Jozef Tiso pred súdom – výňatok

…Za starej, bývalej republiky boli sme dôslední v tom, že chceme autonómiu v rámci Československej republiky. Že táto naša snaha nebola chápaná, myslím, že som to dostatočne pri daných príležitostiach už osvetlil. Do konštitútu som dal – to tiež musím zdôrazniť, že keď ma prvý prezident republiky Masaryk menoval za ministra a bol som u neho na nástupnej audiencii, vtedy mi povedal výslovne toto: „Teraz budete vo vláde. Hľaďte v tej vláde tú vládnu väčšinu, ktorú reprezentujete teraz, k tomu dostať, aby ste vyriešili Pittsburskú dohodu.“ To boli jeho slová. S tým ma takrečeno prepustil a do môjho ministerského účinkovania takrečeno uviedol. Ja som si toto považoval samozrejme za povinnosť sdeliť kolegom, ostatným ministrom – Čechom, že mi Masaryk toto povedal. Samozrejme, nebola ozvena tá, ktorú som čakal. Ja som myslel, že Masarykove takéto stanovisko bude akýmsi prísnym rozkazom, aby si vláda väčšinu toto uvedomila a v tomto smere aby zahájila svoje pokračovanie. Naopak. A preto som bol nesmierne sklamaný a tuto začal som sa potom trošku rozhliadať, že čo je to tá politika, aké zámery vedú k tej politike a čomu sa v tej politike slúži.

Tam tá rozpoltenosť stranícka išla tak ďaleko, že jedna strana pred druhou nevedela nič podniknúť, čo by bola druhá strana prakticky alebo fakticky mohla proti nej použiť. Bála sa jedna strana druhej. I proti svojmu lepšiemu presvedčeniu nechcela nič podniknúť, čo by snáď bolo slúžilo úprave pomerov. A toto bolo nešťastie.

A preto sa nedivte, páni, že som zatrpkol takrečeno nad straníckosťou, že táto stranícka rozpoltenosť a táto stranícka predpojatosť, že bola mi potom otupnou a keď som mal potom moc v slovenskom národe, aby som ten slovenský národ zdravo upravil, že mne bolo žiadnou akousi neprekonateľnou prekážkou a žiadnym tabu mi nebola strana, ale že som sa usiloval túto stranícku rozpoltenosť, túto stranícku predpojatosť a túto stranícku zámernosť len svoje zámery mať na očiach, aby ten národ pre túto stranícku rozpoltenosť netrpel a do záhuby neprišiel. Nie inšie ma viedlo vtedy keď som hlásal jednotu národa, lebo som úprimne – ako som tu prečítal – áno, všetkých Slovákov som chcel mať v tej istej strane, lebo však tak isto sa uplatňujú ako keď sú v iných stranách. Nie strana dáva ten spôsob, ale dávajú ho jednotlivci, ktorí sa v tej strane uplatňujú. Teda dôsledne sme išli za týmto. Až do poslednej chvíle nič inšie sme nemali na zreteli ak záujem národa vždy a všade všetkými prostriedkami zabezpečovať. V každej situácii.

Povedal som už pred tým, že situáciu sme my nevytvorili, situácie sa tvorili mimo nás a dáva mi obžaloba za pravdu, keď podľa toho, ako sa jej hodí, nás vychycuje a pripisuje nám vplyv na zahraničnú politiku ešte aj Anglicka a Francúzska, že sme činitelia, ktorí zasahujú až tak ďaleko – inokedy zase, keď sa jej to lepšie hodí, má nás za maličkých, ktorí sme sa nerozumeli tomu, že sme sa o to nestarali. My sme situáciu pre národ netvorili, ale sme držali si za povinnosť v každej situácii národ držať a národu slúžiť. To bolo za Československej republiky, to bolo po Mníchove, to bolo za samostatnosti a toto bolo aj potom po povstaní.

Aby v každej situácii a vždycky sme obstáli, tuto mal som jeden veľký prostriedok, a to bol ten prostriedok, že som sa usiloval vzbudiť v národe slovenské národné povedomie a utvrdzovať ho. O tomto budem hovoriť neskoršie, keď prídeme na to, ako za samostatnosti musel som ten indiskrétny boj proti nemeckému vplyvu práve na tomto poli organizovane systematicky a do dôsledkov potom previesť.

Ako z toho vidieť, naša politika bola vždycky slovenskou, vychádzajúc z domácich koreňov, usilovala sa zachytiť celú prítomnosť a učiť sa z minulosti. Boli sme vždycky proti cudzím ideológiám a usilovali sme sa čeliť tomu, aby naše slovenské zmýšľanie nebolo infikované. Samozrejme, že sme vplyvom tých kurzov a rozličných vplyvov ideologických úplne zatvoriť svoj duševný život nemohli. Nemohli sme byť izolovaní. Že nejaké reflexy sa aj na nás ukazovali – samozrejme, ale nikdy neprevážili v duši našej. V duši našej vždycky zostal ten pôvodný náš slovenský nacionalizmus zdravý a tento nacionalizmus bol hýbadlom našej politiky až do poslednej chvíle.