Kóta 260

Poznáme desať číslic a nekonečné množstvo ich kombinácii. Niekedy vyjadrujú len jednotku množstva. Niekedy majú pre niekoho, alebo aj pre viacerých nejaký hlbší zmysel. Sú však aj také, ktorých význam je taký veľký, že väčší už azda ani nemôže byť. Ovplyvnili ľudské osudy, určovali beh dejín. 102, 3234… a mnohé ďalšie. Máme však aj my, Slováci takéto číslo? Existuje aj v našich dejinách čosi také? Odpoveď na túto otázku je áno. Existuje. O jednom takom si povieme niečo viac. O čísle 260.
Písal sa rok 1942 a bežal druhý rok ťaženia nemeckej a spojeneckých armád proti boľševickému režimu v Sovietskom zväze. Po krachu operácie Barbarossa a zastavení nemeckej ofenzívy a neskoršom ústupe nemeckých a spojeneckých armád sa na jar roku 1942 boje znova rozhoreli. Cieľom ofenzívy bolo prelomiť obranu oddielov Červenej armády a preniknúť cez Kaukaz na sovietske ropné polia. Po likvidácii posledných ohnísk odporu na Kryme a porážke Červenej armády vo veľkom oblúku Donu sa nemecká skupina armád Juh rozhodnutím najvyššieho velenia rozdelila. Skupina armád B vyrazila priamo na Stalingrad a Skupina armád A zamierila na juh do oblasti Kaukazu. V jej bojovej zostave sa nachádzala aj slovenská Rýchla divízia. A niekde tu sa začína tento príbeh.
Rýchla divízia vznikla reorganizáciou predošlých útvarov Slovenskej armády nasadených na východnom fronte, Rýchlej skupiny a Rýchlej brigády. Po zlyhaní plánu Barbarossa a zastavení nemeckej ofenzívy sa jej vojaci zúčastnili na obranných bojoch na rieke Mius. Po príchode jari v roku 1942 a začiatku nemeckej ofenzívy Blau sa ako súčasť novovzniknutej Skupiny armád A pohli na juh smerom na Rostov a ďalej ku Kaukazu. Priebeh ofenzívy zo začiatku vyzeral sľubne. Rostov padol 31.júla 1942. nemecké a spojenecké vojská sa valili na Kaukaz, ktorý dosiahli o mesiac neskôr. Medzi ich ciele patril aj čiernomorský prístav Tuapse. Práve naň postupovala aj slovenská Rýchla divízia. V ceste jej však stála kóta 260.
Dňa 25.augusta 1942 postúpila slovenská Rýchla divízia spolu s 5.SS divíziou Wiking k tejto kóte. Úlohou Rýchlej divízie bolo dobyť  ju, potom obsadiť južnú časť obce Suchaja Cica s pomocou delostrelcov divízie Wiking. Ďalším cieľom Rýchlej divízie bol Chatyps.
Na samotnú kótu 260 mal útočiť 20.peší pluk Rýchlej divízie, zatiaľ čo sesterský 21.pluk mal po jej dobytí zaútočiť na obec Suchaja Cica. Útok sa začal o 6:30 ráno delostreleckou prípravou. Už deň predtým boli na kótu 260 vyslané prieskumné hliadky. O 7:00 sa paľba diel skončila a pechota 20. pluku vyrazila do útoku. Napriek silnému odporu nepriateľa, ktorý ostreľoval slovenských vojakov z guľometov a mínometov sa za výdatnej pomoci nemeckého delostreleckého oddielu 602 podarilo o 10:30 hodine vytlačiť sovietskych vojakov na vrchol kóty 260. Útok znovu pokračoval o 11:00. Slovenskí vojaci museli najprv čeliť protiútoku sovietskej jazdy a potom sa prebíjať cez poľné opevnenia obsadené dobre vyzbrojenými sovietskymi vojakmi. Výdatnú podporu im poskytovalo poľné a protitankové delostrelectvo. S jeho pomocou sa im darilo likvidovať sovietske ťažké zbrane a postupovať vpred. Dve roty postupovali na kótu 260 čelne a tretia sa pokúšala o jej obchvat zo severozápadu. Jej veliteľ npor. Peter Jeleník previedol svojich vojakov cez hustú paľbu obrancov do sovietskeho tyla. Slovenskí vojaci likvidovali nepriateľské bunkre, o ktorých sa dovtedy nevedelo a pomocou guľometov jednotlivých strelcov. Títo ostreľovali rotu z dvoch strán a strieľali aj z korún stromov. Po ich likvidácii sa slovenskí vojaci vrhli do bodákového útoku. Za necelú hodinu sa vojakom podarilo zničiť pomocou ručných granátov 17 sovietskych bunkrov a zabiť 65 nepriateľských vojakov. Sami mali pritom len troch zranených. Po tvrdom boji sa o 15:15 slovenským vojakom podarilo obsadiť kótu 260 a zaujali na nej kruhovú obranu.
Nasledujúce dni museli slovenskí vojaci čeliť viacerým sovietskym protiútokom za podpory letectva, delostrelectva a čerstvých posíl. Slovenské jednotky totiž dobytím kóty 260 vklinili do sovietskej obrany, keďže ani 5.SS divízia Wiking, ani 198. pešia divízia sa k útoku nepripojili. Sovietske vedenie bolo preto pevne rozhodnuté slovenské jednotky vytlačiť a kótu 260 dobyť späť. Aj napriek zúrivým protiútokom, ktoré trvali až do konca augusta sa im to nepodarilo. Postup k Čiernemu moru bol však zastavený a slovenských vojakov čakali vyčerpávajúce boje v horách. Rýchlemu postupu z letných mesiacov bol na začiatku septembra 1942 koniec. A po sovietskej protiofenzíve v oblasti Stalingradu, ktorá ohrozila tylo Skupiny armád A bola táto z Kaukazu stiahnutá. Tým sa anabáza slovenských vojakov z rýchlej divízie na Kaukaze skončila.
Boj o kótu 206 mal podobne ako boje v oblasti Lipovca len epizódny charakter, čo sa týka všeobecnej situácie. Jeho význam pre Slovenskú armádu a Slovákov ako takých bol a je obrovský. Slovenskí vojaci počas neho zabili minimálne 125 vojakov Červenej armády a zajali ich 222. Ich vlastné straty čítali 9 mŕtvych, 3 nezvestných a 61 ranených. Väčšina z nich však ide na vrub sovietskym záškodníckym oddielom a partizánom. Straty spôsobené frontovými jednotkami boli mizivé. Aj preto možno boj o kótu 260 považovať za dôkaz statočnosti slovenských vojakov a ich bojovej zdatnosti. Rozhodne si zaslúži, aby nebol zabudnutý a tvoril súčasť bojových tradícii Slovákov.

 

Roman RS