Nové slobodné Slovensko
NSS na FB

IlustráciaAk Cirkev v 12. a 13. storočí ohrozovali divoké sekty, v 14. a 15. storočí ju sužovala obnova pohanstva v renesancii, v 16. storočí trpela odštiepením reformácie, v 17. storočí jansenizmom a takmer cez celé dejiny politickými napätiami a presunmi záujmov cisárov a kráľov, a nadovšetko Turkami, ktorí zaujali po Carihrade Balkán a Uhorsko až po Viedeň, kde boli až v roku 1683 porazení Jánom Sobieskim. V 18. storočí ju čakali nové, veľké a nečakané útoky zo strany tzv. osvietenectva, ktorého dozvuky trvajú dodnes.

Idey renesancie a tzv. humanizmu, ktoré sa začali šíriť po roku 1300, v priebehu stáročí nezanikli. Tleli takmer vo všetkých národoch ako tichý odklon od kresťanstva. Prejavovali sa postupne bojom proti Cirkvi, potom odmietnutím evanjelia v tzv. deizme, napokon odmietnutím Boha v 19. storočí a za našich čias.

Za renesancie sa niektorí vzdelanci odklonili od štúdia duchovných záležitostí a za najdôležitejšie považovali štúdium prírodných vied, čiže štúdium hmotného sveta. Toto rozštiepenie sveta a porušenie rovnováhy medzi duchom a hmotou malo a má nešťastné dôsledky na celosvetový vývoj. Cirkev sa mnohým začala zdať zbytočná. Navonok sa uspokojovali samotným evanjeliom bez Cirkvi. Čím ja však Evanjelium bez Cirkvi? Je knihou, z ktorej každý vyčíta, čo potrebuje. Tak vznikli nové kresťanské spoločenstvá a mnohé sekty, ktoré navzájom útočili na seba a často spoločne na Cirkev a kompromitovali v mnohom evanjelium vo svojich národoch a v misiách. Po znevážení Cirkvi a po znevážení evanjelia začali potom niektorí hlásať len tzv. čistú úctu k Bohu – bez Ježiša Krista. Napádali už nielen Cirkev, ale i samo evanjelium, a to až tak ďaleko, že popreli i Kristovu existenciu. Všetko sa dialo v mene rozumu a vedy. Potom však prišli ešte radikálnejší kritici a tí v mene rozumu a vedy popreli samého Boha. Veda, pravda, nebola pre nich už tým univerzálnym poznaním ako kedysi, bola len poznaním hmotného sveta, poznaním zmyslov a experimentu, z ktorého boli duchovné skutočnosti vylúčené. Dušu nemožno skúmať pod mikroskopom, preto prestala nových vedcov zaujímať. Pre ten istý dôvod ich prestal zaujímať Boh. Ba nielen prestal zaujímať – keďže ho nemožno skúmať ani fyzikálne, ani chemicky, ani mikroskopom, ani ďalekohľadom – popreli ho. Spočiatku boli nedôslední a nepopreli aj myšlienku, vernosť, lásku, hrdinstvo, myseľ a iné duchovné skutočnosti, ktoré tiež nemožno skúmať mikroskopom ani v chemickej skúmavke. Neskôr vyhlásili, že myšlienka je len materiálny odraz sveta, že mozog ju vylučuje ako pečeň žlč, že je to len elektrokmitanie mozgu. Vedomie človeka vyhlásili za produkt hmoty. Tým popreli v podstate už aj hodnotu svedomia, vernosti, lásky, zodpovednosti – popreli človeka. Hriech vyhlásili za chorobu, ktorú treba len liečiť. Podľa nich teda bolo treba stavať školy a vyrábať mydlo – a všetko zo sveta malo zmiznúť. Takýto nereálny pohľad na človeka a svet sa šíril z istých vzdelaneckých kruhov prostredníctvom literatúry a cez štátmi podporované školstvo medzi ľud. Boli to utópie živené odporom proti Cirkvi a bojom proti nej.

Dnes? Máme školy, ale nestačia nám väznice. Máme mydlo a chlieb – a bojujeme takmer všetci proti všetkým. Máme kultúru – a teroristi strieľajú na uliciach ľudí, unášajú vlaky a lietadlá s nevinnými ľuďmi. Takmer všetko je dnes dovolené – jednotlivcom i štátom. A žijeme v rovnováhe strachu. Veda nám pripravila chladničky, ale pripravila aj rakety s atómovými hlavicami. Človek sa stal číslom, s ktorým si robia surové skupiny i suroví vládcovia, čo chcú. Popreli sme Cirkev, potom evanjelium a Krista, napokon Boha. Teraz sme popreli už i človeka – je hmotou, je číslom, je nemohúcou bytosťou, s ktorou sa manipuluje. Toto je asi v hlavných črtách vývoj, ktorý má pôvod v renesancii, ktorý pokračoval popretím Cirkvi, popretím evanjelia a popretím Boha. Tento vývoj vyústil v popretí človeka ako posvätnej bytosti, ktorá je povolaná žiť tvorivým životom v radosti, pokoji a spravodlivosti, v úcte a láske, podľa svedomia a v spojení s Bohom, s výhľadmi na večný život.

Ako sa začal tento novoveký vývoj myslenia a života? Už sme hovorili, že korene má v renesančnom príklone k antike a jej zmýšľaniu. Antika poznala len rozum, nie Zjavenie, ktoré bolo známe len v Izraeli. Rozumom antika poznala veľmi mnoho a utvorila celý systém prirodzeného poznania od logiky až po najhlbšiu metafyziku. Práve v antike sa však ukázalo, že rozum sám nestačí riešiť všetky otázky života, antika nepoznala pravú hodnotu človeka ako osoby, nepoznala Boha ako lásku, nevedela, čo je milosrdenstvo, ničila životy nenarodených i narodených, otroctvo považovala za prirodzený stav vecí. Kresťanstvo vedelo cez Zjavenie a Ježiša Krista omnoho viac – o svete a v ňom o Bohu i človekovi, o jeho živote i poslaní. Cirkev hlásala evanjelium plné pravdy, spravodlivosti a lásky. Vychovávala po stáročia národy v tomto duchu a uprostred nej vyrástli také postavy, akými boli Benedikt, Cyril a Metod, Tomáš Akvinský, František z Assisi a Katarína Sienska, Tomáš Morus… Evanjelium sa stalo cez Cirkev požehnaním sveta. Ako sme videli, život nebol iste nikdy bez nedostatkov – musela zápasiť vnútri i navonok. Ale nikdy nebola bez svätcov! A vždy hovorila o človekovi a jeho živote podstatnú pravdu…

kardinál Ján Chrizostom Korec

Pridané: 25. 10. 2013 Rubrika: Filozofia
Darčekové predmety NSS Jozef Tiso Dielňa sv. Jozefa Sacrum Imperium REX! Krása liturgie Te Deum Vendée Monarchia Integrální katolíci