Úvodník Jozefa Tisu o posolstve vianočných sviatkov (Slovák, rok 1941)

Ten všeobecný záujem, v stredobode ktorého stoja vianočné sviatky, je najlepším dôkazom ich večného charakteru. Rozhodnutím večných svetoplánov Božích stali sa skutkom a plodnosťou bohatého myšlienkového obsahu svojho, sú nepostrádateľnou klenotnicou pre jednotlivcov i národy všetkých časov. Preto sa Vianoce očakávajú z roka na rok všetkými, čo žijú životom duševným a duchovným, lebo z vlastnej skúsenosti sa presvedčujú, že potrebujú znova toho vyššieho zásahu a toho svetla zhora, čo posvieti na otázky dňa a problémy prítomnosti. A keďže sú také pre malého i veľkého, pre jednoduchého i vzdelaného, je bezpochybný ich večný charakter nielen čo sa týka ich pôvodu, ale i v zameraní ich pôsobenia na ľudstvo v časovom opakovaní.

Večný charakter Vianoc je ale výslovne Božský, lebo hlása ľudstvu zásah nadprirodzeného činiteľa do životného denia ľudí na svete. Charakter tento s čela Vianoc nebol v stave zotrieť nikto, hoci sa o to pokúsil kde-kto hneď od začiatku. Nepodarilo sa to potomkom Herodesovým, ktorí násilím si trúfali ubiť význam historického faktu príchodu Vykupiteľa na svet, ale nepodarilo sa to ani falošným filozofom, ktorí rafinovanosťou ľudského rozumkárenia chceli zatlačiť jedinečný význam Vianoc do kategórie oslavy prírodných zjavov. Ale nepodarilo sa to ani dobromyseľným snahám, ktoré význam Vianoc prístupným chceli urobiť priemernému človekovi tým, že poéziou a ľudovými zvykmi tak zasypávali vianočné mystérium, že od žiary a bohatstva vianočného stromčeka sotva sa už človek dostal ku Kristovi , Vykupiteľovi. To je zásluhou neomylného učiteľského úradu Cirkvi katolíckej, ktorá povýšená nad zmeny časové vysoko drží fakľu božského poslania zvereného jej pokladu. Pre ľudstvo je to však šťastie, lebo jedine jej pôsobením zachovávajú sa preň poklady božského depozitu, aby nenarušené stáli k dispozícii každej generácii v každom čase pre správnu orientáciu medzi aktuálnymi otázkami dňa… Je to však  dôkazom toho, že klenotnica, ktorú Vykupiteľ – Kristus priniesol na svet, je určená pre usmernenie tohto sveta, pre stvárnenie života ľudí, jednotlivca i národov. A je najmenej neznalosťou tejto skutočnosti, keď sa niekto na príchod a pozemský pobyt Vykupiteľa – Krista pozerá ako nejakú jednorazovú náhodilú udalosť, ktorá nemá nič spoločné so životom ľudí na svete v každom čase. Prišiel mnohými generáciami dlhých tisícročí túžobne očakávaný  Vykupiteľ ako človek, aby vykúpil a usmernil život človeka na zemi. Ako z večného rozhodnutia božského pochádza Jeho príchod cieľom vykúpenia človeka, tak zo zamerania ľudského života do večnosti načiera Jeho usmerňovacie dielo. Vnútorné zapojenie Božstva do človeka je najhlbším zmyslom vianočného mystéria, ktoré vysvetľuje nielen neobyčajné sprievodné zjavy v Betleheme, ale i príčinu toho, že vianočné sviatky nezovšedneli ani po toľkých storočiach. Každý človek, alebo aspoň každá generácia z vlastnej skúsenosti príde k poznaniu pravdy, že človek sám nestačí, aby život na zemi zariadil k úplnej spokojnosti. Tragické katastrofy jednotlivcov i národov jedine na svoj rozum a silu sa spoliehajúcich pri popieraní akéhokoľvek nadprirodzeného sveta sú smutnodrahým dôkazom pravdivosti tohto tvrdenia, i keď sa opakujú prípady, že mnohých ani tieto katastrofy nie sú vstave vyliečiť z ich bohorúhavého popierania potreby božského svetla a sily. Nie je však zriedkavý prípad v dejinách sveta, že jednotlivci alebo národy zaslepené svojimi životnými úspechmi, popierajú potrebu božskej sily v živote človeka, lebo nie sú si vedomí toho, že zásady a smernice, podľa ktorých sa pyšne riadia a ktoré si sebavedome privlastňujú ako výplod svojho rozumu a výkvet svojej vôle, sú vlastne zásadami božského pôvodu a preto všetok vzlet, všetko požehnanie a úspech, čo si kto sebe pripisuje, je vlastne zdobenie sa cudzím perím. Z veľkého množstva takýchto zjavov hodno je pripomenúť si prípad prirodzeného zákona, ktorým sa dáva viesť a usmerňovať človek pohŕdajúci so všetkým božským a nadprirodzeným. Robí tak v tom sladkom opojení, že zásady prirodzeného zákona sú výplodom ľudského rozumu a nie si je vedomý, že z božských prameňov čerpá, keď sa prirodzeným zákonom riadi, lebo však prirodzený zákon je najprvším a najvšeobecnejším prejavom božského zariaďovania. Prirodzený zákon nevylučuje božský zákon, ale slúži mu za predpoklad v dejinnom časovom prejavení a je prvotným jeho prejavom v organickom založení svetového poriadku. Preto je prirodzený zákon základom všeobecne platným a prameňom istoty a požehnania vo všeobecnosti. Ale ak si kto pod prirodzeným zákonom myslí, čosi, čo je neodvislé od Boha, ba čo sa priamo protiví Bohu, musí si uvedomiť, že len meno prirodzeného zákona si podržal, obsah však úplne sfalšoval, lebo v tomto jeho ponímaní „prirodzený“ znamená nízkosť a plytkosť a „zákon“ sa prejaví ako ničím neobmedzovaná ľubovôľa, vystrojená brutalitou. Poznať prirodzený zákon, znamená prísť na stopy božskej stvoriteľskej myšlienky, riadiť sa prirodzeným zákonom je cestou Stvoriteľom určenou. K obidvom je však potrebné, aby človek bol spôsobilým tohto poznania a praktického riadenia sa podľa neho. Predpokladá teda určitú sebadisciplínu, aby sa v ňom, v jeho rozume a vôli neuplatnili prekážky, ktoré by mu v poznaní alebo v praktickom uskutočňovaní prirodzeného zákona prekážali. A keďže nánosom poblúdeného života dlhých generácií prekážky tieto zatemnili rozum skoro neprekonateľnou ťarchou a podlomili vôľu ľudí, nastávala potreba zásahu zhora, aby sa prekážky tieto odstránili. Tomuto dávali výraz túžobné prosby spravodlivých „Roste nebesia zhora…“, toho boli tlmočníkmi antickí filozofovia čakajúci na „svetlo zhora“, ktoré má posvietiť na život ľudský, na jeho podstatu a cieľ, aby si uvedomili ľudia, že život ich má nejaký zmysel. „Plnosťou času“ sa menovala táto vrcholná potreba zásahu zhora, ktorej vyhovelo milosrdenstvo božské zoslaním Syna Božieho na svet, aby sa stal „cestou, pravdou a životom“ tým, že prirodzený zákon svojim učením činí prístupnejším a cestu životnú podľa toho istého zákona svojim príkladom a prostriedkami svojej pomoci (milosti) usnadňuje. Prirodzený zákon pred Kristovým príchodom nevedel zabrániť stále hlbšiemu úpadku ľudstva, v Kristovom povznesení stáva sa regeneračným prameňom, nástrojom pre jednotlivcov i národy, lebo v Kristovom zákone našiel svoj doplnok a vypnutie jeho do večnosti. Kristus neprišiel rušiť zákon – ako sám hovoril – ale doplniť ho: na prirodzený zákon staval svoje duchovné kráľovstvo pravdy, sily, krásy a blaženosti. Nová éra vo svetových dejinách, vyznačujúca sa jasavým jarom náboženským, mravným a sociálnym je dôkazom toho, že tento „zásah zhora“ uderil na pravú strunu života: prirodzený zákon doplnený Kristovým učením je správny a jediný spôsob opravdivého povznesenia sa človeka. Vianoce… tak blízko sú si po tieto dni nebo a zem, príroda a milosť, človek a Boh – tak vrúcne sú naše modlitby a spevy, tak detinská naša radosť, tak sa doplňujú dary hmotné a zážitky duchovné, lebo obnovená bola naštrbená spojitosť medzi zemou a nebom, medzi človekom a Bohom. A keďže cítime, že ten náš každodenný život veľmi ľahko človeka privádza k novému narušeniu alebo aspoň postupnému oslabeniu tejto spojitosti, čoho následky pozorujeme na sebe i na svojom okolí, želáme si mať večné Vianoce, ktoré by v nás a vo svete vždy tak zblížene držali nebo a zem, telo a dušu, prírodu a nadprírodu, časnosť a večnosť, hmotu a duchovnosť, zákon prirodzený a zákon Kristov., lebo sme presvedčení, že ako prvé Vianoce priniesli na svet tú krásnu harmóniu vyjadrenú spevom: „Sláva Bohu na výsosti a pokoj ľuďom na zemi“, tak že trvalý pokoj, stále požehnanie, neprestajný blahobyt bude na zemi len vtedy, keď obsah a pravý zmysel Vianoc: vnútorné zapojenie Boha do človeka, dualizmus prirodzených a nadprirodzených hodnôt bude sa v nás vedome a dôsledne pestovať. A márne sa pokúšajú ľudia z času na čas znovu dokázať, že k uspokojeniu ľudskej duše stačí dočasné zemské, hmotné alebo pôžitkárske zameranie života: nesčíselný je už rad takýchto zmarených pokusov a takto zrútených sa ľudských životov. Človek je stvorený pre večnosť a preto ho môže len Boh plne uspokojiť. Čím viac má na zemi, tým viac chce, lebo nič mu uspokojenie neprináša, keďže je určený pre večnosť. Postavený je na zem, konečné zameranie má však vo večnosti, preto nič ho neuspokojuje, lebo musí túžiť po Bohu. Zapojenie sa Boha do ľudskej bytosti v Betleheme, nad ktorým sa ozýval radostný ohlas anjelov a v ktorom sa rozhostila sviatočná nálada je dôkazom, že tento kresťanský dualizmus je jedinou správnou cestou po pokoji túžiaceho človeka, ktorá ho nesklame. Preto sa životná cesta reálne zmýšľajúceho človeka uberať bude vždy tým smerom, ktorý označujú slová: Sláva Bohu a pokoj ľuďom – a preto sú Vianoce večné, lebo ich zmysel jedine vyhovuje životnému zameraniu človeka, a preto i pri všetkej poézii, ktorá Vianoce obkľučuje, sú sviatkom najvzácnejšej životnej reality, platnej a osožnej pre život jednotlivcov i národov. Národ náš slovenský je živým dokladom správnosti tejto tézy: zdravý dualizmus ho viedol v jeho dosavádnych bojoch a prácach vyjadrený našim heslom: za Boha – za národ. Slovák bol vždy idealistom, ale nie fantastom, a bol vždy realistom a nie materialistom. Životný dualizmus jeho v boji skončil sa víťazstvom, obnovením národnej slobody a štátnosti. Tento životný dualizmus, skladajúci sa u idealizmu a realizmu, keď mu bude stálou smernicou i v jeho štátotvornej práci, nemôže vystať ani želateľný výsledok, aby sa nad Slovenskom ako nad Betlehemom vznášal stály ohlas: Sláva Bohu a pokoj ľuďom dobrej vôle!