Príhovor Radomíra Tomečka, Bratislava 15. marca 2025

Drahí bratia a sestry, Slováci, Slovenky, vlastenci, zišli sme sa tu pripomenúť si dátum 14. marec 1939. Začal by som tým, že dátumy sa pripomínajú, pretože sú to nejaké čísla. Keď sme vraveli o Andrejovi Hlinkovi, dosť často sa zabúda, že v čase, keď bol prenasledovaný zo strany biskupa Párvyho a bol potom aj zo strany štátu väznený, tak 14. marec bol aj preňho významný deň, lebo 14. marca 1909 svätý pápež Pius X. rozhodol, že jeho cirkevný trest je anulovaný, zrušený. Takže aj to je dôvod oslavovať a je to presne 30 rokov pred vznikom Slovenského štátu. Ďalšia málo známa vec je súvislosť dr. Jozefa Tisu s Fatimou, pretože on sa narodil 13. októbra 1887, presne 30 rokov pred dňom fatimského zázraku, kedy približne 70 tisíc ľudí videlo veľké úkazy na nebi a kedy sa diali veľké veci, že dopredu pripravení ľudia čakali zázrak a skutočne ho zažili a kajali sa z hriechov, padali do blata a po daždi mali všetci suché šaty. Takže to bol mimoriadny Boží zásah; a pán prezident Tiso sa narodil presne 30 rokov pred týmito mimoriadnymi vecami. A ďalší varujúci, pripomínajúci termín je 30 rokov po Fatime, kedy prezident Tiso zase končí zavraždený tými ľuďmi, pred ktorými Panna Mária Fatimská varovala, čiže ľuďmi zasiahnutými boľševickým bludom.

Takže to som si dovolil vstup troch takých zaujímavých súvislostí, ktoré nám Prozreteľnosť dala ako Slovákom na vedomie, a ktoré my musíme dnes brať na zreteľ. Pretože ďalej, čím by som chcel pokračovať, je, že aj v samotnej Cirkvi prenikli isté myšlienky a vplyvy, idey a koncepty, ktoré boli skutočne revolučné. Na jednej strane 2. vatikánsky koncil neodsúdil komunizmus, pred ktorým Panna Mária varovala. Druhý vatikánsky koncil nehovorí nič o pekle, o ktorom Panna Mária hovorila. A ďalšia vec, koncept človeka ako kresťana katolíka vo vzťahu k národu vyplýva aj z jeho vzťahu k 4. Božiemu prikázaniu, to znamená Cti otca svojho a matku svoju, aj v zmysle úcty k vlastným predkom, k vlastnému národu a k pokrvnej línii, ktorú ten človek má; je to prirodzená katolícka koncepcia, známa aj od sv. Tomáša Akvinského, ktorú dnes, žiaľ Bohu, táto Cirkev po tomto prevrate, ktorý tam nastal, vôbec nešíri, na škodu populácie, na škodu ochrany národov pred vplyvmi, ktoré sú protikresťanské ‒ aj kultúrne, nielen duchovne. A preto treba dať akcent a zreteľ aj na tieto súvislosti.

Otcovia 14. marca boli katolíci a túto skutočnosť musíme považovať za kľúčovú, pretože Slovenský štát nemá len politický obsah. Koncepcia Ústavy Slovenského štátu vyplýva z toho, že samotná preambula priznáva, že Slovenský národ pod ochranou Boha všemohúceho, od ktorého pochádza všetka moc a právo, zriadil si svoj slobodný Slovenský štát. To sú mimoriadne vážne slová, ktoré vlastne definujú celú štátnosť, celú politiku samotnej vlády, ktorá musela toto brať na zreteľ. Je to aktuálne pre súčasnosť, keď ľudia sa snažia (brániť) ‒ vidiac kam speje progresivizmus, šíriac veci, ktoré sa aj ľuďom nie-katolíckym nepáčia ‒, ale argumentujú spôsobom, ktorý nie je katolícky. Títo ľudia nechcú priznávať primát Božej moci ani vo vzťahu k štátnosti. Hovoria si, že stačí do Ústavy vložiť akýsi zdravý rozum o tom, že sú dve pohlavia, ale nechcú tam toho Boha dávať. A to je zase tá tragédia aj slovenských dejín, že práve po tom povstaní, ktoré neguje otcov štátnosti, ktorí tam mali Boha v Ústave, ktorí mali koncepciu, že moc pochádza od Boha, tak vidiac, v akom stave je naša spoločnosť, zriekajú sa Božej pomoci, zriekajú sa Božej vlády nad štátom. Ako toto môže dopadnúť? No tak, že bez Božej pomoci to skončí tam, kde chce jeho nepriateľ. To znamená, presne tam, kde ani oni nechcú; ale oni nechcú si priznať, že jedine Boh môže pomôcť tieto veci ťahať správnym smerom.

A preto si musíme uvedomiť, že Slovenský štát je koncept aj duchovný. Nie je to len otázka akýchsi súvislostí, že tu bolo nejaké Nemecko, ktoré umožnilo garantovať naše hranice; čo samozrejme bolo pre nás mimoriadne cenné, pretože tu hrozili rôzne iné vplyvy, ktoré mohli úplne zlikvidovať myšlienku samostatnosti, slovenského jazyka, slovenskej armády, slovenskej meny, kultúry. Tu išlo predovšetkým ‒ a na to sa zabúda, a to pod vplyvom revolúcie, ku ktorej došlo v Cirkvi ‒ o ten duchovný odkaz štátu. To, že v Slovenskom štáte vznikala katolícka literatúra, z ktorej mnohí čerpajú dodnes ‒ za tých 5-6 rokov existencie ‒ to tiež nie je žiadna náhoda. Tento štát prial šíreniu katolíckeho konceptu. Ešte pred 2. vatikánskym koncilom bolo všeobecne známou vecou, že Kristova vláda nad spoločnosťou sa nedá oddeliť od štátu. Je predsa absurdné, aby katolíci-učitelia, katolíci-sudcovia, lekári vo svojej profesii nezohľadnili svoje duchovné zakotvenie. Dnes, keď Európsky súd alebo resp. Súdny dvor Európskej únie šíri všetky progresívne veci, ktoré sa podobajú na krajinu, aká bola za čias Sodomy a Gomory ‒ títo sudcovia nerobia nič iné, len svoj duchovný koncept prenášajú do rozsudkov.

Preto je nesmierne podstatné, ako je štát postavený. Slovenský štát bol postavený na primáte, na kresťanskom primáte Božieho prvenstva. Samozrejme, že aj v Slovenskom štáte boli ľudia rôznych mravných kvalít. My sme sa tu nezišli preto, aby sme považovali týchto ľudí za anjelov; prečo by boli? Ale títo ľudia sa rozhodli, že sa modlia a po dlhom čase modlenia sú súčasťou národa, ktorému sa podarilo dosiahnuť hranice štátu, ktorý Boha uznával za kráľa. Ale to už žiaľ nie je len problém Slovenska. Opakujem: V Cirkvi bola encyklika Quas primas (v roku 1925, pápeža Pia XI.), ktorá uznávala Kristovu vládu a prirodzené rozdelenie moci medzi štát a Cirkev. Lenže to neznamená, že Cirkev nemá právo hovoriť aj do vecí, ktoré síce sa dejú v štáte, povedzme na úrovni vzdelania alebo na úrovni výchovy detí v inom zmysle slova a v iných súvislostiach. Ten koncept je založený na tom, že štát musí rešpektovať voči Bohu určité sebe dané povinnosti. Každý štát je povinný brať Boha na zreteľ. A v skutočnosti ani dnes štáty nie sú od Boha izolované ‒ jednoducho boh sa (tu) definuje ako niečo, čo my ako katolíci chápeme ako satanizmus, ale tieto štáty sa tomu klaňajú. Klaňajú sa konceptu sodomie, klaňajú sa konceptu rodovej ideológie, a to nie je žiadna náhoda ‒ proste každý človek sa klania istej filozofii a tak to robia aj štáty. A pred 2. vatikánskym koncilom bolo úplne samozrejmé, že štáty sa rozdeľovali na štáty katolícke a štáty nekatolícke. A všetci to vnímali tak, že každý štát je povinný voči Bohu zaujať stanovisko: jeho moc, jeho súdnictvo, jeho parlament. A toto sa zmenilo po 2. vatikánskom koncile, na tragédiu slovenského národa a národov ďalších na svete. Samotný Apoštolský stolec vydal odporúčania jednotlivým krajinám po 2. vatikánskom koncile, aby zo svojich ústav vyškrtli, že Kristus Pán, resp. katolícke náboženstvo je pravé náboženstvo. Povedalo sa, že nie, treba byť ústretový a tolerantný voči iným koncepciám ‒ a takto katolíci začali ustupovať zo svojich tisícročných pozícií.

A Slováci v nadväznosti na svoju tragédiu po povstaní, keď sa tento štát poprel, ale z dôvodov inklinácie ku boľševizmu, nechápali, že v Cirkvi prebieha tento prevrat takisto. Prebieha, a my ho vidíme dnes na vlastné oči, keď biskupi tu nestoja s nami, keď tu kňazi nestoja s nami. Prečo? Tu nie je otázka politická. To je otázka toho, či títo kňazi chcú Krista za svojho kráľa, alebo nechcú. Či to chcú poslanci, sudcovia, ministri, alebo nechcú. Títo muži to chceli. A uzavrel by som to tým, že pre nás by mali byť títo ľudia vzorom práve preto, že každý bol na istej úrovni štátu zodpovedný pred Bohom. Vedeli, že budú skladať účty pred Kristom Kráľom. Či boli na úrovni vrátnika alebo prezidenta. Pán prezident Tiso veľmi dobre vedel, keď mu ponúkali zo Sovietskeho zväzu možnosť spolupracovať na vytvorení akejsi sovietskej republiky, kde on by mohol byť ďalej prezident. A rozhodol sa: nie, ja to nemôžem ako katolícky kráľ urobiť, pretože, v podstate „Ja som pod Kristom Kráľom a ja som jemu podriadený.“ A tak to mohol urobiť hocijaký človek na podstatne nižšej pozícii. A mnohí takto to aj urobili a za to zaplatili. A nech teda na záver poviem, že títo ľudia sú pre nás vzorom práve v tom, že sa nezľakli žiadnej doby, ale vo vernosti Kristovi Kráľovi sa mu podriaďovali a tam, kde boli, plnili jeho vôľu v záujme seba, svojej duše a hlavne svojho národa a vlastného štátu.
Ďakujem za pozornosť.

Zvukový záznam