Život v tieni

Rok 1996 sa niesol v znamení nastavajúcich politických zmien, ktoré však nemali čisté pravidlá, čo sa týka pozadia a pôsobenia na náš slovenský národ. V auguste 1996 totiž vznikla TV Markíza, ktorá otvorene a nezakryte mala za úlohu zlikvidovať dnes už legendárneho zakladateľa a otca druhej SR V. M., čo sa jej aj v konečnom dôsledku podarilo v septembri 1998, najmä prostredníctvom politicko-diskusných relácií typu Sito, kde okrem ešte obstojných redaktorov Krajcera a Beňa, vystupovala aj drzaňa Ghanammová, ktorá s rovnako naladenou Zlaticou Puškárovou “dohliadli“ na to, aby slovenský človek „správne“ volil. O tom, kto vlastnil a vlastní Markízu, zvanú aj televízia Angelika, je zbytočne čo i len hovoriť.

K tomu správnemu volebnému výsledku mali vtedy prispieť aj tieto pani redaktorky, ktoré sa ústami svojho riaditeľa hlásili k novovznikajúcej SOP Rudolfa Schustera, zdatného to normalizátora kedysi, neskôr obdivovateľa NATO. Bola to vlastne jeho televízia, čo sa politickej orientácie týka, a práve táto strana sa napokon stala jedným z tej “slávnej“ prvej pomečiarovskej koalície s ústavnou väčšinou.

Pôvodne som si myslel, že tento úvod vynechám a budem sa venovať tomu “tieňu“, ktorý som si vtedy všimol a ktorý tu v rôznych obmenách straší dodnes. Nakoniec to s televíziou dopadlo pred voľbami tak, ako to dopadnúť mohlo. Obsadilo ju komando nejakých “týpkov“, ktorí vonkajším zjavom evidentne pripomínali “maffiosi siciliana“, čo bolo vytknuté aj Ruskovi, kde sa mu vyčítalo jeho prepojenie na organizovaný zločin. Nové kočnerovské panstvo sa prehlásilo za vlastníka, čo sa politicky zneužilo veľmi priehľadným spôsobom.

O čo mi však ide? Táto televízia totiž hneď od svojho vzniku nastolila aj nepolitické, vtedy veľmi populárne počiny. Veľkým hitom bola Paľba, najprv každodenná, neskôr každoštvrtková. Druhým, už menej populárnym počinom, bola relácia “V tieni“.
A tu sa dostávam k pointe tohto článku.

Táto relácia hovorila o nemých a neznámych hrdinoch našich každodenných dní, o ktorých by sme ani netušili. Boli to ľudia žijúci v tieni nášho chápania a vlastného ja. Boli to vozičkári, invalidi, skrátka stratené existencie. Tieto úvahy by sa do mojej mysle neboli ani vlúdili, nebyť nedávnej stredy 30.marca 2011.

V nedeľu 27. marca som počúval správy rádia Lumen, kde odznela informácia, že v Košickej knižnici Jána Bocatia sa bude konať vernisáž výstavy „V tieni Tretej ríše“. Išlo o publikovanie fotografií z obdobia, nám tak vzácneho, Slovenského štátu.

Nemám nijaké námietky voči tomu, kto si ako nazve danú vec. Ale nepáči sa mi dikcia, s akou sa k tejto republike pristupuje. Sú to veci, ktoré možno nie my, čo máme nadhľad, ale bežný človek, ak počuje a vidí, tak automaticky vníma negatívne. Vytvára sa tu stále démonizujúci obraz tohto štátu, pričom sa hneď od začiatku používajú negatívne slovné spojenia, len s tým úmyslom, aby ľudí zmiatli. Pýtam sa dokedy?

Zoberme si takú vec: prečo sa stále používa obraz napr. “v tieni Hitlera, v tieni Tretej ríše, v tieni hákového kríža“ a pod.? A keď niekto vyjadrí vetu typu “hospodárstvo bolo na úrovni“, okamžite tam nejaký šikovný redaktor dodá, ale len preto, že sa “arizovalo“ a pod. veci. Všimnite si už len to, ako sa snažia títo neprajníci votrieť do podvedomia človeka tým, že ak ide nejaký dokument zobraziť Slovenský štát, stále hrá pochmúrna hudba, ukazuje sa Hitler, hoci ten tu ani raz nebol.

Akoby tento štát žil denne len z negatív, bez niečoho pozitívneho. Nech by sa akýkoľvek problém tejto republiky riešil, hoc aj trebárs technológia opracovania železa na Slovensku v rokoch 1939-1945, v nejakej relácii zameranej na tento problém, iste by sa nezabudlo na holokaust. Je to viac než trápne a samozrejme, nikomu to nevadí.
Ak úlohou markizáckej relácie “V tieni“ bolo ukázať nám ľudí takto žijúcich, na pokraji, pýtam sa: prečo sa takisto v “tieni“ zobrazuje aj prvá SR? Len zle? Bola naozaj len zlá?

Všimnite si ako sa “vyznamenal“ redaktor TA 3 Richard Dírer dňa 14. marca 2009. Pripomínali sme si 70 rokov od vzniku štátu, no a tento paholok uvádzal reportáž pripomínajúcu si tento deň. Na kabát si pripol zo žltého odevu židovskú hviezdu, a takto „vystrojený“ začal slovami, že si pripomíname štát, ktorý nariadil svojim občanom, aby takto chodili označení.

Ďalší ukážkový príklad, keď si niekto zamieňa deň štátnosti s prijatím židovského kódexu. Škoda, že som sa ešte nemal tú možnosť s daným pánom redaktorom stretnúť. Iste by som sa ho spýtal, čo mal z dejepisu.

Predstavte si opačný príklad. Zoberme, že by iný redaktor prišiel uviesť daný príspevok s rukávovou páskou HG. Išlo by mu iba o symbol v deň vzniku SR. Doteraz by dostával v ešuse prívarok vzdialene pripomínajúci stravu z kvalitnej leopoldovskej kuchyne. Takže prísť uviesť slovenský štát odetý do jeho symbolu by bol zločin, samozrejme, pričom hviezdu Dávidovu si pripnúť mohol?

Ak by sme to hnali do extrému, tak by spravodlivosť posúdila aj tento znak ako závadný. Veď Dávidovu hviezdu možno heraldicky chápať ako znak teroristických organizácií Irgun a Haganah. Zase sme pri nerovnakom metri a pomaly sa dostaneme k tomu, kto má opraty v rukách. Isté je, že naši ľudia to nie sú.

Podobné cirkusy sme mohli sledovať pri soche Svätopluka. Každý “odborník“ pranieroval “gardistický“ kríž. Viete, netreba ísť po príklady ďaleko. Osobne, akí sú – takí sú, pokladám Nemcov v tomto za kultúrny národ, ktorý sa pekne vie vyrovnať so svojou minulosťou, hoci aj tu došlo k nejakým tým nedostatkom. Ale predsa, všimnite si, že dnešný Bundeswehr používa ako svoj výsostný znak ten istý rytiersky kríž, ako sa nosil aj na uniformách SS, keďže ide o stredoveký symbol. Preto z toho nikto nerobí takú vedu, hoci to mali na uniforme aj SS.

Naproti tomu na Slovensku, ak má Svätopluk na sebe kríž, ktorý sa v jeho dobe nosil, pričom ho má aj HG, už je u nás problém a to sa nevieme poučiť od Nemcov. Zvláštne.
Čo dodať? Snáď len dúfajme v to, že Slovensko vystúpi z tieňa a stane sa slobodnou krajinou s hrdými občanmi, ktorí už nie v tieňoch, ale v svetle budú vzhliadať nielen k vlastným dejinám, ale aj do budúcnosti.

JV