Význam tradičného katolicizmu v procese záchrany súčasného slovenského národa.

Prednáška JUDr. Radomíra Tomečka, PhD. odznevšia v rámci pietnej spomienky na Františka Slameňa, 7. 12. 2024, Horná Lehota, Brezno

Vážení prítomní príslušníci slovenského národa, vlastenci.
Stretli sme sa pri príležitosti pripomenutia Františka Slameňa (1896 – 1944), slovenského verejného činiteľa, poslanca snemu našej Prvej Slovenskej republiky. Aj on sa zaradil medzi obete partizánskeho teroru na Slovensku v tzv. povstaleckom roku 1944. Aj jeho príbeh vyzýva všetkých slušných Slovákov a Slovenky k zásadnému morálnemu stanovisku podľa vlastného svedomia.
Čím sa formuje svedomie človeka? Čím sa formuje svedomie národa a štátu? Boh súdi človeka, národy a štáty. Boh odmeňuje človeka po jeho smrti večným spasením a tresce človeka po jeho smrti večným zatratením. Boh vstupuje aj do pozemského života človeka svojím požehnaním a trestaním, a práve tým ho vychováva. Naše svedomie preto musí byť formované pravdivou náukou o pravom Bohu. Boh je len jeden. Pravda môže byť len jedna. Preto aj pravá Cirkev môže byť len jedna.
Dovoľte mi prosím hovoriť so zámerom držať sa pozície tradičného katolicizmu, teda pozície nemennej katolíckej náuky. Nemôžem preto hovoriť ani politicky korektne a ani ekumenicky. Nemôžem preto hovoriť z pozície súčasného moderného katolicizmu. Tento moderný katolicizmus totiž často spochybňuje význam náboženských rozdielov vo vzťahu k možnosti večnej spásy človeka, a to náboženských rozdielov nie len medzi kresťanmi, ale dokonca už aj medzi náboženstvami.
Je však rozumné spochybňovať význam a dôsledky akýchkoľvek náboženských rozdielov? Nehovorí nám zdravý rozum, že odlišné spôsoby konania vedú k odlišným výsledkom? Akoby samotnému všemohúcemu Bohu malo byť odrazu jedno, akým spôsobom k nemu stvorený človek pristupuje. Akoby Stvoriteľovi človeka a zeme malo byť odrazu jedno, či Jeho Syn, Pán Ježiš Kristus, skutočne vstal z mŕtvych, alebo či nikdy nevstal z mŕtvych. Ako by malo byť odrazu jedno, či Pán Ježiš Kristus založil pôvodnú Cirkev ako jedinú cestu k spáse, alebo či žiadnu takúto Cirkev nezaložil. Ako by malo byť odrazu jedno, či hrôza večného zatratenia v Pekle je realita, alebo len nejaký mytologický obraz, ako hlásajú svetu prominentní teológovia moderného katolicizmu.
Tento hrozný zmätok, toto popieranie významu objektívnej pravdy, je dôsledkom dlhodobého pôsobenia Satana. Tento otec zmätku a lži zasial kúkoľ omylov, heréz a bludov, a to práve na poli pravej Cirkvi, teda Cirkvi jednej, pravej, svätej, katolíckej a apoštolskej. A tak vzniklo rozdelenie medzi kresťanmi v podstatných veciach, teda vo veciach spôsobu, ako možno dosiahnuť Božiu milosť, ako možno dosiahnuť Božie požehnanie v pozemskom živote, a najmä, ako možno dosiahnuť večnú spásu človeka po jeho smrti.
Lenže šírenie mylných názorov v duchovných veciach má nesmierne dôsledky aj na myslenie a konanie človeka v svetských veciach, teda aj vo veciach politiky, vo veciach hospodárstva a aj vo veciach prístupu človeka k významu vlastného národa a vlastného štátu. Taký človek, taký národ a taký štát sa následne ľahko zmieta v rôznych pochybných medzinárodných spoločenstvách a organizáciách, ktoré vyžadujú prijímať zákony odporujúce Božiemu zákonu.
Ak človek žije v mylnej predstave o pravom Bohu a o pravej Cirkvi, žije podľa mylných pravidiel. Taký človek cestuje podľa nesprávnej mapy a nevyhnutne musí zablúdiť. Ale aj taký národ a štát cestuje podľa nesprávnej mapy a nevyhnutne musí zablúdiť. A tento omyl má nevyhnutne katastrofálne dôsledky, a to nie len na spôsob pozemského života človeka, jeho národa a štátu, ale najmä na možnosť dosiahnutia večnej spásy tohto človeka. Večnú spásu možno dosiahnuť len splnením nemenných podmienok, stanovených pravým Bohom, a uvedených v náuke pravej Cirkvi. Mimo pravej Cirkvi niet spásy.
Teda len jedna jediná mapa bezpečne a spoľahlivo ukazuje správnu cestu k Bohu a k pravému šťastiu človeka, a teda aj k pravému šťastiu jeho národa a jeho štátu. Všetky ďalšie mapy podstrčil Satan, nepriateľ Boha, človeka, národa a štátu. Veď Pán Ježiš Kristus povedal: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.“ (Jn 14, 6). Len náš Spasiteľ a Vykupiteľ má správnu mapu pre život. A On prišiel ukázať túto mapu celému ľudstvu. On neprišiel diskutovať s ľuďmi o rôznych iných mapách a o rôznych iných cestách, ako to tak radi robia teológovia moderného katolicizmu, keď sa objímajú s heretikmi, schizmatikmi a s pohanskými modlármi.
Celé toto povstanie pekelných mocností proti Bohom zjaveným a nemenným Božím pravidlám, ktoré z rozhodnutia Pána Ježiša Krista mala vyučovať a chrániť pravá Cirkev, teda celé toto povstanie proti Božiemu zákonu, našlo svojich spolupracovníkov v každom období dejín. Avšak v kresťanskej Európe začalo dochádzať k zmene v mentalite už v 14. storočí, a táto zmena bola zjavná ešte viac v 15. storočí. Ľudia nadmerne túžili po pozemských pôžitkoch a zábavách. Mravy, vyjadrovanie, obliekanie sa a literatúra, otvorili dvere pre šírenie zmyselnosti a zmäkčilosti. Prejavovalo sa to aj prehnaným obdivom antiky.
Protestantská pseudoreformácia v 16 . storočí prijala tento triumf zmyselnosti, a to zrušením celibátu duchovenstva a zavedením rozvodov. Lenže humanizmus a renesancia sa šírili aj medzi francúzskymi katolíkmi. Francúzska revolúcia (1789 – 1799) ako pokrvný príbuzný protestantizmu a dedič novopohanskej renesancie vykonala dielo paralelné dielu pseudoreformácie. Francúzska revolúcia preniesla „reformy“ najradikálnejších protestantských siekt na úroveň štátu, a to nasledovne:
1. Vzbura proti kráľovi zodpovedala vzbure proti pápežovi. 2. Vzbura ľudu proti šľachte zodpovedala vzbure „prostých veriacich“ proti „aristokracii“ Cirkvi, proti duchovenstvu. 3. Vyhlásenie suverenity ľudu zodpovedalo samospráve veriacich v niektorých sektách, a to v rôznej miere.
Na základoch Francúzskej revolúcie sa zrodilo komunistické hnutie a školy utopického komunizmu. Boľševická revolúcia v Rusku vypukla v roku 1917.
Zmienená satanská revolúcia bojujúca proti pravému Bohu a pravej Cirkvi, a tým aj proti vlastnému národu a štátu, má svoje hnacie sily. Jej najmocnejšou hnacou silou sú nezriadené sklony človeka. Zlé vášne majú obrovskú silu na ničenie.
Ani republika nemusí byť vždy revolučným režimom, ak je v službe správy verejných vecí a pokiaľ čestne sleduje cieľ spoločného dobra. Avšak principiálne nepriateľstvo voči monarchii a aristokracii, je revolučné. A preto demagogické demokracie, bojujúce proti katolíckej Tradícii, vznikajú na základe nenávisti voči monarchii a aristokracii. Takéto demokracie prenasledujú skutočné elity, degradujú a vulgarizujú spoločenský život.
Revolúcia v 20. storočí vstúpila do svojej vrcholnej fázy. Dôkazom toho je aj varovanie Panny Márie, matky Pána Ježiša Krista, pri jej zjaveniach v Portugalsku, vo Fatime, v roku 1917. Lucia de Jesus dos Santos, narodená v roku 1907, bola jedným z troch detí, ktorým Panna Mária ukázala strašnú realitu večného Pekla. Túto realitu mal vidieť celý svet. Cirkev uznala tieto zjavenia za pravé.
Pravdivosť a pravosť tohto mimoriadneho Božieho zásahu bola potvrdená aj vopred oznámeným tzv. slnečným zázrakom, kedy takmer 70 000 prítomných ľudí sledovalo nezvyčajné pohyby slnka na oblohe a jeho približovanie sa k zemi. Ľudia kričali od hrôzy, padali na kolená a prejavovali ľútosť za svoje hriechy. Mnoho ľudí po skončení tohto slnečného tanca, trvajúceho asi 10 minút, videlo, že šaty premočené dažďom boli náhle suché.
Panna Mária vo Fatime varovala, že ak Rusko nebude zasvätené jej Nepoškvrnenému srdcu, rozšíri svoje bludy do celého sveta. Je zjavné, že týmito bludmi boli všetky prejavy boľševizmu, ktoré smerovali k vytvoreniu sovietskej komunistickej diktatúry. Táto revolučná diktatúra bola taktiež zameraná na vymazanie Boha stvoriteľa a Jeho Syna, Pána Ježiša Krista, z ľudského vedomia. Súčasne prenasledovala akékoľvek stopy pôsobenia pravej Cirkvi na území Sovietskeho zväzu. V tomto prenasledovaní pravej Cirkvi postupovala presne rovnako, ako protestantská pseudoreformácia a následne aj Francúzska revolúcia. Preto po zavraždení francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI. revolučnou parížskou luzou, musel byť zavraždený aj posledný ruský cár Mikuláš II., rukami ruskej revolučnej boľševickej luzy.
Nastal čas položiť otázku: Zasiahla táto revolučná vzbura v posledných storočiach, teda revolúcia protestantská, francúzska a boľševická, aj pravú Cirkev? Prenikli revolučné myšlienky aj do náuky a praxe modernej Cirkvi?
S mimoriadnym znepokojením a výlučne v záujme prispieť k uzdraveniu pravej Cirkvi, je nevyhnutné priznať, že revolučné myšlienky skutočne prenikli do Cirkvi a do katolíckeho myslenia v posledných desaťročiach. Sme svedkami neustáleho rozvracania a spochybňovania katolíckej viery, a katolíckej morálky, a to priamo zo strany cirkevných predstaviteľov.
Cirkev až do polovice 20. storočia neustále odsudzovala revolučné myšlienky, keďže vznikali v prostredí slobodomurárskych združení, šíriacich vzburu proti Bohu a pravej Cirkvi. Liberálna filozofia je založená na subjektívnom ľudskom odporovaní objektívnej pravde, ktorá vyžaduje následne od človeka aj povinnosti a záväzky, najmä so zreteľom na existenciu Boha a Božieho zákona, ktorým je človek viazaný. Revoluční filozofi stáli na základoch tejto liberálnej filozofie, podobne, ako aj protestantizmus je vo svojej podstate liberálny.
Druhý vatikánsky koncil (1962 – 1965) je označovaný ako pastoračný koncil, teda určený na šírenie poznania existujúcej katolíckej viery, a nie ako dogmatický koncil, ktorý by záväzne definoval katolícku vieru. Napriek tomu sme svedkami toho, ako liberálne princípy Francúzskej revolúcie prenikli do myslenia a viery moderného katolicizmu, a to práve po skončení tohto koncilu. Týmito princípmi sú známe heslá: rovnosť, bratstvo a sloboda. Zmienený koncil priniesol doslova explóziu týchto princípov do Cirkvi a do moderného katolíckeho myslenia.
Rovnosť v modernej Cirkvi predstavuje kolegialitu, smerujúcu až k rovnostárstvu, a k zavádzaniu demokratických nástrojov do cirkevného života. Stiera sa rozdiel medzi postavením kňaza a laika, postavením kňaza a biskupa, a v súčasnosti aj postavením biskupa a pápeža.
Súčasný pápež František ani nechce vyzerať pred svetom ako pápež a pastier, chrániaci zverené stádo pred vlkmi, šíriacimi falošnú duchovnú náuku. Práve naopak, poukazuje na rôzne nekatolícke a dokonca nekresťanské sekty, ako na zdroj cenného poznania pre katolíka. Akoby chcel vystupovať ako jeden z mnohých vedúcich predstaviteľov rôznych náboženských ciest, ktoré možno vyberať podľa vlastného uváženia. Akoby tento voľný výber rôznych kultov mal byť Bohu ľahostajný.
Nezabúdajme však na slová Pána Ježiša Krista: „Kto nie je so mnou, je proti mne, a kto nezhromažďuje so mnou, rozhadzuje.“ (Lk 11, 23).
Bratstvo v modernej Cirkvi predstavuje tzv. ekumenizmus. Náboženská prax modernej Cirkvi je nakazená objímaním všetkých obetí falošných náboženských kultov, obetí heréz a bludov. Výsledkom je rezignácia moderných katolíkov na konanie skutkov duchovného milosrdenstva, z ktorých najväčšiu cenu má vyučovanie o pravej náboženskej náuke a o pravej Cirkvi. Ďalším takýmto skutkom je napomínanie alebo karhanie hriešnikov. Je to nesmierne cenná informácia pre človeka ako sa orientovať v živote podľa jedinej spoľahlivej mapy. Svätý Dionýz Areopagita, biskup a mučeník z 1. storočia, povedal, že najbožskejší zo všetkých božských skutkov, je spolupracovať na spasení duše človeka.
Sloboda v modernej Cirkvi je vyjadrená termínom náboženská sloboda. Avšak táto sloboda nie je už vyjadrená v zmysle chápanom nemennou tradičnou katolíckou náukou. Je vyjadrená spravidla v takom zmysle, v akom ju chápu liberáli, ktorí pracujú pre revolúciu. Pápeži v minulosti hlásali výlučne slobodu pre pravdu, teda pre pravé náboženstvo, teda pre katolícke náboženstvo. Ak títo pápeži chceli obstáť pred prísnym Božím súdom, nemohli hlásať, že rovnaká sloboda sa vzťahuje aj na falošné náboženstvá a spoločenstvá hlásajúce bludy. Aj týmto ľuďom musí byť poskytnutá tolerancia, a zo strany katolíkov nesmú byť nespravodlivo prenasledovaní. Avšak nemožno im súčasne hovoriť, že pravda a blud môžu byť postavené na rovnakú úroveň. Práve to by bol vrcholný prejav nedostatku kresťanskej lásky a nemilosrdného pohŕdania tragickou situáciou ľudí, žijúcich v zovretí pohanstva, heréz a bludov.
Ako konkrétne šíritelia revolučných princípov rovnosti, bratstva a slobody, zasiahli do diania Druhého vatikánskeho koncilu? Napríklad v súvislosti s varovaním Panny Márie vo Fatime, v roku 1917, pred nebezpečenstvom komunistických bludov, došlo na tomto koncile k niekoľkým škandalóznym udalostiam. Tieto udalosti sú súčasne prejavom neúcty voči Panne Márii a jej slovám.
Celkovo až 435 koncilových otcov žiadalo prostredníctvom petície, aby tento koncil kriticky reagoval na šírenie komunistických bludov vo svete. Zmienená petícia však napokon nebola vôbec predložená príslušnej koncilovej komisii, a to v dôsledku zámerných machinácií určitých osôb na tomto koncile. Ďalším kontroverzným krokom, zjavne znevažujúcim slová Panny Márie, bolo pozvanie moskovského pravoslávneho patriarchu, na tento koncil. Dokonca, bola mu poskytnutá záruka, že koncil upustí od odsúdenia komunizmu. Je to neuveriteľné, ale Druhý vatikánsky koncil skutočne neodsúdil komunizmus.
Mons. Pavol Hnilica (1921 – 2006), slovenský biskup, jezuita, vysvätený tajne za kňaza, v roku 1950, a za biskupa, v roku 1951, bol nútený opustiť Československo. Mons. P. Hnilica, biskup, povedal vo svojom prejave na koncile, vo veci mlčania tohto koncilu o komunizme:
„Dejiny obvinia nás právom zo zbabelosti, alebo zo slepoty, pre toto mlčanie. ( … ). Hovorím zo svojich priamych skúseností, a zo skúseností rehoľníkov a kňazov, ktorých som spoznal vo väzení, a s ktorými som znášal nebezpečenstvá a ťarchu Cirkvi.“.
Ďalším prejavom neúcty zo strany Druhého vatikánskeho koncilu voči Panne Márii, bolo zjavné zneváženie jej varovania, týkajúceho sa reality večného zatratenia duší v Pekle. Druhý vatikánsky koncil skutočne nepovedal o realite večného pekla ani slovo.
Jednou z najvýznamnejších zmien života Cirkvi po Druhom vatikánskom koncile je liturgická reforma. Je známa najmä ako slávenie svätej omše s mnohými časťami v ľudovom jazyku, a s oltárom obráteným smerom k ľudu. Druhý vatikánsky koncil priniesol dokument „Sacrosanctum Concilium“, konštitúciu o posvätnej liturgii, zo dňa 4. decembra 1963. Tento koncilový dokument neznamenal v žiadnom prípade všeobecný súhlas koncilových otcov s takou podobou liturgickej reformy, aká nastala následne o niekoľko rokov po skončení koncilu.
Alfredo Ottaviani (1890 – 1979), taliansky kardinál, bol sekretárom Kongregácie Svätého ofícia, známej ako „La Suprema“, („Najvyššia“), pre svoju prominentnú úlohu pri obrane integrity a čistoty katolíckej viery. Súčasne bol predsedom Teologickej komisie na tomto koncile. Antonio Bacci (1885 – 1971), taliansky kardinál, bol významným expertom na latinčinu a veľkým odporcom zavádzania ľudových jazykov do liturgie.
Zmienení dvaja kardináli predložili pápežovi Pavlovi VI. veľmi zásadný a kritický rozbor Nového omšového poriadku, t. j. Novus Ordo Missae, (ďalej len „NOM“), zo dňa 5. júna 1969. Predmetný kritický rozbor je výsledkom práce teológov, liturgistov a duchovných pastierov. Kardináli konštatujú, vzhľadom na podstatu obety, že tajomstvo kríža v NOM nevyjadruje sa jasne, ale zatemňuje sa tak, že ľud ho už nespoznáva. Dôvodom tohto nejasného vyjadrenia obety je odstránenie ústrednej úlohy skutočnej prítomnosti, ktorú doterajšia rímska liturgia vyjadrovala veľmi jasne. NOM rozkladá jednotu kultu a viery, a nechce už vyjadrovať vieru Tridentského koncilu (1545 – 1563), s ktorou katolícke svedomie je zviazané navždy. Skutočný katolík po zavedení NOM je podľa týchto kardinálov a cirkevných expertov postavený pred tragickú nutnosť voľby, teda voľby navštevovať radšej tradičnú rímsku liturgiu.
Každý slušný praktizujúci katolík, zúčastňujúci sa tzv. novej omše, musí vidieť, že tento obrad je skutočne preniknutý liberálnym duchom, ktorý sa prejavuje často aj v svojvôli, v zameraní pozornosti na človeka a na ľudské pocity. V novej omši sa zjavne prejavuje aj potlačenie účelu svätej omše ako zmiernej obety, teda ako mimoriadneho prostriedku na vyprosenie odpustenia hriechov živých a mŕtvych. Z toho vyplýva prirodzene aj strata úcty k Eucharistii, podávanie Božieho Tela na neposvätené ruky laikov, pobehovanie kňaza s mikrofónom po kostole, miništrantky, a pod.. Je pochopiteľné, že moderný katolícky kňaz podobá sa veľmi na protestantského pastora v dôsledku týchto liturgických novôt.
Je zjavné, že Bohu sa takéto deformovanie tradičnej rímskej liturgie nemôže páčiť a nemohol ho požehnať. Práve preto možno sledovať v posledných desaťročiach všeobecný pokles záujmu o ňu. Naproti tomu, tradičné katolícke spoločenstvá zaznamenávajú nárast veriacich, navštevujúcich tradičnú rímsku liturgiu. A to aj napriek tomu, že liberálni cirkevní predstavitelia, ako služobníci revolúcie, kladú rôzne prekážky šíreniu tradičnej katolíckej náuky a tradičnej rímskej liturgie, ktorá vyjadruje výlučne túto náuku.
Svätá omša je obetou nekonečnej ceny, ktorú stanovil Pán Ježiš Kristus pri poslednej večeri. Hlavným účelom obety svätej omše je zmierenie Boha. Svätá omša je najdôležitejším prostriedkom na vyprosenie Božích milostí. Slúženie alebo počúvanie svätej omše má najväčšiu cenu medzi všetkými dobrými skutkami.
Napriek platnosti nového omšového obradu, nemožno súčasne konštatovať, že tento obrad musí mať v Božích očiach aicky aj rovnakú priazeň, než tradičná rímska liturgia. Táto tradičná omša a spôsob jej konania boli totiž veľmi prísne strážené a chránené cirkevnými pastiermi pred prenikaním revolučných vplyvov počas dlhých stáročí dejín. A práve v tom spočíva aj záruka zachovania katolíckej pravovernosti všetkých zúčastnených na tomto obrade.
Ak do náboženského obradu alebo do formy modlitby konkrétneho človeka preniknú revolučné myšlienky, tieto myšlienky následne podporujú aj zmenu v myslení a vo viere tohto človeka. Škandalózne, heretické a rúhavé vyhlásenia mnohých súčasných predstaviteľov Cirkvi, hlboké mravné poklesky týchto cirkevných pastierov, nie sú žiadnou náhodou. Je to nevyhnutný dôsledok narušenia čistoty a kvality hlavného prameňa Božích milostí, a týmto prameňom je svätá omša.
Hubert Jedin (1900 – 1980), nemecký historik, bol koncilový poradca na II. vatikánskom koncile. Vo svojej prednáške pre Nemeckú konferenciu biskupov, s názvom „Dejiny a kríza Cirkvi“, ktorá bola zverejnená v „L´Osservatore Romano“, t. j. v denníku Svätej stolice,
dňa 17. septembra 1968, teda krátko po skončení tohto koncilu, poukázal na 5 javov, súvisiacich s prebiehajúcou krízou v Cirkvi: 1. Čoraz väčšmi sa šíriaca neistota vo veciach viery, spôsobená voľným šírením teologických omylov na katedrách, v knihách a v článkoch. 2. Pokus preniesť do Cirkvi formy parlamentárnej demokracie, zavedením práva na účasť na všetkých 3 rovinách cirkevného života, v univerzálnej Cirkvi, v diecéze, vo farnosti. 3. Desakralizácia kňazstva. 4. Voľné štruktúrovanie liturgického slávenia, namiesto realizácie Božieho diela. 5. Ekumenizmus ako proces protestantizácie.
Na základe všetkých uvedených skutočností musíme konštatovať, že modernú Cirkev hlboko zasiahla revolúcia. Dôkazy o tejto skutočnosti sa množia každým dňom. Jedine slepota alebo zbabelosť môžu brániť priznaniu tejto smutnej reality. Ale takýto prístup nemôže obstáť pred prísnym Božím súdom.
Nastal čas položiť otázku: Prenikli satanské revolučné princípy aj do života súčasných národov a štátov? A v prípade, že áno, ako možno najlepšie prispieť k vyslobodeniu týchto národov a štátov zo satanského zovretia? Ako je na tom slovenský národ a štát? Sú vôbec ešte slovenské?
Tradičná katolícka náuka chápe národ ako obyvateľstvo niektorého kraja, hovoriace rovnakou rečou, ktoré má viac alebo menej spoločný pôvod, historický vývoj a určité duchovné a telesné zvláštnosti. Boh dopustil rôznosť národov a jazykov ako trest za ľudskú pýchu pri stavbe babylonskej veže. Súčasne táto rôznosť je určená pre blaho národov.
Tradičný katolík smie a má milovať svoj národ viac, než cudzí národ, keďže je to súčasťou ľudskej prirodzenosti. Táto láska k národu nesmie viesť k nenávisti k iným národom. Aj v zmysle slov svätého Pavla apoštola, (Gal 6, 10), je potrebné brať ohľad na príslušníkov vlastného národa, resp. domácich vo viere, a to napríklad pri najímaní robotníkov, poskytovaní almužny, a pod.. Taktiež platí, že k obrane svojho národa sme najviac oprávnení vtedy, keď nám niekto potláča našu národnú reč.
Ako sa moderná Cirkev postavila k spoločenskej vláde Pána Ježiša Krista Kráľa v jednotlivých národoch a štátoch? Druhý vatikánsky koncil priniesol dokument „Dignitatis humanae“, Deklaráciu o náboženskej slobode, zo dňa 7. decembra 1965. Nepriatelia Katolíckej cirkvi, ktorí chceli zrušiť následne každú ochranu Katolíckej cirkvi zo strany štátov, odvolávali sa práve na chápanie náboženskej slobody, v zmysle koncilového dokumentu „Dignitatis humanae“.
Mons. Marcel Lefebvre (1905 – 1991), francúzsky arcibiskup, významný predstaviteľ katolíckeho tradicionalizmu, zakladateľ „Kňazského bratstva svätého Pia X.“, („Fraternitas Sacerdotalis Sancti Pii X.“, skrátene „FSSPX“), v súvislosti s progresívnym chápaním náboženskej slobody v zmysle koncilového dokumentu „Dignitatis humanae“, konštatoval:
„Bol som práve v Kolumbii, keď prezident republiky oznamoval ľudu, že na žiadosť Apoštolskej stolice bol odstránený prvý článok ústavy štátu, ktorý výslovne uvádza: „Katolícke náboženstvo je jediným náboženstvom, uznaným Republikou Kolumbia.“. Prezident vyjadril smútok, nad tým, keď si predstavil, ako veľa katolíkov bude zaskočených tým, že kráľovstvo Nášho Pána Ježiša Krista bolo odstránené v ich krajine. ( … ). Kladiete si otázku, ako konciloví otcovia mohli súhlasiť s niečím takým. Napriek tomu Vás uisťujem, že bolo nás 250 biskupov, ktorí pochopili obrovské nebezpečenstvo, hroziace všetkým katolíckym štátom, z dôvodu Deklarácie o náboženskej slobode. Spravili sme všetko, čo bolo možné, aby zabránili sme jej schváleniu. Lebo vo svojom súhrne vedie k tomu, že štát nemôže už patriť k pravému náboženstvu, ale naopak, je povinný dovoliť všetkým náboženstvám rozvíjať sa v úplnej slobode, bez zasahovania do nich. To je však absolútne v rozpore s vládou Nášho Pána Ježiša Krista, a v rozpore so záujmami samotnej Cirkvi.“.
Je pochopiteľné, že v dôsledku tohto posolstva Druhého vatikánskeho koncilu, občianska autorita odmietla uznať následne poslanie a úlohu Cirkvi a existenciu objektívneho prirodzeného zákona, ktorý treba chrániť, a otvorila cestu pre šírenie relativizmu a nepravých náboženstiev. Relativizmus presadzoval sa odmietaním akejkoľvek formy náboženskej a morálnej cenzúry zo strany štátu, voči šíriacemu sa zániku kresťanstva. Moslimské náboženstvo začalo dožadovať sa výstavby minaretov a mešít, v mene práve tejto náboženskej slobody.
Znova sa pýtajme na zdroj formovania svedomia človeka a národa, ktoré vplýva na životaschopnosť národa. V akom stave je slovenský národ v súčasnosti? Je v stave klinickej smrti. Náš národ vymiera, prepadol sa do bahna hriešneho pohanstva a poslušne a ponížene asistuje pri zavádzaní zotročujúceho globalistického svetového poriadku.
Dr. Edvard Beneš (1884 – 1948), česko-slovenský minister zahraničných vecí od roku 1918, česko-slovenský predseda vlády od roku 1921, česko-slovenský prezident od roku 1935, bol formovaný slobodomurárstvom. Dr. E. Beneš pomáhal zakladať „Spoločnosť národov“
(predchodkyňa „Organizácie spojených národov“), ktorá vznikla v roku 1920, a v ktorej sa stal podpredsedom, členom Rady, a napokon jej predsedom v roku 1935. Bol čestným prezidentom československého „Paneurópskeho hnutia“.
Mons. ThDr. Jozef Tiso (1887 – 1947), slovenský rímskokatolícky kňaz a prvý slovenský prezident, bol vnímaný Sovietskym zväzom ako katolícky bojovník proti komunizmu, ktorý odmietol sovietsku ponuku na spoluprácu pri zavádzaní sovietskeho komunistického systému do jeho krajiny. Česko-Slovenská republika, na čele s Dr. E. Benešom, prezidentom, videla v Dr. J. Tisovi nebezpečenstvo svojej existencie, keďže 6 rokov života Slovenskej republiky (1939 – 1945) presvedčili jej občanov o duchovných a hmotných výhodách vlastného štátu.
Slovensko nie je jediná krajina, v ktorej partizánske povstanie proti nemeckému nacizmu bolo prostriedkom na privítanie revolučnej komunistickej bezbožnosti, pred ktorým nás Panna Mária varovala vo Fatime v roku 1917. Povstanie z roku 1944, premenované komunistami
na „Slovenské národné povstanie“, neznamenalo žiaden výlučne spontánny vzdor väčšiny národa proti nemeckej nacistickej moci, ktorú z katolíckeho hľadiska musíme odsúdiť. Avšak skutočnosť, že mesta Banská Bystrica sa zmocnili jednotky partizánskej brigády Josifa Vissarionoviča Stalina (1878 – 1953), sovietskeho komunistického diktátora, a vyhlásili tam obnovenie Československej republiky, má zásadný význam pre pochopenie komunistickej duše tohto povstania.
Po príchode sovietskych vojsk na územie Slovenska, v roku 1945, vznikli podmienky pre obnovenie česko-slovenského štátu, podľa predstáv Dr. E. Beneša. Tento samozvaný „prezident“ neexistujúceho „Československa“, podpísal v Sovietskom zväze, v Moskve, „Zmluvu o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci, medzi Sovietskym zväzom a Československou republikou“, zo dňa 12. decembra 1943. Týmto spôsobom postavenie svojho budúceho štátu podriadil záujmom komunistického Ruska.
Slovenská republika z roku 1939 bola štátom, v ktorom boli zatvorené slobodomurárske lóže. Dr. J. Tiso, ako slovenský predseda vlády, pristúpil k tomuto kroku už v roku 1938. Dr. E. Beneš ako vplyvný slobodomurár zjavne aj preto cítil odpor voči nášmu prvému prezidentovi. Možno aj v tom je príčina súčasnej mediálne šírenej nenávisti k Slovenskému štátu z roku 1939, a jeho hanlivého označovania ako „vojnový štát“.
Národný súd v Bratislave uznal Dr. J. Tisa vinným, a odsúdil ho na trest smrti povrazom, rozsudkom, zo dňa 15. apríla 1947. Poprava bola vykonaná na dvore väznice Justičného paláca v Bratislave, v ranných hodinách, dňa 18. apríla 1947. Tento hanebný rozsudok napísala boľševická nenávisť, spojená s nenávisťou voči suverenite malého národa, ktorý sa nechcel vzdať svojho katolíckeho ducha. Zavraždeniu slovenskej hlavy štátu nezabránilo ani diplomatické úsilie pápeža Pia XII., ani prosby slovenských biskupov o milosť pre Dr. J. Tisa, ani aktivity rôznych združení Slovákov po celom svete, a ani verejné protesty ľudí, ktoré komunistická moc potlačila.
Zmienení povstalci z roku 1944 prispeli k likvidácii slovenskej vládnej moci. Nevyhnutným tragickým dôsledkom bolo zatiahnutie vlastného štátu do krvavých bojov, ktoré poslúžili najmä k „vyslobodeniu“ Slovenska z jeho suverénnych katolíckych koreňov. A súčasne k pripútaniu Slovenska k sovietskej boľševickej moci. A práve preto, nie je náhoda, že medzi obeťami partizánskeho teroru, je mnoho predstaviteľov Cirkvi, resp. osôb, zastávajúcich katolícky svetonázor.
A taktiež, práve preto, v nasledujúcich rokoch komunistickej diktatúry na Slovensku, viac než milión slovenských životov bolo zlikvidovaných potratom. Mnoho Slovákov pod vplyvom revolúcie v Cirkvi začalo nechávať spaľovať svojich zomrelých predkov v kremačných peciach. Svätý Augustín (354 – 430), biskup a učiteľ Cirkvi, považoval spaľovanie mŕtvol za najohavnejšiu neľudskosť. Vplyvom revolučnej myšlienky rovnosti, resp. rovnostárstva, v spoločnosti a v Cirkvi, ženy sa začali obliekať do mužských nohavíc. Ženy sa začali podobať mužom, muži sa začali podobať ženám. Satanský neporiadok a chaos zasiahol štáty práve preto, že zasiahol aj Cirkev.
Aj so zreteľom na Cirkev na Slovensku možno uviesť, že pri tradičnej rímskej liturgii je zakrývanie hláv žien príkladom disciplinárneho predpisu. Svätý Pavol apoštol chcel, aby ženy zakrývali svoje hlavy, čím vyjadrovali svoju podriadenosť určitej disciplíne. Zavedením novej omše od roku 1969 sa tento prejav liturgickej disciplíny nevyžaduje.
Možno považovať za náhodu, že v spoločnosti došlo práve tomto období k výbuchu sexuálnej revolúcie, a k prudkému šíreniu prejavov marxizmu, a to aj na Západe? Nemá súčasné genderové šialenstvo, spochybňujúce význam rozličných rolí muža a ženy, svoj pôvod práve v tejto revolučnej tendencii, a to nie len v spoločnosti, ale aj v Cirkvi? A nesúvisí zosvetštené vystupovanie a obliekanie sa mnohých moderných katolíckych kňazov a biskupov práve s týmto spochybňovaním tradičnej katolíckej liturgickej disciplíny?
Satanov plán pre Slovensko, po zavraždení Dr. J. Tisa, zostal v podstate nezmenený až do súčasnosti. Je to plán likvidácie posledných väzieb slovenského národa na Boží zákon, z ktorého prirodzene vyplýva aj likvidácia slovenskej národnej suverenity. Zmena nastala len v mocnostiach, ktoré držia Slovensko pevne na jeho ceste od Boha. Sovietsky zväz vystriedala Európska únia. Štatistiky týkajúce sa praktizovania katolíckej viery na Slovensku preukazujú jednoznačne, že slovenský národ bol hlboko zasiahnutý revolúciou, pred ktorou nás varovala Panna Mária vo Fatime v roku 1917.
Ako môžeme zvrátiť, alebo úspešne odvracať Satanove útoky proti Slovensku a jeho ľudu? Ako zachrániť slovenský národ zo stavu klinickej smrti, z rúk politických zbabelcov a sluhov, zrádzajúcich Boha a často aj svoje kresťanské korene za veľkú mzdu, vyplácanú z nekonečných zdrojov globalistických pokladníc, najmä z Európskej únie? Ako prekonať oprávnené zhnusenie, pri pohľade na neuveriteľné pokrytectvo týchto politikov, verejne prezentujúcich údajnú snahu nadväzovať na dedičstvo svätých Cyrila a Metoda?
Vedúci politickí predstavitelia súčasného slovenského národa sa chodia učiť do Bruselu a Pekingu, ako pretvoriť Slováka na svetového občana, ktorý za prísľub vyššej mzdy bude neustále strácať aj posledné zvyšky kresťanského svetla a dôstojnosti. Len takýto človek je skutočným otrokom, ktorému už nevadí ani absolútne neopodstatnené digitálne špehovanie. Napríklad súčasný čínsky komunistický režim sleduje svojich občianskych otrokov prostredníctvom približne 500 miliónov kamier. Môžeme veriť tomu, že komunistickí démoni boli porazení v našich pomeroch po tzv. „Nežnej revolúcii“ v roku 1989? Je zjavné, že komunizmus nebol porazený.
Avšak nesmieme stratiť nádej. Slovenský národ by mal nadviazať na všetky historické skutočnosti, ktoré preukázali pred Pánom Bohom a pred Pánom Ježišom Kristom Kráľom, že chce byť podriadený Jeho vláde. Slovenský štát z roku 1939 mal Ústavu (Ústavný zákon č 185/1939 Sl. z.) z roku 1939, ktorá v preambule uvádza:
„Slovenský národ pod ochranou Boha Všemohúceho od vekov sa udržal na životnom priestore mu určenom, kde s pomocou Jeho, od ktorého pochádza všetka moc a právo, zriadil si svoj slobodný slovenský štát.“
Táto Ústava z roku 1939 poukazuje na Boha aj v texte prísahy pre jednotlivých predstaviteľov najvyšších štátnych orgánov (prezident, vláda, snem, štátna rada):
„Prisahám na Boha Všemohúceho a Vševedúceho“, „Tak mi Pán Boh pomáhaj!“ (§ 14, § 34, § 42, § 53).
Ústava Slovenskej republiky z roku 1939 rešpektovala Boží primát, vzhľadom na chápanie pôvodu moci, teda v zmysle tradičnej katolíckej náuky. Slovenská republika, ktorá vznikla dňa 1. januára 1993, má Ústavu (Ústavný zákon č. 460/1992 Zb.), ktorá uvádza, že stojí na celkom iných základoch:
„V zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva, ( … ). Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. ( … ). Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.“ (Preambula, Čl. 1 ods. 1, Čl. 2 ods. 1, Čl. 7 ods. 2).
Je pozoruhodné, že Dr. J. Tiso, slovenský katolícky kňaz a prezident, narodil sa práve dňa 13. októbra 1887, teda presne 30 rokov pred dňom najväčšieho fatimského zázraku v roku 1917, kedy ľudia videli tzv. „slnečný zázrak“. A pozoruhodné je aj to, že práve po ďalších 30-tich rokoch, nasledujúcich po fatimskom roku 1917, jeho život končí na popravisku rozmáhajúcej sa komunistickej diktatúry na Slovensku. Akoby fatimská misia Panny Márie našla svoje miesto priamo v strede jeho životnej cesty, a to doslova.
Avšak čo by nám Dr. J. Tiso mohol ešte povedať dnes? Veľmi mnoho. Napríklad k súčasnému slovenskému školstvu:
„Škola pokroková k mravnosti vychovávať nemôže, poneváč postráda patričnej autority. Kde ale tej niet, tam nemôže byť poslušnosti, tam teda nemôže byť ani mravnej výchovy. Škola pokroková nemá k mravnej výchove potrebnej autority, poneváč vyučuje bez Boha, ba popieraním jestvovania autority Boha. Kto ale popiera autoritu vyššiu, ani sám autority mať nemôže.“ (Článok „Škola a výchova dietok“, ako náboženská alternatíva voči projektu školskej politiky vtedajšieho Československa, Trnava, 1922).
A čo by mohol povedať všetkým moderným, globalistickým a pohanským bojovníkom za svetový mier, vrátane všetkých predstaviteľov modernej Cirkvi, stojacich pri tejto modlitebnej prosbe vedľa stúpencov pohanských kultov?
„Keby to nebolo tak tragické, dalo by sa to škodoradostným spôsobom obrátiť oproti svetu a hodiť mu do tvári: tak ti treba, svete, ktorý si sa zriekol Boha. Ale napriek všetkej útrpnosti s hroznou tragédiou sveta, alebo práve preto, že katastrofálne postihnutému svetu chceme konať samaritánsku službu, za potrebné považujeme povedať hlasno a otvorene: Len katolícky svetový názor je v stave priniesť svetu mier a rovnováhu.“ (Príhovor k študentskej mládeži, na pokálovej slávnosti Ústredia slovenského katolíckeho študentstva, Bratislava, dňa 13. marca 1932).
Nenávisť súčasného slovenského politického režimu voči osobnosti D. J. Tisa, a voči štátu, ktorý reprezentoval ako jeho hlava, má duchovné korene. Rovnako aj nenávisť mnohých predstaviteľov modernej Cirkvi voči tradičnej rímskej liturgii a voči tradičnej katolíckej náuke, má duchovné korene. Táto liturgia a táto náuka sú totiž navzájom neoddeliteľné. Sú založené na rešpektovaní Božieho primátu a presadzovaní spoločenskej vlády Pána Ježiša Krista Kráľa. A tento pravoverný a nekompromisný katolícky postoj k pozemskému svetu zastávajú v súčasnej dobe už jedine katolícki tradicionalisti.
Tradiční katolíci neznamenajú len nejaké zoskupenie milovníkov tradičnej rímskej liturgie. Tradičný katolicizmus znamená pevné držanie sa katolíckej Tradície, bez ohľadu na svoje postavenie, vzdelanie, národnosť, pôvod, alebo vek. Tradičný katolík je katolík, ktorý je pravoverný rovnako, ako pravoverný katolík z ktoréhokoľvek storočia. Skutočná a pravá katolícka viera je totiž nemenná.
Mnohí predstavitelia modernej Cirkvi a politiky, brániaci sa vláde Krista Kráľa, súhlasiaci s heretickou požiadavkou odluky Cirkvi od štátu, pracujú pre revolúciu. Tvrdia, že Spasiteľ nechce kráľovsky vládnuť modernému svetu, ani všetkým národom, a ani Slovensku. Nedajme sa oklamať. Bojujme za Jeho vládu aj v slovenskom národe a štáte. Len takto bojujúci predstavitelia Cirkvi a štátu môžu prispieť k záchrane slovenských duší pred večným zatratením a súčasne k pozemskému blahu našich rodín, nášho národa a nášho štátu.
Nech žije Kristus Kráľ, tradičná katolícka náuka a tradičná katolícka liturgia!
Ďakujem za pozornosť.

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.