Podplukovník Ján Šmigovský a jeho poprava z pohľadu katolíka (prednáška)

JUDr. Radomír Tomeček, PhD., Spišské Podhradie, 11.10.2025.

Vážení prítomní príslušníci slovenského národa.

Stretli sme sa pri príležitosti pripomenutia podplukovníka Jána Šmigovského (1903 – 1945), dôstojníka Slovenskej armády. Tento syn slovenského národa bol zaradený medzi ľudí, ktorý museli predčasne opustiť pozemský svet z dôvodu trestu smrti, ktorý bol vynesený nad ním pred 80 rokmi.

Mons. Prof. ThDr. Alexander Spesz (1889 – 1967), slovenský katolícky teológ a filozof, v diele „Katolícka mravouka“, vydanom „Spolkom svätého Vojtecha v Trnave“, v roku 1948, poukazuje na tradičné katolícke chápanie trestu smrti. Podľa tradičnej katolíckej náuky, zločinec môže byť usmrtený len v týchto prípadoch: 1. Ak zločinec spáchal veľký zločin, teda aby bola zachovaná úmernosť medzi spáchaným zločinom a výškou trestu. 2. Ak zločinec spáchal veľký zločin s určitosťou, teda nestačí, aby jeho zločin bol len pravdepodobný. 3. Veľký zločin a jeho spáchanie zločincom musí byť preukázané v riadnom súdnom procese, na základe hodnotenia dôkazov, svedectiev, a pod..

Svätý Tomáš Akvinský (1224 – 1274), taliansky katolícky kňaz, teológ, filozof a učiteľ Cirkvi, poukázal na dva hlavné dôvody pre použitie trestu smrti, ktorými sú spoločné dobro a dobro zločinca. Trest smrti zločinca neznamená podľa neho len prostriedok na ochranu spoločnosti pred nebezpečným konaním zločinca. Ďalším významným hľadiskom je možnosť záchrany duše zločinca pred večným zatratením, teda možnosť pokánia zločinca. Tento svätec rozhodne odmieta námietku odporcov trestu smrti, podľa ktorej trest smrti obmedzuje možnosť neskoršieho pokánia zločinca.

Tradičná katolícka náuka stanovuje, že príslušná svetská zákonná vrchnosť má ako jediná právo popravovať zločincov na základe riadneho súdneho procesu. Toto právo nepatrí nikomu inému, teda ani žiadnemu samozvanému tajnému zboru, alebo ani davu ľudí, pri tzv. lynčovaní.

Tragický príbeh pplk. J. Šmigovského vyžaduje zo strany každého zodpovedného katolíka hľadať odpovede na dve základné otázky. Prvá otázka znie: „Bol J. Šmigovský odsúdený a popravený na základe riadneho súdneho procesu?“. Druhá otázka znie: „Konal J. Šmigovský pred svojou smrťou tak, aby dosiahol svoje zmierenie s Bohom a odpustenie všetkých svojich hriechov?“.

Pri hľadaní odpovede na prvú otázku, zameranú na hodnotenie postupu mocenských orgánov štátu, ktorý viedol k poprave pplk. J. Šmigovského, objavíme fenomén tzv. retribúcie. Pojem retribúcia predstavuje súdenie a potrestanie vojnových zločinov, zločinov proti ľudskosti a ďalších zločinných konaní z obdobia druhej svetovej vojny (1939 – 1945), resp. z obdobia pre ňou, počas nej a po jej skončení.

Retribučné súdnictvo a vymedzenie retribučných trestných činov vyplývalo z medzinárodných dohôd štátov, ktoré boli na strane víťazov po skončení druhej svetovej vojny, vrátane Sovietskeho zväzu. Pri ukladaní trestov bol dôraz kladený na retribúciu, resp. na odplatu, ako na účel trestu, a nie na zabránenie páchania trestnej činnosti, teda nie na prevenciu.

Veľmi významnou skutočnosťou, ktorá mala rozhodujúci vplyv aj na existenciu retribúcie na Slovensku, bol vznik ilegálnej Slovenskej národnej rady, (ďalej len „SNR“). Tento orgán vznikol na základe tzv. „Vianočnej dohody“, ktorú podpísali zástupcovia komunistického a občianskeho odboja, v Bratislave, dňa 25. decembra 1943. Cieľom tejto SNR v zmysle „Vianočnej dohody“ malo byť vedenie odboja proti Slovenskej republike, na čele ktorej stál Mons. ThDr. Jozef Tiso (1887 – 1947) ako prezident, a vo vhodnej chvíli aj zvrhnutie tejto republiky a chopenie sa všetkej moci v tomto štáte. Ďalším cieľom SNR malo byť obnovenie Česko-Slovenskej republiky, ktorá mala byť v úzkom kontakte najmä so Sovietskym zväzom, a v ktorej mal byť vylúčený vplyv Cirkvi na smerovanie a vedenie štátu.

Predstavitelia podporujúci ilegálne pôsobenie SNR plánovali aj prijatie slovenského retribučného predpisu. Práce na jeho príprave začali po vypuknutí tzv. Slovenského národného povstania, (ďalej len „SNP“), dňa 29. augusta 1944. SNR prevzala všetku zákonodarnú a vládnu moc na Slovensku nariadením č. 1/1944 Zb. n. SNR, zo dňa 1. septembra 1944. Príprava slovenského retribučného predpisu narážala na snahy československej vlády o presadenie jednotného retribučného predpisu, t. j. aby retribučné dekréty prezidenta platili na celom území Česko-Slovenskej republiky.

Slovenský retribučný predpis bol prijatý na prvom plenárnom zasadnutí SNR, v Bratislave, dňa 15. mája 1945, ako nariadenie SNR č. 33/1945 Zb. n. SNR, o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva. Plénum SNR rokovalo symbolicky v budove bývalého Župného domu v Bratislave, kde zasadal aj Snem Slovenskej krajiny, ktorý vyhlásil vznik Slovenského štátu, dňa 14. marca 1939. Týmto spôsobom mala byť vyjadrená negácia údajnej zrady na národe, ktorej vtedajší činitelia mali sa dopustiť vyhlásením samostatnej slovenskej štátnosti v roku 1939.

Konečná podoba zmieneného retribučného nariadenia SNR č. 33/1945 Zb. n. SNR bola významnejšie ovplyvnená komunistickou zložkou SNR, ktorá presadila viac zo svojich predstáv o retribučnej spravodlivosti. Samotný text konečnej verzie tohto predpisu vytvoril JUDr. Gustáv Husák (1913 – 1991), komunistický politik, a neskorší generálny tajomník Komunistickej strany Československa a neskorší prezident Československej socialistickej republiky. Tento text bol podľa zaznamenaných svedectiev vytvorený počas jedného večera a bez vypracovania dôvodovej správy. JUDr. Ivan Štefánik (1889 – 1979), vtedajší povereník pre pravosúdie, súhlasil s týmto textom.

Tento retribučný predpis obsahuje § 4, ktorý vymedzuje retribučný trestný čin „Zrada na povstaní“. Zmienený § 4 písm. a) tohto predpisu uvádza: „Kto akýmkoľvek spôsobom maril boj slovenského národa proti zradcom alebo okupantom, za slobodu a za obnovenie Československej republiky, najmä kto maril prípravy národného povstania, alebo účasť vojenských jednotiek na ňom, potresce sa smrťou.“ V zmysle § 4 písm. b) a c) tohto predpisu bolo stanovené potrestanie smrťou aj za účasť na potlačení tohto povstania, alebo na znemožnení partizánskeho boja.

V demokratických právnych systémoch je vyžadovaný princíp zákazu retroaktivity, to znamená, že  trestnosť skutku sa posudzuje a trest zaň sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Retribučné nariadenie SNR č. 33/1945 Zb. n. SNR bolo retroaktívne, stanovovalo celkom nové skutkové podstaty trestných činov, a postihovalo konanie obžalovaných v čase, keď toto konanie nemuselo byť trestné. Revolučné chápanie spravodlivosti bolo šírené do celej spoločnosti.

Mons. ThDr. Andrej Škrábik (1882 – 1950), banskobystrický biskup, bol navštívený predstaviteľmi, podporujúcimi povstanie, vrátane Dr. G. Husáka, v septembri 1944. Jozef Murár (1916 – 1984), rímskokatolícky kňaz, ceremoniár a archivár tohto biskupa, vo svojom svedectve o tejto návšteve, uviedol:

„Ako si pamätám, prvou a hlavnou požiadavkou povstaleckej delegácie bolo, aby biskup vydal pastiersky list veriacim, v ktorom ich mal vyzvať, aby sa do povstania aktívne zapojili a vyháňali Nemcov. Biskup odpovedal, že je praxou Cirkvi, aby sa znenie pastierskeho listu najprv prekonzultovalo s ostatnými biskupmi, lebo Cirkev chce byť vo svojich prejavoch, osobitne takýchto vážnych, jednotná. Nateraz to nie je možné, lebo spojenie s inými biskupmi bolo prerušené, telefón nefunguje a on ostal ako jediný biskup na povstaleckom území. Bolo samozrejmé, že predstaviteľom povstania otvorene pripomenul aj negatívne zjavy povstania, ako zavraždenie Antona Šaláta, administrátora v Hájnikoch, zaisťovanie kňazov a ich väznenie v Slovenskej Ľupči. Osobitne zdôraznil, aké bolestné je pre Cirkev poštátnenie školstva, veď ako to biskup videl, SNR má iné problémy hospodárske a politické, otázka poštátnenia škôl mohla počkať. ( … ). Počas celého rokovania sa Dr. G. Husák robil akýmsi tlmočníkom predstaviteľov povstania, ale v tomto bode určite len on sám viedol dialóg s biskupom.“

  V súčasnosti existuje mnoho zaznamenaných svedectiev, ktoré poukazujú na zverstvá páchané povstaleckými partizánmi na Slovensku v roku 1944. Nenávisť týchto samozvaných vzbúrencov proti vlastnému štátu mala zjavný proticirkevný charakter, a bola podporovaná komunistickou propagandou, šíriacou mnohé klamstvá. Napríklad Rozhlas v Banskej Bystrici šíril nepravdivé vyhlásenia vojenských povstalcov a politických povstalcov. Boli to klamstvá o údajom zrušení Slovenskej republiky zo strany Nemecka, o údajnom uväznení Dr. J. Tisa, prezidenta, zo strany Nemcov, a o jeho presunutí do mesta Malacky, s cieľom zastreliť ho, a pod.. Práve na týchto morálne pochybných základoch stál a stále stojí mýtus o nevyhnutnosti vypuknutia tzv. SNP v roku 1944.

Aj pplk. J. Šmigovský, ako veliteľ vojenskej posádky v Nitre,  bol v roku 1944 postavený pred zodpovednú úlohu zaujať stanovisko k tomuto povstaniu. Jeho postoj bol jednoznačný a priamy. Nepripojil sa k tomuto povstaniu a nikdy tento postoj nezmenil, keďže slúžil štátu, ktorého spojencom bolo Nemecko. Národný súd v Bratislave viedol proti nemu preto súdny proces, prebiehajúci na základe zmieneného retribučného nariadenia SNR č. 33/1945 Zb. n. SNR, a to na základe obžaloby, zo dňa 3. septembra 1945.

Súdny proces vedený proti pplk. J. Šmigovskému začal dňa 21. septembra 1945 a hlavné pojednávanie bolo skončené mimoriadne rýchlo, a to už dňa 25. septembra 1945. Pplk. J. Šmigovský bol odsúdený pre trestný čin zrady na povstaní na trest smrti zastrelením a na konfiškáciu štvrtiny majetku. Bol popravený v Bratislave, dňa 9. októbra 1945.

Len na základe informácie o neuveriteľnej rýchlosti súdneho procesu s pplk. J. Šmigovským, je zjavné, že v týchto podmienkach nemohlo prebiehať zodpovedné hodnotenie dôkazov, svedčiacich o jeho vine alebo nevine. Tento závažný nedostatok pre spravodlivé posúdenie jeho prípadu bol zvýraznený aj retroaktívnosťou aplikovaného retribučného predpisu.

 Najviac zarážajúco pôsobí skutočnosť, že samotné tzv. SNP a obnovenie Československej republiky bolo v zmysle tohto retribučného predpisu vnímané ako nejaká údajne nespochybniteľná morálna hodnota. To následne vyvolalo mylný dojem, že štátna moc na Slovensku mohla práve toto povstanie a práve túto republiku chrániť až v takej miere, že ľudí nesúhlasiacich s týmto postojom mohla postihovať najprísnejším trestom, teda aj popravou.

Tento revolučný kult SNP vytvorila protislovenská a protikatolícka politická moc, ktorej korene siahajú až do Sovietskeho zväzu. Žalobcovia, sudcovia a všetci strojcovia popravy pplk. J. Šmigovského konali pod vplyvom podriadenia sa tomuto nástroju šírenia komunistickej ideológie, ktorý protirečí nárokom kresťanskej spravodlivosti a morálky. Možno považovať za tragické, že mnoho Slovákov klania sa tomuto temnému božstvu až do súčasnosti. Dôkazom toho je aj existencia štátneho sviatku v Slovenskej republike, „Výročie SNP“, spojeného s dňom pracovného pokoja, pripadajúceho na 29. augusta. A to aj napriek súčasným zámerom rušenia dní pracovného pokoja, spojených s kresťanskými sviatkami. Povstalecká komunistická vzbura na Slovensku, z roku 1944, zasiahla duše Slovákov veľmi hlboko, a dôsledky tejto tragédie ničia náš národ až do súčasnosti.

Na základe uvedených skutočností možno prinajmenšom tušiť správnu odpoveď na prvú vyššie zmienenú otázku, ktorá znie: „Bol pplk. J. Šmigovský odsúdený a popravený na základe riadneho súdneho procesu?“

Celý priebeh súdneho procesu s pplk. J. Šmigovským pôsobí jednoznačne dojmom politickej pomsty s vopred stanoveným trestom, teda pôsobí ako politický proces smerujúci k justičnej vražde. Ani mimoriadne okolnosti prebiehajúceho, alebo práve skončeného vojenského konfliktu, nesmú nikdy ospravedlňovať odsúdenie a potrestanie človeka bez primeraného preskúmania dôvodov, ktoré ho viedli k jeho skutkom. Pri ukladaní trestu smrti je táto požiadavka mimoriadne významná, a pri jej nerešpektovaní môžu nositelia súdnej moci napomáhať nespravodlivosti, a stať sa páchateľmi zločinu.

 Žiaden politik, vojak ani sudca, neujde spravodlivému a dokonalému skúmaniu svojich skutkov, keď po svojej smrti bude musieť predstúpiť pred Boží súd. Tento Súd čaká každého človeka po jeho smrti, a katolíci to vedia veľmi dobre. Ako sa k tejto skutočnosti staval pplk. J. Šmigovský?

P. Chryzostom Ján Bardys (1900 – 1946), slovenský rímskokatolícky kňaz, františkán, horlivý ľudový misionár a osvetový pracovník, sprevádzal pplk. J. Šmigovského pri jeho poslednej ceste na popravisko. Jeho svedectvo je cenným záznamom, svedčiacim o skutočnom hodnotovom nastavení človeka, ktorého tribunál, vedený revolučnou nenávisťou, pripravil o život.

Na základe želania pplk. J. Šmigovského o svoju spoveď pred popravou, ktorú mal vysluhovať niektorý z františkánskych kňazov, na základe losovania bol vybraný práve P. Chryzostom Ján Bardys. Tento spovedník spomínal na svoje obavy zo splnenia tejto náročnej úlohy, slovami: „Bože môj, ako ja poteším človeka, ktorý ide na smrť, veď sa tam rozplačem. Moja mäkká povaha!“.

P. Chryzostom spoločne s pplk. J. Šmigovským zhovárali sa až do neskorej noci. Spovedník k tomu uviedol: „Bol som prekvapený, ako podplukovník duchovne dozrel. Na kríž, ktorý si dovtedy niesol, mal byť už len pribitý. Jeho kríž? Utrpenie väzňa, tituly zradcu za to, že dodržal prísahu. Ale to nebolo všetko. Bolesť, ktorá väčšmi pálila, oveľa väčšmi: Manželka – Neslovenka sa ho zriekla. Chcel objať naposledy svoje deti, ktoré mal tak rád. To bola jeho posledná žiadosť. Ale matka to deťom nedovolila. Kalich opustenosti mal dopiť až do dna.“.

Pplk. J. Šmigovský v rozhodujúcej dráme svojho života konal so zámerom dodržať prísahu vernosti svojej vlasti, ktorou bol viazaný. Táto prísaha má vždy veľký význam pre každého dobrého príslušníka armády, a jej porušovanie odporuje aj zásadám katolíckej morálky. Práve v čase postupného šírenia partizánskeho teroru na Slovensku, v roku 1944, bolo zachovanie vernosti Ústave a zákonom svojho štátu mimoriadne dôležité pre každého dobrého slovenského občana, a tým viac aj pre každého dobrého slovenského katolíka.

P. Chryzostom, ktorý pripravoval odsúdeného pplk. J. Šmigovského na stretnutie so smrťou, pokračoval vo svojom rozprávaní: „Až do noci sme hovorili o nebi. Prisľúbil som mu, že ráno prinesiem sväté prijímanie a poprosím, aby o šiestej, kedy mala byť poprava vykonaná, začala sa slúžiť v kláštornom kostole svätá omša na jeho úmysel. Ráno som prišiel podľa prísľubu. Prijal Telo Pánovo. Po malej chvíli vidím, že sa chveje na celom tele. Myšlienka na smrť ho celkom zmrazila. Pripomenul som mu, že aj náš Pán sa chvel, ba krvou potil, pri myšlienke na smrť. Pripodobniť sa mu aj v tomto nie je nám hanbou.“.

Spovedník následne vyzval odsúdenca na smrť, aby nasledoval nášho Pána Ježiša Krista aj v tom, čo je z ľudského hľadiska to najťažšie, teda v schopnosti odpúšťať svojim nepriateľom, a dokonca aj svojim katom. Spoločne pristúpili k drevenému krížu, ktorý visel na stene, a pplk. J. Šmigovský dokázal zostať poslušným a verným aj voči tejto žiadosti nášho Spasiteľa. Pri pohľade na Neho, ako visí na kríži, vyslovil jasným hlasom slová odpustenia, keď povedal: „Všetkým, všetkým, tak ako On, aj ja.“.

P. Chryzostom spomínal na túto situáciu slovami: „Pobadal som na ňom náhlu zmenu, chvenie prestalo, vyrovnaný pokoj bolo vidno na jeho tvári. Pozriem na hodinky. Práve začínala v kostole svätá omša. Nie je to zázrak? Keď mi večer hovoril, že by rád miništroval na tej svätej omši, vravel som mu, že bude miništrovať už v nebi.“.

Posledná hodina života pplk. J. Šmigovského začala klopať na dvere jeho pozemského žalára. P. Chryzostom spomínal na tieto ťažké chvíle slovami: „Štrngot kľúčov nás upozornil, že rozhodujúci okamih je tu. Išli sme po chodbe spolu, podopierajúc jeden druhého, a recitujúc nahlas „Otčenáš“ a „Zdravas“, až na miesto popravy. Šmigovský si kľakol, s ružencom v rukách. Na otázku veliteľa popravčej čaty, či si praje zaviazať oči, odpovedal, že áno. Bol zvyknutý veliť. Mohlo by ho v poslednom okamihu vyrušiť, keby daktorý z vojakov zle mieril.“.

Duchovný zápas človeka prebieha do poslednej chvíle pred jeho smrťou. Každý dobrý spovedník to vie, a preto aj P. Chryzostom povzbudzoval pplk. J. Šmigovského až do konca. Tento kňaz spomínal: „Kľakol som si k nemu: ‚Ešte chvíľu a budete s Pánom Ježišom v nebi. Len vydržať, som tu s Vami, drahý môj. Tento bozk na čelo Vám dávam v mene všetkých tých, ktorí sú Vám drahí, ktorí by sa chceli s Vami rozlúčiť a nemôžu. V mene všetkých, ktorých životy ste ako veliteľ bránili. Uisťujem Vás, že Vašu krv nenechám na zemi, ale pozbieram ju všetku a odnesiem so sebou. Pán je tu s nami, čaká nás. Matka Božia, pros za nás hriešnych, teraz i v hodinu smrti našej.‘“.

Vlastizradní služobníci cudzích mocností, ktorí prevzali vládu nad Slovenskom v roku 1945, dosiahli svoj hanebný cieľ. Zazneli výstrely, pplk. J. Šmigovský padol, a vec bola podľa nich skončená. Toto však bola len prvá z obetí, ktoré boli vystavené niečomu, čo malo pripomínať súdny proces.

P. Chryzostom  nám pripomína: „Hrdina Šmigovský odovzdal svoju dušu Svoriteľovi. Do bielej šatočky pozbieral som stekajúcu teplú krv. Neviem, ako dlho som ostal na kolenách. Myslím, že nebol by som prežil nič viac, keby jedna guľka aj mňa bola zasiahla. Boli sme v duši jedno. Krvi by sa nebol vo mne dorezal. Až neskoro večer som precitol a mohol som plakať.“.

P. Chryzostom Ján Bardys bol zavraždený pri obci Bánová, dňa 17. augusta 1946, pri svojom kráčaní do kláštora v Žiline. Jeho zavraždenie nebolo objasnené, avšak aj jeho postoje mohli byť pre nositeľov vtedajšej moci veľkým bremenom, ktorého sa potrebovali zbaviť.

Nech svedectvo života pplk. J. Šmigovského a jeho spovedníka, P. CH. J. Bardysa, vedie aj nás k rovnakej láske a vernosti voči Bohu a svojmu národu.

Ďakujem za pozornosť.