Spomienka na vyhlásenie 1. Slovenského štátu – Bratislava, 15. marca 2025
Tohtoročná spomienka na 86. Výročie vyhlásenia prvej Slovenskej štátnosti sa niesla v duchu:
„Muži 14. marca 1939, ďakujeme!“
Ako posledné 2 ročníky, tak aj teraz, sme sa stretli na mieste martýria mužov 14. marca – t. j. za Justičným palácom v Bratislave, aby sme:
1. vyzdvihli vyššie spomenuté heslo a zároveň,
2. poukázali na stav uchovávania pamiatky na 14. marec v štátnom a nacionálnom meradle.
Neostáva konštatovať nič iné, ako to, že pamiatka na samotný 14. marec 1939, ako aj mužov s ním spojených ostáva v chronickej pozícii hlbokého nepriateľstva dnešného štátu i samospráv skrz tých, ktorí ich majú v správe.
Z týchto pozícií je trávená aj tá štipka spoločnosti, ktorá si zachovala v úcte tento sviatok, skrz jeho obsah. Naopak, chronickým statusom ostáva oslava likvidácie 1. Slovenskej štátnosti a opovrhnutie protagonistami jej vyhlásenia.
Viac ako obrazne povedané – idea 14. marca 1939, ako aj jeho protagonisti sú dodnes väznení a popravovaní za múrmi Justičného paláca.
Je zbytočné robiť si ilúzie o týchto rovinách. Jedna jediná ulica, pomenovaná po mučeníkovi Tisovi je minulosťou a to hovorí skutočne samo za seba. Nemáme tu, samozrejme, pomenované (a ani sme ich po roku 1993 nemali) ulice po 14. marci 1939, či po štátnikoch z tohto obdobia s mini odchýlkou.
Naopak, azda v každom meste, či obci sú ulice pomenované podľa komunistických pohlavárov, poťažne, alebo v každej druhej je pamätník venovaný puču, namierenému proti 1. SR, ktorý poznáme pod maximálne zavádzajúcim názvom „SNP“, alebo pamätník venovaný Červenej armáde, ozbrojenej pästi boľševického Sovietskeho zväzu, alebo oboje druhy pamätníkov naraz.
Nás to neprekvapuje, naopak, berieme stav na vedomie a nekladieme si zbytočné otázky smerom do vnútra. O to dôležitejšie je klásť tieto otázky navonok (okrem iných), zvlášť vo vzťahu k človeku, schopnému zároveň sa vyjadrovať pozitívne ku 14. marcu, zároveň pozitívne ku puču „SNP“, zároveň chodiť na hrob mučeníka Tisu páliť sviečky a zároveň adorovať Červenej armáde.
Lebo nejde o nič marginálne smerom ku látke, či málo vyskytujúce sa.
Je veľmi dôležité a priam kľúčové poznať, aké idey dali život 14. marcu, aké idey boli charakteristické vo vzťahu ku autonomistickému hnutiu, ktorého protagonisti sa zaslúžili o vyhlásenie 1. Slovenského štátu. Je príliš dôležite poznať, že za heslom – „Za Boha – za národ!“ je čosi konkrétne, čo má jedinečný význam a charakter a ktoré „znesie“, ako konkrétne ideové prieniky, tak aj neznesie konkrétne idey, či potencionálne ideové prieniky, snažiace sa nakaziť, vykoľajiť určujúcu ideu.
Musíme skonštatovať, že muži 14. marca 1939 obstáli ako pred Bohom, tak pred národom a tento nezmazateľný znak je určujúci, či sa to niekomu páči, alebo nie. Práve tento odkaz vie byť sám o sebe vodítkom pre dnešného odnacionalizovaného a falošným humanizmom nakazeného a spacifikovaného katolíka, ktorý sa rád vyjadruje, či aktivizuje, častokrát v bludných projektoch, či aj nekatolíka ako – tak cítiaceho a vnímajúceho zákonitosti prirodzeného zákona, ktorému nie je všetko jedno, avšak pohľad na vec má zahmlenú.
Rovina cirkevného vnímania problematiky súvisiacej so vznikom, trvaním a zánikom 1. SR, ako aj jej obsahom je zvláštnou kapitolou a tá skrz svojich zástupcov koreluje, či občas ide nad rámec boľševizujúcej, ideovo liberálnej, či ideovo hybridnej zmesi, odzrkadľujúcej sa v slovníku a činoch svetskej moci, čo je aj samotným koreňom povojnového a zároveň pokoncilového marazmu, v ktorom sa nachádzajú pôvodne katolícke národy.
Našou úlohou je tak otrepané, zároveň pravdivé a zároveň nedodržiavané – šírenie odkazu 14. marca ďalej, skrz jeho nadčasovosť a praktickú životodárnosť, s presahom do života budúceho veku. Dnešný a zajtrajší obraz 14. marca je aj našou vizitkou a mravným záväzkom, preto nemožno sa zbaviť tejto zodpovednosti, práve naopak, je potrebné ju mať pred očami a konať v prospech jeho pozdvihnutia.
V 14. marci a mužoch s ním spojených sa zrkadlí odhodlanosť, schopnosť promptne reagovať v čase a priestore, avšak nie bez rozvahy! Zrkadlí sa tu tiež oddanosť nacionálno – katolíckym ideám – oddanosť Bohu a národu. Zrkadlí sa tu tiež rovina nesenia kože na trh, osobného nasadenia a osobného risku.
Berme si z nich príklad!
My, dnes do vysokej miery, vieme posúdiť s kľúčovým prihliadnutím na ideové východiská (v čo oni verili, veríme aj my, v intenciách známeho a v zásade nepochopeného „Dedičstvo otcov zachovaj nám Pane!“) – ako a čo sa stalo a či to bolo, alebo nebolo dobré.
Nie, nemáme a nevyznávame 14. marec v rovine idolatrie, ani mužov 14. marca si bezbreho neidealizujeme, uvedomujeme si aj slabé stránky toho celého vzhľadom na vrodenú hriešnosť človeka a diel s jeho činnosťou spojených. Avšak, musíme zas a znova skonštatovať, tento vrchol snažení, ústiaci v zjednotenej organickej spoločnosti – národa skrz jeho samostatný štát a naopak, má vysoký mravný charakter, a aby sa to celé zrealizovalo musí to byť požehnané Bohom Vševládnym, alebo musí jeho realizácia korešpondovať s Božou vôľou – tak, ako to poznamenal a podčiarkol rečník – člen o. z. NSS, vystúpivší na podujatí – JUDr. Radomír Tomeček PhD.
Suma sumárom, Boh je darca života, ako osobného, rodinného, tak nacionálneho, ba aj štátneho, avšak je od človeka potrebné priložiť ruku k dielu – čo je dokázateľne doložiteľné vo vzťahu ku Evanjeliovým radám, učeniu Cirkvi katolíckej i snahám autonomistického hnutia, aj keď mu šlo primárne „len o autonómiu“ v rámci určujúcej frakcie v HSĽS.
Tu vedeli pomôcť a realizovať sa tzv. radikáli, požadujúci okamžite samostatnosť. Nie, veci sa nerodili ľahko, boli rôzne pnutia i v rámci HSĽS, osobné antagonizmy, tak charakteristické, pre hriešneho človeka, avšak Pán a Boh pomohol! Pomohol, bo i človek chcel pracovať a aj pracoval!
Aj preto na našom transparente „Muži 14. marca 1939, ďakujeme!“ figurovali obe zúčastnené frakcie, ktoré sa chodom času prelínali pri jednotlivých protagonistoch do takej i hentakej miery.
Je potrebné vyzdvihnúť, že na spomienke sa zúčastnili mladí nacionalisti, ako aj rehoľné sestry v rokoch – žiaduci to obraz odkazu autonomistického hnutia a zároveň odkaz vodcu – mučeníka a prezidenta Jozefa – aby národ bol jednotný. Obraz nielen úzkej skupiny priaznivcov, ale obraz národného celku.
Aby bol tento odkaz dotiahnutý do konca, tak na záver ku jednotnému obrazu národa sme pridali to najdôležitejšie – modlitbu všeobecne, ako aj modlitbu za mučeníka Jozefa, ako ju od nás požadoval so slovami – „že aj on sa bude za nás prihovárať u Vševládneho Boha a nech sa prihovárame aj my za neho a všeobecne nech sa modlíme“. Odkaz zakľúčil konštatovaním – je to „jednoznačný zmysel slovenských dejín ale aj príkaz Boží…“
Obstojíme pred ním – odkazom a Ním – Bohom, napriek všetkému možnému?
Nespreneveríme sa mu skrz často nevyrieknuté, ale zrejme realizované pseudoargumenty?
Tak nám Pán Boh pomáhaj! Oremus.
Radovan Novotný
JUDr. Radomír Tomeček PhD. – Slovenská štátnosť (prednáška)