Katolík a slovenská štátnosť (prednáška)

JUDr. Radomír Tomeček, PhD., Beckov, 15.03.2025.

Vážení prítomní Slováci a Slovenky.

V súčasnosti prežívame časy, v ktorých možno pozorovať veľmi zaujímavé javy práve na Slovensku. Jedným z nich je všeobecné popieranie významu výročia, ktoré predstavuje pre slovenskú štátnosť 14. marec 1939.

Ďalším z týchto divov je všeobecne rozšírené a povinné vyznávanie sa všetkých slovenských politikov zo svojej vernosti a lásky k Európskej únii. Tá má predstavovať údajne náš nespochybniteľný nemenný a trvalý tzv. životný priestor. Tento politicky osvedčený termín používal aj Adolf Hitler (1889 – 1945), nemecký ríšsky kancelár, ktorého vlastná predstava o nespochybniteľnom, nemennom a trvalom životnom priestore pre Nemecko dostala pomenovanie Lebensraum.

Možno poukázať aj na tretí div, završujúci smutnú realitu súčasného Slovenska. Týmto divom je všeobecné znechutenie slovenskej verejnosti a tragikomické zaskočenie predstaviteľov slovenskej Cirkvi, z nedávno prezentovanej snahy o intronizáciu Pána Ježiša Krista ako Kráľa Slovenska.

Nastal čas položiť dôležitú otázku. Existuje vzájomná súvislosť medzi znevažovaním vzniku slovenskej štátnosti v roku 1939, servilným zaťahovaním Slovenska pod protektorát globalistických projektov a odmietaním spoločenskej vlády Pána Ježiša Krista Kráľa na Slovensku?

Na úvod je potrebné zdôrazniť, že Satan nezískava svoje obete bez toho, aby im najskôr neponúkol primerané a lákavé pokušenie. Naši prarodičia Adam a Eva podľahli pokušeniu Satana, počúvli jeho radu, ochutnali zo zakázaného ovocia, a týmto spôsobom spáchali prvotný hriech. Súčasne vyvolali Boží hnev a boli potrestaní Bohom vyhnaním z raja. Aj apoštol Judáš počúvol Satanovu radu, a jeho neodolateľným pokušením bola zrada Pána Ježiša Krista a prijatie mešca plného tridsiatich strieborných.

Satan sa však vôbec nezastavil v neustálom chytaní svojich obetí pri Judášovi, ktorý sa obesil práve preto, že neuznal Pána Ježiša Krista ako svojho Kráľa. Jeho zúfalstvo je obrazom zúfalstva každého večne zatrateného človeka, ktorý neoľutuje svoj ťažký hriech, nerobí pokánie, neuzná svoj teologický omyl, a celý život tvrdošijne odmieta slúžiť svojmu Stvoriteľovi, Pánovi a Kráľovi. Satan ako otec zmätku a lži zasial kúkoľ omylov, heréz a bludov, a to práve na poli pravej Cirkvi. A tak vzniklo rozdelenie medzi kresťanmi v podstatných veciach, teda vo veciach spôsobu, ako možno dosiahnuť Božiu milosť, ako možno dosiahnuť Božie požehnanie v pozemskom živote, a najmä, ako možno dosiahnuť večnú spásu človeka po jeho smrti.

Lenže šírenie mylných názorov v duchovných veciach má nesmierne dôsledky aj na myslenie a konanie človeka v svetských veciach, teda aj vo veciach politiky, vo veciach hospodárstva a aj vo veciach prístupu človeka k významu vlastného národa a vlastného štátu. Taký človek, taký národ a taký štát následne ľahko sa zmieta v rôznych pohanských medzinárodných organizáciách, ktoré vyžadujú prijímať zákony odporujúce Božiemu zákonu. Satan môže pokúšať aj národy a štáty, a týmto mocným pokušením môže byť medzinárodná bezpečnosť, prosperita a mier.

Podľa tradičnej katolíckej náuky, láska k národu a k vlasti zakladá sa na prirodzenom zákone, t. j. má svoj pôvod v Stvoriteľovej vôli. To znamená, že Boh vštepil do ľudského srdca väčšiu lásku voči rodičom a pokrvným príbuzným, než voči iným ľuďom. To znamená, že Boh vštepil do ľudského srdca aj väčšiu lásku k národu, ku ktorému každý človek patrí, a ku krajine, kde sa narodil, a kde prijal mnohé dobrodenia. Aj preto láska k národu a k vlasti bola považovaná za prirodzenú čnosť aj medzi pohanmi.

Preto akékoľvek výčitky pokrokových moderných teológov adresované napríklad ľuďom brániacim svoje národy a štáty pred neželaným a najmä neregulovaným prílevom migrantov, sú len obyčajným satanským prevracaním prirodzeného Božieho poriadku. Veď je nesporné, že aj sám Pán Ježiš Kristus miloval nadovšetko národ, z ktorého pochádzal, a veľmi si želal jeho večnú spásu. Sväté písmo to pripomína aj týmito slovami: „Týchto dvanástich Ježiš vyslal a prikázal im: ‚K pohanom nezabočujte a do samarijských miest nevchádzajte. Choďte radšej k ovciam strateným z domu Izraela!‘“ (Mt 10, 5 – 6).

Tradičná katolícka mravouka stanovuje, že každý človek má povinnosť milovať svoju vlasť. Lásku k vlasti preukazujeme tým, že vysoko si vážime svoj národ, dávame prednosť svojej materinskej reči, svedomito si plníme svoje povinnosti a prispievame tým k blahu vlasti a sme pripravení brániť ju pred nepriateľskými útokmi. Svoj národ sme povinní brániť najmä vtedy, keď mu hrozí podmanenie, keď nám chcú potlačiť materinskú reč, a pod.. Každý národ má prirodzené právo na svoju reč a právo pestovať ju. Lásku k národu prejavujeme aj tým, že bránime svoj národ dovolenými prostriedkami a pomáhame mu.

Najvyšším cieľom človeka je večná spása jeho duše. Národ nie je síce najvyšším dobrom človeka, ale národná ľahostajnosť je nebezpečná podobne, ako náboženská ľahostajnosť (indiferentizmus). Kto si neváži národa ako nižšieho dobra, nebude si vážiť ani vyššieho dobra, ktoré predstavuje jediné pravé náboženstvo, teda katolícke náboženstvo. Veď sám Pán Ježiš Kristus povedal: „Kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom, a kto je nepoctivý v malom, je nepoctivý aj vo veľkom.“ (Lk 16, 10). Pán Ježiš Kristus nám vysvetlil aj to, čo je najvyšším dobrom človeka: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.“ (Mt 6, 33).

Hriechom proti láske k vlasti hreší ten, kto je ľahostajný voči svojmu národu, kto zapiera svoju príslušnosť k nemu, a kto sa hanbí za svoju materinskú reč. Násilne niekomu odopierať právo na jeho materinskú reč a jej pestovanie je hriešne. Vlastizradcom je ten, kto spája sa s nepriateľmi vlastného rodu v záujme svojho prospechu.

Pre každého človeka na zemi platí, že hlavným dôvodom, prečo bol stvorený ako príslušník určitého národa, spočíva v tom, aby dosiahol svoj najvyšší cieľ. Týmto cieľom je večná spása jeho duše. Pán Ježiš Kristus nám súčasne pripomenul aj realitu večného zatratenia hriešneho človeka v Pekle. Tento človek je navždy trápený v pekelných plameňoch, pretože odmietol smerovať k svojmu najvyššiemu cieľu. Avšak verí moderný človek na večné peklo? Stačilo mu varovanie Spasiteľa?

Varovanie Panny Márie, matky Pána Ježiša Krista, pri jej zjaveniach v Portugalsku, vo Fatime, v roku 1917, sú potvrdením, že Božím zámerom bolo opätovne varovať hriešne ľudstvo. Lucia de Jesus dos Santos, narodená v roku 1907, bola jedným z troch detí, ktorým Panna Mária ukázala strašnú realitu večného Pekla. Túto realitu mal vidieť celý svet. Cirkev uznala tieto zjavenia za pravé.

Pravdivosť a pravosť tohto mimoriadneho Božieho zásahu bola potvrdená aj vopred oznámeným tzv. slnečným zázrakom, kedy takmer 70 000 prítomných ľudí sledovalo nezvyčajné pohyby slnka na oblohe a jeho približovanie sa k zemi. Tento neuveriteľný a desivý tanec slnka na oblohe pozorovali tisíce ľudí, dňa 13. októbra 1917. Prítomní pozorovatelia kričali od hrôzy, padali na kolená a prejavovali ľútosť za svoje hriechy. Mnoho ľudí po skončení tohto slnečného tanca, trvajúceho asi 10 minút, videlo, že šaty premočené dažďom boli náhle suché. Táto varujúca správa pre ľudstvo sa týka každého človeka a každého národa. Akú súvislosť má táto správa s existenciou nášho slovenského národa a Slovenského štátu?

Je pozoruhodné, že Mons. ThDr. Jozef Tiso (1887 – 1947), slovenský rímskokatolícky kňaz a prvý slovenský prezident, narodil sa práve dňa 13. októbra 1887, teda presne 30 rokov pred dňom vyššie zmieneného tzv. fatimského slnečného zázraku. A pozoruhodné je aj to, že práve po ďalších 30-tich rokoch, nasledujúcich po fatimskom roku 1917, jeho život končí na popravisku rozmáhajúcej sa komunistickej diktatúry na Slovensku. Akoby fatimská misia Panny Márie našla svoje miesto priamo v strede jeho životnej cesty, a to doslova.

Súčasné Slovensko je krajinou neuveriteľných paradoxov. Napríklad po Dr. J. Tisovi nesmie byť pomenovaná v súčasnosti ani jedna slovenská ulica. Veľký paradox však spočíva v tom, že slovenský zákon č. 531/2007 Z. z., o zásluhách Andreja Hlinku o štátotvorný slovenský národ a o Slovenskú republiku, ktorý je stále účinný, uvádza v § 1: „Andrej Hlinka sa mimoriadne zaslúžil o to, že slovenský národ sa stal štátotvorným národom.“

A práve ten Andrej Hlinka (1864 – 1938), slovenský rímskokatolícky kňaz a neskorší vodca národného hnutia, ktorý zomrel dňa 16. augusta 1938, venoval práve tomu Dr. J. Tisovi nasledovné slová na rozlúčku: „Ja odchádzam. Vy zostanete. Prežijete veľké veci. Nech vás Pán Boh opatruje a pomáha vám, aby ste medzi týmito veľkými vecami obstáli, ako som vás videl doteraz stáť.“

Ďalšia pozoruhodná historická skutočnosť, týkajúca sa Slovenska, je spojená s dátumom pripadajúcim na 14. marec 1909. Pápež svätý Pius X. potvrdil výrok Kongregácie koncilu, ktorým kardináli odmietli potrestanie A. Hlinku, zo strany Dr. Alexandra Párvyho (1848 – 1919), spišského biskupa. Tento pápež rozhodol v prospech A. Hlinku, a to dňa 14. marca 1909. Bolo to teda presne 30 rokov pred vznikom nášho prvého samostatného Slovenského štátu, ktorý vznikol dňa 14. marca 1939.

Česko-slovenský štát, ktorý vznikol dňa 28. októbra 1918, teda v roku nasledujúcom po fatimskom roku 1917, dal hneď a jasne najavo svoj postoj ku katolicizmu. Protikatolícky dav zvrhol Mariánsky stĺp na Staromestskom námestí v Prahe, dňa 3. novembra 1918, teda v prvú nedeľu existencie tohto štátu. Toto krásne dielo, z roku 1652, vyjadrovalo poďakovanie Pražanov Panne Márii za pomoc v boji proti švédskym vojskám, ktoré zaútočili na Prahu v roku 1648.

Dr. Edvard Beneš (1884 – 1948), česko-slovenský minister zahraničných vecí od roku 1918, česko-slovenský predseda vlády od roku 1921, česko-slovenský prezident od roku 1935, bol formovaný slobodomurárstvom. Dr. E. Beneš pomáhal zakladať Spoločnosť národov (predchodkyňa Organizácie spojených národov), ktorá vznikla v roku 1920, a v ktorej sa stal podpredsedom, členom Rady, a napokon jej predsedom v roku 1935. Bol čestným prezidentom československého Paneurópskeho hnutia.

Česko-Slovensko malo Ústavu (Ústavný zákon č. 121/1920 Sb. z. a n.) z roku 1920, ktorej preambula bola formulovaná podľa vzoru Ústavy Spojených štátov amerických. V tejto preambule je použitá formulácia „My národ Československý“, a obsahuje zámer vykladať ústavu a zákony tohto štátu v duchu moderných zásad. Je to zámer pričleniť sa do spoločnosti národov ako člen vzdelaný, mierumilovný, demokratický a pokrokový. Táto Ústava z roku 1920 formuluje svoj prístup k pôvodu moci nasledovne: „Ľud je jediný zdroj všetkej štátnej moci v Československej republike.“ (§ 1, ods. 1).

Hlinkova slovenská ľudová strana vstúpila do vlády Česko-Slovenska, ktorá bola vymenovaná v roku 1926. Dr. J. Tiso bol zvolený ako poslanec za túto politickú stranu, bol vymenovaný za ministra verejného zdravotníctva a telesnej výchovy, dňa 15. januára 1927. Počas svojho trojročného pôsobenia vo vláde presadil modernizáciu dovtedy zanedbaných kúpeľov Sliač, a taktiež obnovu ďalších slovenských kúpeľných a rekreačných objektov, a to najmä vo Vysokých Tatrách. Znova sa možno pýtať, ako je možné, že žiadne z týchto diel nenesie meno po Dr. J. Tisovi. Počas tejto vlády došlo k uzavretiu dohody medzi štátom a Cirkvou, v roku 1928, tzv. Modus vivendi, ktorá priniesla skončenie konfliktu medzi Svätou stolicou a česko-slovenským štátom, trvajúcim od roku 1925.

Dr. E. Beneš stal sa prezidentom Česko-Slovenskej republiky v roku 1935, zásluhou hlasov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorej prisľúbil vyriešiť otázku autonómie Slovenska za túto politickú podporu. Tieto sľuby sa však vôbec neplnili, a to ani v období, v ktorom agresívne konanie Nemecka voči ďalším štátom začalo naberať na sile.

Centralizmus pražskej vlády bol spojený aj s presadzovaním absurdnej myšlienky „československého národa“. Dr. J. Tiso vo svojom prejave v pražskom parlamente, v roku 1937, povedal: „Fikcia československého národa neposlúži ani budúcnosti národa, ani štátu, lebo vnáša hodne demoralizujúceho elementu do nášho verejného života, a do výchovy budúcich generácií, ktoré, ak nebudú mať priamočiareho prirodzeného vývinu národného povedomia, vyrastú bez národného povedomia.“

Česko-Slovensko v roku 1938 nebolo už samostatným štátom, ale vazalom Nemeckej ríše. Česko-Slovenská vláda plnila všetky želania A. Hitlera s veľkým nasadením, čo vyplývalo aj z hlásenia nemeckého vyslanca v Prahe, zo dňa 27. januára 1939. Českí generáli vyhlásili stanné právo v jednotlivých krajoch Slovenska, dňa 9. marca 1939, obsadili kľúčové pozície verejnej správy, a zatkli 260 vedúcich predstaviteľov slovenského autonomistického hnutia, vrátane poslancov s parlamentnou imunitou.

Dr. J. Tiso rokoval s A. Hitlerom v Berlíne, dňa 13. marca 1939. A. Hitler počas tohto rozhovoru pripísal si zásluhu za to, že Maďarom znemožnil zaujať Slovensko v jeseni 1938. Podľa neho, ak Slováci neprejavia, že chcú žiť svojím samostatným životom, nebude sa Slovákov zastávať. Po predložení informácie, že maďarské vojská pohybujú sa smerom na slovenské hranice.

A. Hitler naliehal, aby Dr. J. Tiso zaujal okamžité rozhodnutie vo veci slovenskej samostatnosti. Ak by sa Slováci nechceli odlúčiť od Prahy, v takom prípade Nemecko nechalo by Slovákov vlastnému osudu. Napriek tomuto obrovskému nátlaku najsilnejšieho diktátora vtedajšieho sveta, Dr. J. Tiso prejavil veľkú rozvahu, a sám nezaujal žiadne konkrétne stanovisko. Následne hneď po audiencii u A. Hitlera požiadal telefonicky Dr. Emila Háchu (1872 – 1945), prezidenta Česko-Slovenska, o zvolanie Slovenského snemu, na nasledujúci deň, 14. marec 1939.

Dr. Martin Sokol (1901 – 1957), predseda Slovenského snemu, vyhlásil hlasovanie o tom, či Snem Slovenskej krajiny je za samobytný Slovenský štát, alebo nie. Všetkých 57 prítomných poslancov prejavilo povstaním svoj súhlas. Takto došlo k vyhláseniu slovenskej samostatnosti, dňa 14. marca 1939. Slovenský snem následne schválil zákon o samostatnom slovenskom štáte, pričom predsedníctvo snemu vymenovalo prvú vládu Slovenského štátu, ktorej predsedom bol Dr. J. Tiso.

Novovzniknutý štát Slovenská republika, ktorý vznikol dňa 14. marca 1939, pristúpil k voľbe prezidenta republiky, dňa 26. októbra 1939. Dr. J. Tiso mal síce veľkú verejnú autoritu, avšak ako katolícky kňaz uvedomoval si možné riziká a veľkú zodpovednosť vyplývajúcu z tejto funkcie. Podľa svedectva Dr. Andreja Škrábika (1882 – 1950), banskobystrického biskupa, pri jeho súdnom vypočúvaní v roku 1947, aj vplyvní biskupi boli žiadaní o svoje pôsobenie, aby pomohli presvedčiť tohto kandidáta, aby prijal kandidatúru. Dr. J. Tiso napokon prijal kandidatúru, a Snem Slovenskej republiky zvolil ho za prezidenta republiky všetkými hlasmi prítomných poslancov.

Vtedajší slovenskí katolícki biskupi vydali pastiersky list na svojej porade v Žiline, týždeň pred touto voľbou, v ktorom zaujali svoj oficiálny postoj k samostatnej Slovenskej republike. Biskupi zdôraznili v tomto pastierskom liste, že štátna samostatnosť je veľký Boží dar, za ktorý treba vzdávať vďaky Bohu, a potrebné je všemožne udržovať ho a zveľaďovať.

Na prvej kolektívnej audiencii Slovenského biskupského zboru u Dr. J. Tisa, prezidenta, dňa 14. novembra 1939, Dr. Karol Kmeťko (1875 – 1948), nitriansky biskup a jeho predseda, povedal: „Keď s celou úprimnosťou zúčastňujeme sa na radosti slovenského národa, zvláštnym uspokojením nám je, že prvým prezidentom nášho štátu vo vašej osobe stáva sa muž, ktorý svojou minulosťou, svojou oddanosťou, neúnavnou prácou a zriedkavou oddanosťou zaslúžil si všeobecnú dôveru občanov, a jednomyseľne bol povýšený na hlavu štátu. S uspokojením vidíme kormidlo nášho štátu vo vašich rukách, pán prezident, lebo je v rukách svedomitých, opatrných, pevných a čistých.“

Predstavitelia súčasnej slovenskej politickej moci a cirkevnej moci si dávajú veľký pozor na to, aby v súvislosti s Prvou Slovenskou republikou (1939 – 1945) a s Dr. J. Tisom, nepovedali nič pozitívne. Týchto predstaviteľov možno rozdeliť do dvoch skupín.

Prvú skupinu tvoria ľudia, ktorých poznanie slovenských dejín celoživotne formujú brigády pokrokových marxistických historikov. Je prirodzené a tragické súčasne, že takíto ľudia pri vyslovení mena tohto štátu a jeho hlavy, dokážu len inštinktívne prejavovať nevraživosť a odpor k nim. Smutnou svetovou raritou pre tento tábor je z jeho strany aj hanlivé označovanie našej Prvej Slovenskej republiky, teda aj vlastného štátu zo strany týchto ľudí, škaredým prívlastkom „vojnový štát“.

Druhú skupinu tvoria ľudia poznajúci objektívne historické skutočnosti a aj nesmierny význam zriadenia našej vlastnej štátnosti dňa 14. marca 1939. Avšak títo viac vzdelaní ľudia súčasne vnímajú aj aktuálne prevažujúce marxisticko-progresívne vládnuce sily, rozdávajúce svojim oponentom nálepky extrémista a fašista. A títo ľudia zaujímajú spravidla taktiež tragický postoj verejného mlčania v snahe vyhnúť sa konfrontácii. Veď predsa aj budovanie kariéry niečo stálo, teda kariéry v štátnej službe alebo v cirkevnej službe. Bolo by vhodné toto riskovať kvôli nejakým historickým názorovým šarvátkam a mediálnym nálepkám? Nie je lepšie hľadať radšej pokoj, a len to, čo nás spája, a nie to, čo náš národ už tak dlho rozdeľuje?

Nastal čas položiť otázku, aký pokoj vlastne hľadajú títo mlčiaci slovenskí nositelia štátnej moci a cirkevnej moci? A súčasne je vhodné poukázať na slová Pána Ježiša Krista: „Nemyslite si, že som priniesol pokoj na zem: Nie pokoj som priniesol, ale meč. Prišiel som postaviť syna proti jeho otcovi, dcéru proti matke, nevestu proti svokre. A vlastní domáci budú človeku nepriateľmi.“ (Mt 10, 34 – 36).

A. Hlinka a Dr. J. Tiso žili v čase, keď slovenský národ bojoval o prežitie, keďže bol trápený maďarizačným nátlakom a zlými sociálnymi pomermi obyvateľstva. Predstava o presadzovaní práv slovenského národa narážala na prenasledovanie zo strany uhorskej vlády a dokonca aj na nepochopenie od vtedajších predstaviteľov Cirkvi v Uhorsku. Bolo to v časoch, v ktorých sa v uhorskej politike šíril liberalizmus a proticirkevné zákony. A tento nepriateľský prístup voči slovenskému národu, ktorý bol v tom čase v rozhodujúcej miere katolíckym národom, pokračoval aj zo strany pražskej vlády po roku 1918. Prozreteľnosť podrobila oboch našich katolíckych vodcov skúške.

Dr. A. Párvy, spišský biskup, suspendoval A. Hlinku, ružomberského farára, dňa 18. júna 1906, „ab officio et ordine“. Nesmel slúžiť svätú omšu, spovedať, pochovávať, kázať a dokonca ani poberať farské dôchodky. Stal sa človekom zbaveným kňazského povolania a fary, zamestnania, práce a chleba. Ďalšou ranou pre A. Hlinku bol rozsudok Krajského súdu (sedrie) v Ružomberku, zo dňa 6. decembra 1906. A. Hlinka bol odsúdený na 2 roky štátneho väzenia a na zaplatenie 1500 korún pokuty a 680 korún súdnych trov. A. Hlinka sa nezlomil, a v Cirkvi v Ríme dokázal obhájiť, že rozhodnutie jeho biskupa bolo nespravodlivé. A súčasne počas pobytu vo väzení v Segedíne preložil 19 kníh Starého zákona do slovenčiny a táto práca bola hotová v januári 1910.

Mladý J. Tiso nastúpil na štúdiom katolíckej teológie na Pázmaneum vo Viedni v zmienenom roku 1906. Rok 1909 priniesol J. Tisovi dramatickú skúsenosť. Po návrate z letných prázdnin počas posledného roka jeho štúdia vo Viedni musel čeliť obžalobe rektora Veľkého seminára z Nitry. Predmetom tejto obžaloby bolo obvinenie J. Tisa z poburovania a z podporovania slovenských národných snažení medzi klerikmi seminára v Nitre. Obvinený študent sa dokázal obhájiť a dokončil štúdium. Možno práve vtedy si dôsledne uvedomil, že boj za seba samého ako Slováka a katolíka je potrebné rozšíriť na boj za všetkých príslušníkov vlastného národa.

Dr. J. Tiso bol vynikajúcim študentom a venoval veľa pozornosti tradičnej katolíckej náuke o spoločnosti. Významné miesto v názoroch Dr. J. Tisa mala aj náuka pápežov, najmä pápeža Leva XIII. a jeho encyklika Rerum novarum, zo dňa 15. mája 1891. Avšak aj tieto významné zdroje tradičnej katolíckej náuky bolo potrebné rozvinúť na špecifické slovenské prostredie, a to so zreteľom na národnostnú otázku, ktorá veľmi ovplyvňovala sociálne pomery ľudí.

Ako Dr. J. Tiso vnímal človeka, rodinu, národ a štát? Podľa neho človek bol stvorený na obraz a podobu Boha a preto tvorí vrchol všetkého, čo bolo stvorené. Stvoriteľ dal len človeku dar rozumu a slobodnej vôle, aby mohol poznať Boží plán ohľadom stvorenia a seba samého. Boh podriadil zem človeku práve pre jeho jedinečnú pozíciu uprostred stvorenia. Rodina je prvým a najdôležitejším spoločenským útvarom, lebo jej poslaním je spolupráca na stvoriteľskom Božom diele. Len rodina sprostredkuje život jednotlivej osobe a poskytuje možnosť zachovať sa pri živote a dospieť v samostatnú osobu.

Dr. J. Tiso vnímal národ ako vrcholnú štruktúru, organicky vyplývajúcu z Božieho plánu stvorenia človeka. Boh stvoril rodinu preto, aby človek mohol sa udržať pri živote a rozvíjal sa v osobu. Boh stvoril národy preto, aby človek dosiahol úplný rozvoj svojej osobnosti, najmä v duchovnej sfére. Podľa Dr. J. Tisa národ je najvyšším prirodzeným spoločenstvom organickej povahy, ktoré je nositeľom prirodzeného práva na existenciu (samobytnosť národa) a na slobodné plnenie svojho bytostného poslania udržiavať a sprostredkovať novým generáciám kultúrne dedičstvo národa. Národ je jedinou živou organickou jednotkou a prirodzeným nositeľom všetkých práv. Preto národ je aj jediným suverénnym určovateľom spôsobu svojho života na základe prirodzeného práva. Národ bez samostatnosti a slobody je odsúdený na zánik. Národ podľa Božej vôle musí byť samostatný a slobodný.

Dr. J. Tiso chápe nacionalizmus ako lásku k národu. Tento kresťanský nacionalizmus prikazuje milovať najprv svoj národ a potom milovať aj ďalšie národy. Tento nacionalizmus je formovaný katolíckym náboženstvom s heslom „Za Boha a národ.“ Jedine tento nacionalizmus je spôsobilý rešpektovať aj práva iných národov. Dr. J. Tiso vysvetľuje v roku 1938: „Nie sme a nebudeme vyznávačmi imperialistického nacionalizmu. Náš nacionalizmus je mravná sila, ktorá nás viaže k slovenskému kmeňu a k tradícii, ktorú pestovali naši otcovia. Náš nacionalizmus nie je biologický pud, ale mravný charakter; nie je nenávisť k nikomu, ale horúca láska k svojeti. Táto naša svojeť, to je naše kresťanské vierovyznanie, naše slovenské národné povedomie, naša reč, naša národná írečitosť, naše Slovensko“.

Štát podľa Dr. J. Tisa je najvyššou organizačnou formou ľudskej spoločnosti v prirodzenom poriadku. Štát slúži na naplnenie takých nárokov človeka, ktoré nemôže splniť rodina ani národ. Sú to najmä potreby verejnej bezpečnosti a zabezpečenia osobných a kolektívnych práv. Štát je mocenská a spoločenská organizácia, ktorá chráni prirodzený a slobodný vývin národa. Človek je stvorený ako spoločenský tvor, ktorý musí žiť pod autoritou a pod zákonom, a to mu dáva štát. Boh chce, aby existoval štát. Štát má v niektorých oblastiach totálne práva, avšak nesmie obmedzovať individualitu jednotlivca a ani národa. Štát zodpovedá svojmu zmyslu len vtedy, ak vykonáva svoju moc v službe národa. Národ ako prírodná danosť je svojou bytosťou čosi vyššie a dôležitejšie, než je štát.

Slovenský štát z roku 1939 mal Ústavu (Ústavný zákon č. 185/1939 Sl. z.) z roku 1939, ktorá v preambule uvádza: „Slovenský národ pod ochranou Boha Všemohúceho od vekov sa udržal na životnom priestore mu určenom, kde s pomocou Jeho, od ktorého pochádza všetka moc a právo, zriadil si svoj slobodný slovenský štát.“ Táto Ústava z roku 1939 poukazuje na Boha aj v texte prísahy pre jednotlivých predstaviteľov najvyšších štátnych orgánov (prezident, vláda, snem, štátna rada): „Prisahám na Boha Všemohúceho a Vševedúceho“, „Tak mi Pán Boh pomáhaj!“ (§ 14, § 34, § 42, § 53).

Súčasná Slovenská republika, ktorá vznikla dňa 1. januára 1993, má Ústavu (Ústavný zákon č. 460/1992 Zb.), ktorá uvádza: „V zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva, ( … ). Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. ( … ). Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.“ (Preambula, Čl. 1 ods. 1, Čl. 2 ods. 1, Čl. 7 ods. 2).

Ústava Slovenskej republiky z roku 1939 rešpektovala Boží primát, vzhľadom na chápanie pôvodu moci, teda v zmysle tradičnej katolíckej náuky. Česko-Slovensko a jeho Ústava z roku 1920, a ani súčasná Ústava Slovenskej republiky z roku 1992, nestoja zámerne na týchto základoch, keďže vyplývajú zo slobodomurárskeho a pokrokárskeho svetonázoru.
Dr. J. Tiso a jeho katolícky svetonázor nezatváral oči pred rozpínavým nemeckým nacionalizmom. V roku 1936 povedal: „Môj názor na túto otázku je tento: Spoločným úsilím všetkých krajín oblomí sa trúfalosť Nemecka a Maďarska, a mier bude udržaný.“. Súčasne považoval prenechanie slovenského národa sovietskemu boľševickému vplyvu za zradu slovenského národa. A preto v povstaleckom roku 1944 musel povedať: „Ako skončí sa vojna, o tom čvirikajú vrabce na streche. Nemci prehrajú vojnu. Osud slovenského národa je v Božích rukách a ja prídem o krk.“

Všetkým súčasným hanobiteľom Slovenského štátu z roku 1939, a bojovníkom proti tzv. extrémizmu, možno odporúčať nahliadnuť do časopisu Time, založeného v Spojených štátoch amerických, v New Yorku, v roku 1923, ktorý predstavuje jeden z najznámejších časopisov na svete. Tento časopis vyhlásil A. Hitlera za „Muža roka 1938“, dňa 3. januára 1939. Na titulnej obálke jedného z vydaní tohto časopisu, z roku 1933, je farebná kresba zobrazujúca A. Hitlera, sediaceho v kresle, ktorému spoločnosť robí vedľa sediaci nemecký ovčiak. Bol to prejav slobody tlače alebo kolaborácia s nemeckým nacizmom? Mohli by si takúto slobodu tlače dovoliť aj súčasní Slováci?

Slovensko bolo zasiahnuté partizánskym povstaním v roku 1944, ktoré v časoch komunistickej diktatúry dostalo označenie „Slovenské národné povstanie“. V dôsledku tejto vzbury proti vlastnému štátu, riadenej komunistami, Slovensko už 80 rokov kráča stále ďalej od Boha a od Jeho spoločenskej vlády. Dôsledkom je prirodzená deštrukcia slovenského národa, ktorý sa postavil do dlhého zástupu nesvojprávnych otrokov. Títo duchovne zmrzačení otroci podriadili sa diktátu rôznych pohanských medzinárodných organizácií, ktorých „rozkazy“ majú prednosť pred zákonmi otrockých štátov. Aká budúcnosť čaká slovenský národ a slovenskú štátnosť v tomto satanskom zovretí?

Ak sa súčasný slovenský národ verejne neprizná k Bohu a k Jeho Synovi, Pánovi Ježišovi Kristovi Kráľovi, a nenadviaže na politické a duchovné základy položené A. Hlinkom a Dr. J. Tisom, pravdepodobne čoskoro zanikne. Pred súčasnými slovenskými katolíkmi, vernými Cirkvi a tradičnej katolíckej viere, stojí jasná výzva, ktorú vyjadruje otázka: „Ako ja sám, alebo sama, môžem prispieť k záchrane svojho národa a štátu a k jeho vyslobodeniu z globalizačných pazúrov hriešneho pohanstva?“

Nech nás všetkých pri zodpovedaní tejto vážnej otázky chráni Všemohúci Boh a Panna Mária a nech nás povzbudzuje katolícka viera a odvaha statočných zakladateľov našej Prvej Slovenskej republiky z roku 1939. Pretože práve oni sú skutočnými zakladateľmi našej slovenskej štátnosti.

Ďakujem za pozornosť.