500,- RM za žida

Z rozhodnutia Vodcu Velkonemeckej říše Adolfa Hitlera vznikol 14. marca 1939 prvý samostatný Slovenský štát. Hitler dal vtedajšiemu předsedovi autonómnej vlády Dr. Jozefovi Tisovi jasne najavo: buď samostatnosť, alebo Maďarská poroba. Samostatné Slovensko bolo prijaté nadšene drvivou väčinou slovenského ľudu a tešilo se veľkej podpore katolíckeho duchovenstva. Splnil se tak sen slovenských autonomistov a katolických intelektuálov po samostatnosti Slovenska, ktorým v tridsiatych rokoch 20. storočia dominovala Hlinkova ľudová strana. Ústava nového štátu bola klerikálnym a autoritatívnym dokumentom, vytvoreným podľa talianského, rakúskeho, španielského a portugalského fašistického strihu, teda nič nacistické, nič, čo by sa priečilo túžbam slovenského ľudu. Priblíženie sa slovenskej politiky k politike nacistov nastalo až po vnútornom prevrate vo vedení Slovenského štátu, ku ktorému došlo v Salzburgu v roku 1940. Z rozhodnutia nejvyšších nemeckých miest získali mocenské postavenie v slovenskej vláde pro nacistickí radikáli A. Mach a V. Tuka, pri čom umiernení predstavitelia – odmietajúci nacizmus –(F.Ďurčanský a spol.) boli odstavení na vedľajšiu koľaj. Prezident Tiso, ako predstaviteľ umiernených kruhov si zachoval svoj úrad.

Behom 17. a 18. storočia se v Uhorsku až 60% Židov sústredilo do „Horného Uhorska“, teda na Slovensko; preto sa v tej dobe Slovensku hovorilo „maďarský Izrael“. Na Slovensko se sťahovali aj Židia z Moravy a Haliče. Sotva bylo dediny, v ktorej by nebol židovský obchod alebo krčma, a sotva bola na Slovensku škola, do ktorej by nechodil aspoň jeden žiak Žid.

Alexander Markuš, Žid zo Šurian, komunistický historik (1914-1945), partyzánský veliteľ, napísal: „… Mnoho sa hovorí o židovské otázke. Sami Židia sa pričinili, že eště existuje táto otázka. Dlhé stáročia žijú Židia medzi európskými národmi, prijali ich hospodársky, kultúrny a často ich národny život za svoj. Avšak tvrdošíjným kastovnictvím a rasizmom sa uzavrierali před národom, v ktorom žili: pestovali odlúčenú židovskú společnost. Dostihli to, že aj ta ostatná společnost sa im vyhýbala. Židia považovali Nežidov za méněcenných.“

Dokonca i horlivý filosemita T.G.Masaryk v rozhovore s Vavrom Šrobárom vyčítal Židom,“…že se nedokážou v křesťanském světě osvobodit od Talmudu a ghetta. Izolují se od všech porobených národů a drží se, podle náboženského příkazu, s národy vládnoucími. To znamená, že němčí a maďarizují.“ Uznával,že „…boj proti židovské žravosti, lichvě, materialismu, proti jejich spojenectví s našimi nepřáteli je oprávněný zejména na Moravě a na Slovensku, kde se na dědinách stali pohromou naivního a důvěřivého lidu.“(Dr.Vavro Šrobár vo spise „Z mého života“).

V dobe Slovenského štátu žilo na Slovensku – podľa sčítania z roku 1940 – 89 tisíc Židov. Židovský problém na Slovensku vyvstal predovšetkým z negatívneho postoja židovstva k slovenským národným záujmom a taktiež k ich rýchlemu materiálnemu obohacovaniu, ktoré nemalo ďaleko ku bezohľdnosti. Židia patrili taktiež ku najväčším maďarizátorom, a tak nie je divu, že pôda pre tzv. antisemitismus bola na Slovensku už ďaleko skôr pripravená. Trocha odbočím: I v Čechách a na Morave patrili Židia k zurivým germanizátorom, nemčina bola pre nich „herenšpráche“, zatiaľ čo čeština jazykom sluhov. Len nepatrné percento Židov sa počeštilo.

Vraťme sa na Slovensko. Po 14. marci sa židovská otázka začala riešiť radikálne, ale vláda Židov nevylučovala tvrdo a dôsledne z verejného života, ako tomu bolo v tzv. Protektoráte. Zákony a nariadenia týkajúce sa Židov riešily židovskú otázku spravodlivo, sociálne a ľudsky. Prvý slovenský zákon definuje Žida konfesne, nie rasovo. Riešenie sa týkalo predovšetkým oblasti hospodárskej a sociálnej. V určitých profesných skupinách, ako sú právníci, lekári a pod. mohlo byť až 4% Židov, což bolo percento totožné s percentom (3,52%) celej židovskej populácie na Slovensku. V priemyslových odvetviach na Slovensku k marcu 1939 bolo v židovských rukách 21% živnostenských koncesií, takmer 50% družstevných a 100% priemyslových liehovarov, 38% píl, obchod s drevom bol na 76% a vývoz dreva na 80% v židovských rukách. Zákon sa snažil túto anomáliu odstrániť.

Až radikálom po Salzburgu sa v slovenskom vládnom kabinete podarilo prijať tzv. Židovský kódex, ktorý zavádzal nacistickú rasovú definíciu Židov a poskytoval právny podklad pre ich deportáciu – k vysťahovaniu na prácu pre Ríšu – ako sa vtedy vyjadrovala relevantná miesta a vtedajšie média. „Židovský kódex“ ale obsahoval klauzulu, podľa ktorej môže prezident republiky udeľovať Židom výnimky. Dr. Tiso tak udelil výnimky viac ako 35.tisícom židovských občanov, čím im zachránil život. Sami židovskí rabíni vyslali k Dr. Tisovi delegácie, ktoré mu ďakovaly za veľké množstvo výnimiek z transportov a žiadali ho, aby sa funkcie nevzdával (boli na neho robené nátlaky pre jeho mäkkosť), pretože Tuka by ich všetkých bez pardónu vysídlil.

Z toho všetkého je jasné, že Dr. Tiso by mal byť, ako prezident Slovenska svojim rozhodnutím v dobe vojny udeliť výnimky z transportov Židov, súčasným Izraelským Knesetom prohlásený za Spravodlivého, lebo zachránil viac ako jedného Žida od istej smrti. A aký paradox: Sudeťák Schindler, horlivý nacista, za záchranu zhruba jedného tisíca Židov dosiahol slávy Spravodlivého, sú o ňom točené filmy a písané knihy, zatiaľčo Dr. Tiso zachránca 35 tisíc ľidských životov bol popravený a jeho pamiatka je vláčená blatom a špinou ľudskej nevďačnosti – ale veď nakoniec, bol to katolícky farár, tak prečo nie…?

Zo všetkých vtedajších nacistami okupovaných krajín sa na prácu do Ríše hrnuly tisíce ľudí, predovšetkým ľudí kvalifikovaných. V Ríši boli v tej dobe na začiatku vojny oveľa lepšie pracovné a platové podmienky. Tak napr. železničný robotník si za jeden pracovný deň, ktorý činil 9 hodín zarobil zhruba 8,-RM. Jednoduchými výpočtami zistíme, že za 30 dní, čož je obvykle jeden mesiac, si zarobil 240,-RM. Protektorátna koruna mala hodnotu 1:10, to znamená, že mzda železničného robotníka činila v prepočte 2400,- K., čož bol v Protektoráte doslova kráľovský plat.(Aké zaujímavé: za 70 rokov sa v tomto ohľade nič nezmenilo!) V auguste 1941 bolo zamestnaných v nemeckom hospodárstve 3,4 miliónů cudzích pracovníkov, a vo februáry 1942 už o dva milióny viac. V Protektoráte sa napr. v marci 1939 v dôsledku ťaživej nezamestnanosti prihlásilo do Ríše na prácu 50 tisíc ľidí, Ríša v tú dobu ich ale požadovala iba 20 tisíc.

Slovenská vláda bola nútená na žiadosť nemeckého vedenia za jedného židovského vysídlenca platiť 500RM, tzv. vysídľovací poplatok, ako čiastočnú úhradu za náklady na cestu, ubytovanie, stravné apod. Vzhľedom k uvedeným reláciám, to nebiola malá suma. Medzi marcom a októbrom 1942 bolo zo Slovenska vysídlených, resp. Deportových okolo 57 tisíc Židov do Ríše. Keď začiatkom roku 1943 prenikly na Slovensko správy o krutom osude Židov v Poľsku, Tiso dal príkaz k ukončeniu transportov a zákaz vysídľovania Židov. Naviac slovenská vláda požiadala nemecké oficiálne miesta, aby umožnila slovenskej vládnej komisii prehliadnúť si oblasti, kam boli slovenskí Židia vyexpedovaní. Nebolo jej to umožnené.

Podľa dôvernej správy samého Heydricha na tajnej schôdzke vybraných 14 najvyšších vládnych funkcionárov, ktorá sa konala 20. januára 1942 v Berlíne – Am Großen Wannsee, bolo k 31.10.1941 vysťahovaných z troch území (Nemecka, Rakúska a Protektorátu) 537 tisíc Židov. Na úhradu tohoto vysťahovania prispeli Nemecku židovské organizácie z rozličných štátov sveta sumou 9,5 miliónov dolárov.

Teraz urobme strih, a vráťme se do súčasnosti. Na jednom filosemitsko-cigánskom webe se objavila poznámka, že vraj naopak slovenská vláda mala požadovať na Ríši za jedného Žida tých zmienených päťsto mariek, pretože ich Slováci vyslali na prácu a mali by teda dostať za to zaplatené. Pisateľ má pravdu, pokiaľ sa na historickú epizódu vysídlenia židovského obyvateľstva zo Slovenska díva dnešnými očami. Nedá sa poprieť, že celá akcia vysídlenia Židov, nielen zo Slovenska, bola nespravodlivá a mala zločinný charakter. Tak sa ale na to dívame dnes. Vtedy ľudia na Slovensku, ale i inde, kvitovali odchod Židov ak nie s vďakou, tak ale s istou úľavou a s nádejou na zlepšenie svojich životných podmienok.

Podobnú nádej a radosť prežíval český národ v roku 1945-47, kedy na základě tzv. Benešových dekrétov nespravodlivo a zločinne okradol a potom zbavil domova okolo 3 miliónov svojich nemeckých spoluobčanov. A na cestu jim ani týchch 500,- RM nikto nedal.

Ladislav Malý, Praha, jún 2012