V. ročník Memoriálu Jána Šmigovského, 29. augusta 2012, Prešov – Spišské Podhradie
Už piatykrát sme vykročili na 60 kilometrový pochod, aby sme tak vyjadrili svoj srdcový vzťah ku nespravodlivo popravenému pplk. Slovenskej armády Jánovi Šmigovskému. Za vernosť poprava, aj takto by sa dal expresívne vyjadriť dôležitý úsek jeho života ukončeného násilnou smrťou.
Tento hrdinský vojak sa nenechal zmiasť v dobe, kedy mnohí jeho dnešní súčasníci by kakali do gatí. Na jednej strane bol na neho vyvíjaný tlak z pučistickej strany časti slovenskej armády, na druhej z nemeckej. Zachoval si však chladnú hlavu, konajúc podľa prísahy, ako najvyššieho vojenského zákona a svojho zdravého vojenského úsudku, vychádzajúceho zo zásad, mimochodom priečiaceho sa vtedajšiemu nie ľahko vyslovenému rozkazu, vyrieknutého z úst ministra národnej obrany, ktorý hovoril o plošnom odzbrojení slovenského vojska, ktoré stratilo dôveru vlády Slovenskej republiky.
S odstupom doby, kedy je už po vojne každý generál, pohľad na neho hovorí o tom, že obstál ako vojak Slovenskej armády verný prísahe po každej stránke. Nie nadarmo sa nepriateľova zlosť vyliala práve na ňom a chtiac-nechtiac vytvorila slovenského martýra, o ktorom po celých skoro sedemdesiat rokov nebolo skoro počuť. Veď to bol nepriateľ SNP. Áno, je to tak a sme naňho hrdí, lebo aj my sme nepriateľmi toho čo poznáme pod skratkou SNP.
Ešte veľa vody pretečie, kým reči o „oslobodení Slovenska Červenou armádou“ a priaznivých dopadoch puču časti slovenskej armády, ovplyvnenej psychopatom Benešom, šialenými partizánmi a psychologickým tlakom približujúceho sa frontu budú postavené z hlavy na nohy, zvlášť v tejto neozboľševizovanej dobe. Sme však svojou kvapkou pripravení demýtyzovať toto obdobie aj za pomoci Memoriálu Jána Šmigovského.
Samotný Memoriál prebiehal bez problémov. Vyrazili sme zhruba s pol hodinovým omeškaním z tradičného miesta, spred konkatedrály svätého Mikuláša, ktoré sme ale počas cesty dobehli. Počasie nám prialo, iba na záverečných kilometroch sa objavilo pálivé slnko, ktoré dodalo finálnej fáze na obtiaži.
Tradične sme sa počas cesty pristavili pri mieste posledného odpočinku, bojovníka, ľudáka, katolíckeho farára a poslanca čs. snemu Štefana Onderču v Ňaršanoch, aby sme mu vzdali hold formou zapálenia sviec a modlitby.
V cieli, na cintoríne v Spišskom Podhradí celodenné podujatie vyvrcholilo. Pri hrobe Jána Šmigovského a jeho rodičov v pietnej atmosfére, zazneli slová vďaky na adresu tu pochovaného podplukovníka slovenskej armády za jeho nesmrteľný čin vyjadrený v myšlienke, ktorú vyslovil a ktorú ma vytesanú v pamätnej tabuli:
„Mohol som odísť, avšak ja som volil cestu cti, cestu rovnú“.
Po príhovoroch, rozdaní účastníckych odznakov, zapálení sviec vďaky, zaspievaní slovenskej hymny „Hej Slováci!“ a modlitbe, sme sa síce krivkajúc, ale o to silnejší pobrali do svojich domovov s tým, že minimálne o rok sa na mieste stretneme znova, aby sme vzdali hold nášmu udatnému vojakovi.
Česť a sláva jeho pamiatke!
Radovan Novotný
P. S.
„Nie, v dejinách na to príkladu niet. Niet na to príkladu, aby národ povstával proti svojmu vlastnému štátu, aby si niekto podpaľoval dom, v ktorom sa mu žilo dobre, za ktorým dlho túžil a ktorý si napokon ťažko vydobil, postavil a zariadil. To nie je možné!“
Jozef Cíger Hronský