Andrej Hlinka: Čo nám pomôže?

IlustráciaVčera doniesli anglické noviny článok o Česko-slovenskej republike. „Svetlý bod“, takto nazvali našu republiku a v istom zmysle mali pravdu. Robotníckych štrajkov bolo u nás menej ako v zahraničí. Ľud pracoval, lebo náš slovenský ľud má ešte niečo z tej holubičej povahy. Ale ešte neuschla farba článku, možno že dobre zaplateného, ešte neodznelo posolstvo prezidenta republiky vo výročnú slávnosť jubilea povedané, vďaku mu ešte len zaniesť majú predsedovia strán – a už sa javí nie „svetlý“, ale veľmi čierny bod na oblohe republiky.

Úradník, blízky ministrovi, bývalý profesor, šéf oddelenia ministerstva financií Jirák, potom správca Agrárnej banky Tuma a Dr. Frank, chceli ministra Dr. Beneša miliónmi podplatiť, aby 200 000 ton cukru predal ich banke. A znova objavujú novšiu škvrnu na slnku nášho verejného života, píšu o nesprávnom manipulovaní s uhlím.

Toľko vyšlo na svetlo a čo ešte vyjde alebo má vyjsť? Verejnosť je plná vredov a rakoviny. Choroba ľahkého a rýchleho zbohatnutia sa veľmi rozšírila. Pochop mravnosti zatemnel a padol. Stretávame sa so zjavmi, ktoré nás musia desiť. Hrabivosť a ziskuchtivosť nie žeby klesala, ale sa rozrastá v obrovských rozmeroch. Ide všetko o prekot do záhuby. Svetlo vydáva sa za tmu. Lož za pravdu a pravda za lož.

Taký úpadok verejnej mravnosti, ako sa javí v dnešných časoch, také rozkošníctvo, tancuchtivosť, pohlavné choroby, nám pripomínajú časy a pomery v Sodome. Prejavuje sa taká lakomosť a taký úžernícky duch, že to kričí do neba o pomstu. Príde, ale odkiaľ príde ozdravenie a pomoc?

Poskytne nám pomoc osveta alebo vychvaľovaná demokracia? Toto nám otvára brány, ukazuje smery egoizmu a individualizmu, ale choroby nezahojí. Tu sa nám treba inde o liek obrátiť. Tu je len jeden „faro“, jeden maják, jeden medzník, a to je viera. K nej sa musíme obrátiť. Musíme ísť naspäť ku krížu a kresťanstvu. A vskutku, tak sa zdá, ako by všetky hodiny bili a všetky zvony vyzváňali. Ručičky na ciferníku ukazujú dvanástu. Moderný svetový názor so svojim učením o slobodnom zmýšľaní učinil každého slabocha zakladateľom náboženstva, a každého neverca svojim vlastným zákonodarcom. Lenže tým otriasol v základoch každou autoritou.

Nenávisť náboženská v mene vedy a osvety rozožala svoje olejové lampy a rozlieva zášť na všetko, čo je nám svätým. Ona svojim protiklerikálnym štvaním rozpálila všetky vášne, takže sme vskutku prišli k Pilíniovej zásade, že medzi človekom a zvieraťom niet iného rozdielu, ako ten, že si zviera život vziať nemôže.

Horí na všetkých stranách, bomba sa rozletí dnes vo dverách chrámov a na hlavách svätých, na portáloch svätýň, zajtra na bránach tovární. Človek stal sa kultúrnou beštiou, ktorú dnes počujeme revať za dvermi a železnými mrežami našich policajných a vojenských štátov. Dvere sú otvorené, nám katolíkom treba zostúpiť do arény. Tak ako prvým kresťanom k mocnému a rozhodnému boju. Buďto pôjdeme ako obete, alebo ako víťazi…

Teda hore sa, katolíci! Dnes nám netreba natoľko princípu národnostného alebo hospodárskeho, ako práve náboženského. Nám v týchto ťažkých časoch potrebné je nadchnutie a horlivosť prvých kresťanov, ktorí v strede pohanského sveta, žijúceho vo všemožnej nádhere a pohodlí, zachovávali lásku a oheň k učeniu Kristovmu. Vtedy, keď sa mesto Rím honosilo až rozprávkovou krásou svojich Cézarov, vtedy, keď rímsky ľud leňošil, na útraty štátu žil a bavil sa, kresťanský ľud úpel v biede a v prenasledovaní, podstupoval mučenícku smrť. Vtedy, keď pohanský ľud dvíhal ruky k Cézarovi a volal: „Daj nám chleba a zábavy“, vtedy kresťania, zápasiac so šelmami v cirkuse volali: „Pán Ježiš, daj nám sily, aby sme v láske k Tebe vytrvali!“

Dnes musíme mať nadšenie prvých kresťanov najprv pre život dľa zásad Kristových, a len potom pre národný a hospodársky. Potrebujeme chlieb, elektriku, vzduchoplavbu a iné, ale potrebujeme tisíckrát väčšmi náboženstvo, spravodlivosti, lásky a mravnosti, ktoré sú základom blaha a šťastia národov. Musíme sa dať do práce, doba lieňu prestala. My nesmieme žiť z kapitálu našich otcov, prvých kresťanov, zo slávnej minulosti katakomb a mučeníkov, my sami sa musíme dať do práce, lebo ináč zahynieme…

Nájdu sa medzi našimi prívržencami, ktorí hovoria: „ešte nie – jednotu národa netrhajme, poďme pospolu“. Čože týmto odpovedať?

Pozrite na Francúzsko, Taliansko, Česko. Tam tiež mysleli „ešte nie“. Mysleli, že hodiny mladej generácie idú hodne napred, a že si budú môcť deň, týždeň alebo rôčik odpočinúť. Do tých čias nepriateľ sa zorganizoval, potratili katolíci mnoho významných pozícií, zahynulo im milión prívržencov. A dnes z toho „ešte nie“ ozýva sa „už je neskoro“.

Nie ani „ešte nie“, ale ani „už je neskoro“ nesmie byť našou zásadou. Do práce sa, a to hneď. Nepočúvajme na krásne frázy bratstva, slobody. „Práv budete mať toľko, koľko si ich sami budete vedieť obrániť“ – ako to veľmi významne podotkol prezident republiky T. G. Masaryk. Budíčky zvonia, nepriateľ nespí. Oháňa sa, ohovára a uráža kňazstvo, zakladá roľnícku stranu, organizuje Sokola, rozširuje socializmus. Všetko príznaky búrky. A my čo? Váhame a čakáme.

Najväčším nepriateľom cirkvi v Čechách je pokrokový učiteľ. Len pred 30 rokmi tomu nebolo tak. Ešte roku 1887 učiteľský časopis „Učiteľské listy“ sa bránili proti upodozrievaniu, že škola účinkuje len národne a nie aj nábožensky.

Časopis písal takto: „Kto sa po kňazstve pričiňuje, najviac, aby čistotu viery v srdci ľudu zachoval, kto napomína ku cnostiam, ktoré predpisuje náuka kresťanská, alebo kto vychováva náš národ národne i mravne? Tým faktorom je naše národné učiteľstvo. Preto veľmi nevhodne počínajú si tí, ktorí karhajú učiteľstvo, že vyučuje národne a na vieru národa zabúda. Keď hovorí nezbytne aj o výchove náboženskej, a to opäť o výchove kresťanskej, lebo náš milý národ je dosiaľ, a Boh dá, bude až do svojho posledného dychu, verný krížu spásy a nemožno oddeľovať výchovu národnú od výchovy kresťanskej. Kto by tak robil, bol by buď zlomyseľníkom alebo by rozsieval semeno pekelného rozvratu, lebo národy hynú, keď sa u nich javí úpadok vo viere.“

To bolo pred tridsať rokmi, a dnes aký obrat! Dnes najväčšmi zúri účiteľ-pokrokár v škole, v spolku, na zhromaždení. Či povieme „ešte nie“, keď prečítame Habrmanove nariadenia, keď sa dozvedáme o odpadlíctve ministra pravosúdia Dr. Veselého, keď čujeme požiadavky o odluke Cirkvi od štátu? Ešte nie. Nemecký spisovateľ Sebastián Bunner napísal: „Cirkev je na ceste k obrodeniu, k veľkému a víťaznému rozmachu. Ale cesta táto je príkra a obťažená. Nevieme ani, aká je ďaleká a či nám konečne z egyptských hrncov mäsa neostanú len črepy“ . Teda tie ohľady na hrnce s tým mastným mäsom nejedného zdržujú od práce.

Koľký si myslí a verí, že jeho účastníctvo na katolíckej akcii poškodí jeho mastným hrncom, jeho rodinným alebo osobným záujmom. Nabok s takouto mienkou. Budeme-li sa ohliadať po všetkých, a budeme-li sa obávať, že nás pre naše katolícke presvedčenie budú prenasledovať, vtedy ani myslieť, ani mlúviť nebudeme môcť. Preč s bázňou. Nová doba vyžaduje nové armády. A nové idey a myšlienky sa bez obetí a krvi nikdy neobídu. Obetujú sa boľševici, anarchisti, socialisti, obetovať sa musíme aj my. Rozdiel je ten, že tyrani a anarchisti prelievajú cudziu krv, pôvodcovia nových mravných prevratov na čele s Kristom obetujú svoju vlastnú slobodu a krv. Tam je zloba a zášť, u nás láska.

Teda z lásky ku Kristovi a národu dajme sa do práce. Výsledok závisí od obetavých sŕdc. Dnes je doba príliš vážna. Tlakomer ukazuje búrku a v diaľke sa blýska. Cirkevné pomery v nás ukazujú na potopu. Stavajme prístavy, budujme zámky, klaďme hradby, aby nás búrka nepripravených nenašla. Kňazi, učitelia hore sa k veslám, pod viechou ľudovej strany zvíťazíme…

Andrej Hlinka, Mírov (väzenie), 5. november 1919

(z knihy: Andrej Hlinka – Zápisky z Mírova)