Ján Šmigovský (1903 – 1945) – Slovenský dôstojník a martýr (prednáška)

MARTIN LACKO

Jednou z prvých slovenských obetí obnovenej („oslobodenej“) Československej republiky bol podplukovník Ján Šmigovský, popravený už 9. októbra 1945. Jeho poprava bola súčasťou likvidácie slovenských elít a pomsty nového, ľudovodemokratického režimu za šesť rokov slovenskej štátnej samostatnosti.

V československej armáde

Ján Šmigovský sa narodil 2. mája 1903 v Bronswille v štáte Pensylvánia, v USA, kde jeho rodičia, rodáci zo Spišského Podhradia, vtedy pracovali. Po gymnáziu v Levoči pokračoval na Učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi, kde v r. 1923 maturoval. Ako Spišiak aktívne ovládal nemecký i maďarský jazyk. Z učiteľstva však čoskoro prešiel k armáde. Po základnej vojenskej službe bol prijatý do Vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave, skončil ako poručík pechoty (1926). Potom pôsobil ako inštruktor na nižších veliteľských funkciách. Kritériá povyšovania v čsl. armáde boli nielen odborné, ale najmä politické. Azda najväčšou prekážkou bolo slovenské nacionálne povedomie. Je známe, že v 20. roku existencie ČSR, v roku 1938, mala čsl. armáda zo 139 generálov len jediného Slováka, Rudolfa Viesta, aj ten bol zmýšľaním Čechoslovák. V armáde bolo viac generálov ruského pôvodu, ako slovenského. Plukovníka nemali Slováci ani jedného a podplukovníkov len hŕstku. Nečudo, že keď v roku 1939 vznikla slovenská armáda, nazývali ju armádou poručíkov. V r. 1935 bol Šmigovský prevelený z českých krajín na Slovensko. Pôsobil ako veliteľ mínometnej čaty a technickej roty v Žiline. Pokiaľ ide o hodnosti, v r. 1931 bol nadporučíkom, v 1936 povýšený na kapitána pechoty.

V jeseni 1938, v napätom období po Mníchovskej konferencii, bol veliteľom práporu v úseku Čadca – Turzovka, ktorý bol ohrozovaný vpádom Poliakov.

Po vyhlásení autonómie 6. októbra sa formovala Hlinkova garda (HG) ako nová branná organizácia. Nasledovalo obdobie krátkej spolupráce armády a HG. Šmigovský patril medzi prvých dôstojníkov-inštruktorov, ktorí sa prostredníctvom Hlinkovej gardy podujali formovať slovenskú brannú moc. Pôsobil aj pri Hlavnom veliteľstve HG, ktorej štruktúry chcel zladiť s armádnymi štruktúrami.

V Slovenskej republike

Počas tzv. Homolovho puču 10. marca 1939 bol, ako aktívny Slovák, na príkaz gen. B. Homolu, zatknutý. Po 14. marci sa stal veliteľom Horského pešieho pluku 1 v Dolnom Kubíne. Súčasne pokračoval aj v spolupráci s HG. Koncom marca 1939 sa zúčastnil Malej vojny. Počas vojny proti Poľsku zabezpečoval hranice s Maďarskom.

Po vypuknutí vojny so ZSSR pôsobil, už v hodnosti majora, v Rýchlej divízii. Vrátil sa vo februári 1942. Od júna do októbra 1943 pôsobil znova v RD (v 1. pešej divízii). V r. 1943 získal za svoje frontové pôsobenie vyznamenanie Za hrdinstvo, II. a III. stupňa. Vo februári 1944 bol menovaný za veliteľa pechotnej školy a onedlho celej nitrianskej posádky. (Ku koncu augusta 1944 tu bolo asi dve tisíc vojakov.)

Šmigovský bol vojakom telom i dušou. Patril medzi vtedajšiu dôstojnícku elitu. Bol odborníkom so skúsenosťami, ako sa vraví vojak telom a dušou. Jeho bývalý dôstojnícky kolega, nadporučík Dr. Ján Kollár, ho charakterizoval nasledovne: „Ako dôstojník príťažlivý zjav, typicky vojenský s ostrým pohľadom“. U vojakov mal autoritu, v posádke disciplínu. S manželkou, ktorá bola českej národnosti, vychovávali dvoch synov.

Okrem národného povedomia bol aj človekom pevnej viery. Podľa svedectva Jozefa Križana, ktorý slúžil ako vojak v Nitre, na sviatok svätých Cyrila a Metoda 5. júla 1944 celú svätú omšu na Zobore prekľačal a sústredene sa modlil. Obyčajného vojaka takýto prejav hlbokej viery u nadriadeného dojal. Na jeho otázku, že ešte nevidel dôstojníka kľačať sa a modliť, mu Šmigovský odpovedal: „Keď človek verí, nemusí sa báť smrti. A vojak sa jej báť nesmie.“

Dilemy roku 1944

V roku 1944 sa vyostril zápas dvoch štátnych ideí – slovenskej a československej. Prvú reprezentovala SR na čele s prezidentom J. Tisom, druhú exilová čsl. vláda v Londýne (E. Beneš). Frontový vývoj nahrával Benešovi, ktorý sa z Londýna vyhrážal pomstou všetkým Slovákom, ktorí budú v akejkoľvek forme slúžiť Slovenskej republike. To menilo i správanie ľudí – predovšetkým ale štátnych zamestnancov. Mnohí z dôstojníkov, čo brali nemecké vyznamenania, boli zrazu ochotní obrátiť zbrane proti Nemcom a vymeniť slovenskú vlajku za československú. To vedeli aj strojcovia povstania na čele s pplk. J. Golianom a bratmi Veselovcami v Banskej Bystrici, ktorí za svojho najvyššieho veliteľa uznávali E. Beneša. Príchod nemeckých vojsk 29. augusta značil, že veci sa vymkli spod kontroly vláde SR, ale aj konšpiračnému Vojenskému ústrediu v B. Bystrici. Rozhodnutie čo ďalej, ostalo na veliteľoch posádok. Povstalci sa snažili získať aj strategickú Nitru, ktorá bola prirodzeným centrom západného Slovenska. Prostredníctvom kuriérov (z ktorých najvýznamnejším bol pplk. Ján Černek) sa Šmigovského na prelome augusta a septembra pokúšali opakovane kontaktovať a získať pre vec povstania. Neúspešne. Šmigovský do príprav povstania nebol nijako zaangažovaný. Okrem toho nechcel porušiť dôstojnícku prísahu vernosti SR. Uvedomoval si aj hazard s tisíckami životov, aký by v prípade neuváženého odporu hrozil. Jeho slová, ktoré adresoval povstaleckým emisárom – „vydrží vám to dva mesiace“, sa ukázali ako prorocké.

Jeho veľkorysosť sa ukázala aj v inom smere. Povstaleckých emisárom mohol dať zatknúť, ale nespravil to. Neublížil im, ani inak nepoškodil. Práve naopak, po krátkej čestnej internácii ich zadným vchodom vystrojil z kasární, dal im priepustky, ba dokonca im ešte zabezpečil auto.

Neodzbrojená Nitra

Slovenskej armáde po ozbrojenom prevrate 29. augusta Nemci už nedôverovali, preto ju odzbrojovali a mnohých jej príslušníkov internovali. Šmigovský sa však vojakom zaručil na svoju česť i na životy svojej rodiny, že ak zachovajú vernosť SR, odzbrojení nebudú. Situácia sa vyhrotila po príchode bojovej skupiny SS Schill ráno 2. septembra 1944. Zámer jej veliteľov zrejmý – okamžite odzbrojiť nitriansku posádku. Obkľúčila mestské kasárne, namierila na ne zbrane, čím si chceli vynútiť vstup. Ako opisuje kronika národného povstania v Nitre, odpoveď Šmigovského vojakov bola rovnaká: „Vojaci v kasárňach, tiež oknami, bránou, na streche, namierili svoje automatické zbrane a pušky a na dvore kasáreň postavili minomety a pechotné doprovodné delá na Nemcov a tak velitelia oboch vojsk pred bránou
vyjednávali.“ Na toto divadlo zobďaleč prihliadali stovky zvedavcov. Do vyjednávania medzi ním a obersturmbannführerom Rudolfom Ottom Klotzom, náčelníkom štábu bojovej skupiny SS Schill, telefonicky vstúpili aj prezident Tiso a nemecký generál Gottlob Berger. Konflikt sa urovnal. Nitra ako jediná nebola odzbrojená. Obe strany tak dosiahli svoje – Šmigovský dodržal svoj sľub daný vojakom a svoje rovnako dosiahli aj Nemci, ktorý mohli pokračovať v ťažení na povstalecké územie.

Hrdina doby

Svojim energickým a profesionálne bezchybným vojenským vystupovaním si Šmigovský v prevratových dňoch získal – a súčasne fakticky podriadil – celú Nitru vrátane mestského, okresného i župného úradu. Pre Slovenskú republiku v čase jej hlbokej krízy, keď stratila väčšinu ozbrojených zložiek, a zavládla kríza autorít, stal sa hrdinom, oslavovaným vzorom vernosti národu a štátu. Jeho meno vyzdvihovali najvyšší predstavitelia i tlač. Minister obrany – a niekdajší nitriansky župan – Štefan Haššík ho menoval za veliteľa pešieho pluku 1 obnovujúcej sa armády (Domobrany) a prezident Tiso ho povýšil z majora na podplukovníka. Okrem symbolu vernosti Tisovi a SR sa v ďalších mesiacoch Nitra stala jednou zo základní, kde sa SR snažila vzkriesiť svoju armádu. Šmigovský bol veliteľom jej 1. pluku od septembra
1944 do apríla 1945.

Proces a poprava

Pred frontom Šmigovský neodišiel na západ – ako väčšina vládnych predstaviteľov – ale išiel do Prahy, k manželke a deťom, ktorí sa uchýlili k svokrovcom. V Prahe sa zapojil do májového povstania. Bojoval na barikádach, bol parlamentárom povstalcov a zachránil mnoho českých životov.

Ani to mu však v očiach predstaviteľov nového režimu nepomohlo. Krátko potom, ako sa 23. mája 1945 vrátil na Slovensko, bol v Trnave zatknutý, potom prevezený do Bratislave a onedlho postavený pred čsl. Národný súd. Ten bol najvyšším stupňom tzv. retribučného (resp. ľudového) súdnictva, súčasťou ktorých bola retroaktivita a kriminalizácia prvej SR ako takej. Za najväčší zločin pokladalo retribučné súdnictvo vytvorenie SR a angažovanie sa v jej rámci. U každého predstaviteľa SR predpokladalo, že vo svojej funkcie, pri svojom rozhodovaní, sa bude tento správať ako občan Československej, nie Slovenskej republiky. To, že bol Šmigovský postavený pred Národný súd – podobne ako prezident, ministri, poslanci, generáli či predstavitelia ústredných orgánov – len ilustruje dôležitosť jeho prípadu pre predstaviteľov nového režimu. Bol obvinený zo zločinu „marenia SNP a obnovy ČSR“; tiež z podpory fašistickej okupácie.

Hlavné pojednávanie sa konalo od 21. do 25. septembra 1945. Šmigovský sa hájil tým, že bol vojak a vždy sa riadil prísahou, príkazmi zákonitých veliteľov. Do zápisnice o.i. uviedol: „Som vojak a Slovák. Nemám vinu na tom, že zanikla ČSR ani zásluhy na tom, že vznikol Slovenský štát.“

Bez ohľadu na jeho obranu ako aj viaceré kladné svedectvá iných činiteľov, bol 25. septembra 1945 odsúdený za „zločin zrady na povstaní“ na smrť. Potom ako mu predseda SNR Jozef Lettrich odmietol udeliť milosť, bol 9. októbra 1945 ráno v Justičnom paláci v Bratislave zastrelený.

Jeho poslednou vôľou bolo mať pri sebe rím. kat. duchovného a telefonicky sa spojiť s deťmi. Druhé želanie mu už pravdepodobne nevyplnili. Azda najviac bolestivé pre neho že v najťažších chvíľach života, v čase zatknutia a súdu, ho manželka s deťmi opustila. Podľa svedectva jeho spovedníka, františkána Jána Chryzostoma Bárdysa sa pred popravou správal mimoriadne statočne. Keď o tom Bardys vydal svedectvo do zahraničia, onedlho bol zavraždený aj on…

Šmigovského pochovali v rodičovskej obci, Spišskom Podhradí. Jeho hrob je zachovaný podnes.

Ako symbol povstaním rozdelenej spoločnosti

Šmigovského meno sa v ľudovodemokratickej ČSR po r. 1945 stalo oficiálne synonymom „zrady Československa“, „zrady na povstaní“. V národe však prevládala iná mienka. Bývalí vojaci sa o ňom vyjadrovali s rešpektom a úctou. Aj pre slovenský exil bol hrdinom, martýrom za národ, na jeho počesť boli zložené aj básne. K 40. výročiu jeho smrti spomenutý Ján Kollár v Kanadskom Slováku napísal: „Pplk. Šmigovský ostane budúcim slovenským generáciám vzorom vernosti Bohu, svojmu národu a štátu, tiež svojej cti“. Proces s ním možno hodnotiť ako zmanipulovaný, ako akt politickej pomsty. Priznal to aj socialistický historik J. Jablonický, keď napísal: „Povojnoví víťazi so Šmigovským zaobchádzali zaujato a bez milosti… Súd so Šmigovským zakrýval neschopnosť povstalcov pri debakli v Nitre…“ Ešte jasnejšie sa vyjadril právnik Valent Michalík: „Je nesporné, že Šmigovský bol popravený bez viny. Bol to človek, ktorý nestratil česť…“  Jeho proces označil, za „prvý rozsudok, ktorý otriasol svedomím národa“…

Pamätná tabuľa a jej osudy

Z iniciatívy Matice slovenskej a Konfederácie politických väzňov Slovenska (KPVS; od r. 1999 PV-ZPKO) bola 4. septembra 1998) na budove bývalých Mestských kasáreň v Nitre odhalená pamätná tabuľa. (V tom čase kasárne slúžili už ako mestská tržnica). Istý občan Hudec ako aj okresná organizácia SZPB však dali podnet na jej odstránenie. Pamätá tabuľa je vraj porušením zákona o propagácii fašizmu. Týmito podnetmi sa v roku 2005 začal zaoberať primátor Nitry Ferdinand Vitek – za potlesku liberálnych médií. O posudok boli požiadaní dve inštitúcie: Vojenský historický ústav (Jozef Bystrický) a Historický ústav SAV (Valerián Bystrický). Obaja zhodnotili osobu i konanie J. Šmigovského negatívne. O odstránení tabule potom (17. marca 2005) hlasovali poslanci mestského zastupiteľstva. Z 22 prezentovaných poslancov bolo za demontáž 14, zdržali sa siedmi. Proti bol iba jediný, Jozef Prokeš, niekdajší predseda SNS.

Mimochodom, bol to ten istý Prokeš, ktorý ešte ako poslanec SNR 29. septembra 1992 pri prerokúvaní SNP ako štátneho sviatku na protest voči tomuto vládnemu návrhu odišiel z rokovacej sály. Svoj odchod zdôvodnil tým, že oslava SNP je vlastne iba skrytou oslavoumyšlienky boja proti vlastnému štátu…