Spomienka na výročie vyhlásenia autonómie Slovenskej krajiny, 6. október 2012, Žilina

Koľko potu, sĺz ako aj krvi stálo Slovena, aby si vydobil svoju autonómiu. Ona nesie odkaz kontrarevolučných meruôsmych rokov, Memorandistických snáh, Černovských obetí, martýra kňaza Majocha, či ďalších zavraždených – rodobranca Hanušovského a roľníka Huľu.

Vyhlásením autonómie nastal symbolicky dlho očakávaný deň, za ktorý žil a bol by aj mrel reprezentant Slovenov – otec národa – Andrej Hlinka a ktorý bol predobrazom Slovenskej samostatnosti – obdobia, napriek svojej pozemskej nedokonalosti doposiaľ neprekonaného, čo sa týka pozícii Slovena vo svete.

Na toto sme právom hrdí, takými aj ostaneme a preto si túto udalosť aj so cťou pripomíname.

V deň 74. výročia sme sa teda v sektárskom zložení (počtom) zišli, aby sme si pripomenuli historické korene tejto jedinečnej udalosti. V príhovoroch nebola opomenutá ani súčasnosť a odkaz autonómie a autonomistických snáh. Práve naopak, bola intenzívne zdôrazňovaná potreba návratu ku tomu, čo primárne daným súčasníkom vydobilo autonómne postavenie v rámci rodiny národov.

Čože to bolo a na čo sa s takým nepochopením, či odporom až hnusom zvlášť dnes díva zo strán liberálnych akýchkoľvek odtienkov? Hlavne ak to neskôr bolo spojené s antistraníckym a všeobecne antimurárskym autoritátorstvom, ktorého produktom bola kontrarevolučná Prvá slovenská republika? Je to kresťanstvo a z neho vyplývajúci postoj aj ku tomuto svetu a jeho organizácii. Áno, to kresťanstvo, z ktorého životodarného zdroja čerpali VŠETCI veľkí synovia Slovenského národa.

Odkaz autonómie preto znie – zachovanie integrálnej tradície zahrňujúcej kresťanstvo a slovenské národovectvo bol, je a bude liekom, ako aj živou vodou pre slovenský národný pohyb od nepamäti, pre dnešok až po koniec vekov.

Nech to znie akokoľvek divne, pre tradičného národovca musí platiť po stránke ideovej pri napredovaní a dosahovaní vyšších cieľov zvlášť v tejto úpadkovej dobe plnej všakovakých degenerácii Jančokovské „Napred cesta nemožná, naspäť sa ísť musí“ a samozrejme “Na stráž!“

Radovan Novotný