túlajú sa, kde sa im zachce, kamarátia sa so zlými ľuďmi a už od útleho veku sa učia všetkému zlému. Neprebýva Ježiš Kristus v onom dome a bez neho v ňom nie je vernosti medzi manželkou a manželom; nie je nevinnosti u dietok, nie je čistoty u dcér; nie je zdržanlivosti u synov. Márne hľadáte v onej rodine vzájomnú lásku: bratia sa stavajú jeden proti druhému, sestry sú medzi sebou samý svár. Otec je v rozbroji so synmi, matka s dcérami, skrátka pravé peklo. A prečo? Pretože v takej rodine nepanuje Ježiš Kristus svojou svätou láskou, svojimi prikázaniami a evanjeliom.

A ako odpomôcť takému veľkému zlu? Nie je proti nemu žiadneho iného lieku, než navrátiť do rodín Ježiša Krista, nášho dobrotivého Otca, nášho láskyplného Spasiteľa. On nech panuje v našich srdciach, našich domovoch, našich obciach! K nemu vysielajme hojnosť svojich prosieb a modlitieb; jemu hovorme o našich starostiach, tiesňach a potrebách; len v jeho spoločnosti budeme tráviť v pokoji dni svojho života! A ak predsa na nás niekedy doľahnú utrpenia a bôľ, budeme vedieť, ku komu sa utiekať o potechu, pomoc a posilu: a tých sa nám taktiež dostane.

Zúrivý boj vedie dnes nekalý a bezbožný svet, aby vyrval Ježiša Krista z našich rodín: postavme sa proti nemu so všetkou rozhodnosťou. Dnešná bezbožnosť nás nemá za úlohu ani tak pripraviť o majetok, česť, zdravie – statky pominuteľné, o ktoré tak či tak jedného dňa prídeme. Ona sa snaží olúpiť nás o Ježiša Krista; a keby sa jej to podarilo, bolo by našim údelom peklo už tu na zemi a peklo v živote budúcom. Nepripusťme to! Učiňme, aby Ježiš Kristus bol stále na stráži v našich rodinách: On osvieti rodičov, aby len dobrý príklad dávali svojim dietkam; on bude nabádať dietky, aby boli úctivé a poslušné k rodičom; on spôsobí, že sa bratia a sestry budú milovať svätou láskou a že v našich rodinách zavládne pokoj a mier. Aby sa nám potom skutočne tejto milosti dostalo, o to prosme Pannu Máriu: ona, predrahá Matka Ježišova, svojim mocným príhovorom u svojho Božského Syna vymôže, že do našich rodín zostúpi a že ich posvätí a bude v nich panovať ako zvrchovaný vládca.

Kresťanskí rodičia

Základom štátu sú rodiny. A ako jednotlivé štáty majú nad sebou panovníkov, prezidentov, svojich predstavených, podobne je tomu i v rodinách. Aj oni majú svoju vládu: sú ňou rodičia. Otec a matka v rodine sú malým kráľom a malou kráľovnou. Dietky sú ich poddanými a majú im preukazovať úctu, lásku a poslušnosť. Je to povinnosť svätá, ktorá zaväzuje dietky vo svedomí. Pochybovať o nej, ako sa už vyjadril veľký pohanský filozof Aristoteles, bolo by toľko, ako pochybovať, že slnko svieti. Sme povinní ctiť a poslúchať Boha ako Pána všetkého stvorenia; a sme povinní ctiť svojich rodičov ako nástroje v rukách Božích, skrze ktoré nás stvoril na tento svet. Mená otec a matka sú vznešené a sväté. Kto ctí a miluje Boha, hovorí Duch svätý, je povinný ctiť a milovať rodičov. Kto sa bojí Pána, ctí rodičov a ako pánom bude slúžiť tým, ktorí ho zrodili (Sir. 3,8).

Ó, Panna presvätá a Matka Pána Ježiša, daj, aby sme dobre pochopili, kto sú naši rodičia; daj, aby sa ich obraz nikdy nezotrel z našej pamäti; daj, aby dobrodenia, ktorých sa nám od nich dostalo, ostali hlboko vryté v našom srdci.

Kto je otec? Je to malý kráľ v našom dome. Rozpomeňte sa, ó dietky, na dobrodenia, ktorých sa vám od tohto malého kráľa dostalo, a potom mi odpovedzte, či ste povinní ho ctiť a poslúchať a či nie. On to je, ktorý nám preukázal toľko lásky, ktorý mal pre nás toľko starostí. Či kto pracoval pre nás? Kto nám zaopatroval každodenný chlieb? Kto nám obstarával všetko potrebné? Bol to otec, ktorý od rána do večera neúnavne sa namáhal pri práci v daždi a slnečnom úpale. Bol to on, ktorý si nepoprial slušnej stravy a potrebného odpočinku, len aby sme my nemali núdzu. Bol to on, ktorý nás dal vyučiť remeslu, s nemalými obetami nás vydržiaval na štúdiách, šetril nám na veno a dedičstvo, len aby sme mi mohli po jeho smrti čestne žiť. Oh, aký dobrý bol k nám otec náš. On trpezlivo znášal naše poklesky, len k nášmu dobru káral naše chyby. On sa staral o to, aby sme boli nielen dobrými občanmi, ale i dobrými kresťanmi. Ako by to teda bolo, keby dietky zabudli na dobrodenia prijaté od tohto malého kráľa v ich dome? Keby tieto dobrodenia nezostali nezničiteľnými písmenami vryté v ich srdciach? Ako by mu dietky nemali byť po celý život vďačné za všetky jeho preveliké starosti o ne? Veru, to by boli horšie, než divá zver; znamenalo by to, že nemajú srdce!

A o matke čo vám mám povedať? Ak je to matka kresťanská, dal v nej Boh dar neskonale cenný. Jej meno nám pripomína nekonečnú radu dobrodení, ktoré sme od nej obdržali; dobrodení, na ktoré nemôžeme nikdy zabudnúť. Naše srdce je povinné biť ustavičným tepom vrelej a vďačnej láske k nej. Každá neúcta k našej rodičke, či skutkom alebo slovom, by bola veľkým previnením. Či kto môže vypočítať, čo pre nás vytrpela, než nás porodila na tento svet? A potom? Koľko nocí bez spánku! Koľko bôľu a sĺz, keď sme onemocneli! S akým anjelským úsmevom nás vítala, keď sme sa po dlhej neprítomnosti vracali k domácemu krbu! Ona dobre vie, že by len polovične vyplnila svoju povinnosť, keby sa starala len o telesný život svojich dietok. Preto zo všetkých síl dbá aj o ich mravnú výchovu. Zbožná matka svoje dieťa pilne učí poznať Boha, vyslovujúc pred ním často a úctivo jeho meno. Keď potom dieťa vyrastie, rozširuje obor svojej výchovy: učí ho prvé modlitby; hovorí mu o pravdách našej viery; vodí ho do kostola; posiela ho na hodiny náboženstva; je nápomocná kňazovi, aby zbožne prijalo sväté sviatosti. Tak ho pripravuje, aby dobre obstálo v ťažkých skúškach, ktoré bude musieť podstúpiť v ďalšom živote. Okrem toho tiež starostlivo bdie nad malými náruživosťami, ktoré sa v ňom postupne prebúdzajú; chráni ho pred zlými ľuďmi; bdie aj nad tým, čo sa učí v škole. A ak dieťa nanešťastie raz zblúdi z pravej cesty, ona si nedá pokoja, nebude šetriť napomenutiami, modlitbami a slzami, pokiaľ ho neprivedie späť na pravú cestu.

Tak sa chovajú kresťanskí rodičia: rodičia, ktorí chápu a verne plnia svoje povinnosti k svojim dietkam. Oni dobre vedia, že keby ich zanedbali vychovávať v zbožnosti a cnostiach, že by neboli skutočnými rodičmi, ale vrahmi svojich dietok. Oh, rodičia, najkrajšou ozdobou vašich domovov budú dietky, ak ich vychovávate kresťansky! Inak budú príčinou vašich sĺz a veľkého smútku. Budete sa to snažiť napraviť, ale už bude neskoro. A jedného dňa sa budete zodpovedať pred Bohom za ich bezbožnosť a zlosť, ktorých by sa nedopustili, keby ste ich boli vychovali vo svätej bázni Božej. A vy, ó dietky, hľaďte na svojich rodičov ako na zástupcov Božích: poslúchajte ich, ctite ich, milujte ich! Veď oni pre vás tak mnoho učinili! Ak budete svedomite plniť svoje povinnosti k nim, dôjdete odmeny i v tomto živote pozemskom. Presvätá Panna nedopustí, aby vaša láska k nim zostala bez odplaty.

(Jaroslav Dlouhý: Kresťanská rodina, Praha, 1925)