Osudy Františka Slameňa (1896 – 1944)
Prednáška PhDr. Martina Lacka, PhD. odznevšia v rámci pietnej spomenienky na Františka Slameňa, 7. 12. 2024, Horná Lehota, Brezno
Kto bol František Slameň?
Najstručnejšia odpoveď by znela: neohrozený bojovník za práva Slovákov a osobitne robotníkov; ústavný činiteľ prvej SR a martýr štátnosti. Politik, ktorý sa snažil o udržanie republiky aj v bezvýchodiskovej situácii, za čo zaplatil najvyššiu cenu. Jeden z dvoch poslancov zavraždený partizánmi. Avšak po poriadku.
Narodil sa 3. decembra 1896 v Hornej Lehote v rodine Jána Slameňa a Terézie rod. Žabkovej, ktorí mali dovedna deväť detí. Horná Lehota bola konfesionálne zmiešaná obec s miernou prevahou evanjelikov. Tu vychodil šesť tried ľudovej školy a tri ročníky učňovskej školy v Podbrezovej; vyučil sa za sústružníka. Ako 14-ročný nastúpil na učňovské miesto v železiarňach v Podbrezovej. Aj keď školy absolvoval v období najhoršej maďarizácie, tejto nepodľahol. Naopak, bol vždy oduševneným Slovákom. Iste má na tom zásluhu aj jeho otec, ktorý bol starým národovcom. Neskôr sa oženil. Jeho manželkou bola Anna rod. Koleničková a mali dve deti, syna Jána a dcéru Dušanu.
Vznik ČSR Slameň s nadšením privítal. 1. decembra 1918 sa zúčastnil veľkého ľudového zhromaždenia v Brezne, na ktorom sa účastníci prihlásili k novej republike a prijali Deklaráciu slovenského národa z Turčianskeho Sv. Martina. Keď bolo treba Slovensko brániť pred vpádom maďarských boľševikov, patril medzi dobrovoľníkov, ktorí sa prihlásili do čsl. armády a tu bojovali so zbraňou v ruke. Na jar 1919 skutočne hrozilo, že Slovensko sa stane červeným; boľševici mali obsadenú skoro tretinu krajiny.
Vstup do verejnej a politickej činnosti
Po ústupe boľševikov a po konaní prvých volieb v r. 1920 sa situácia stabilizovala. Slameň ako uvedomelý Slovák a katolík už ako 24-ročný vstúpil do Slovenskej ľudovej strany, ktorú viedol vtedy najpopulárnejší slovenský politik Andrej Hlinka. O dva roky nato sa stal členom okresného výboru strany a od r. 1923 ju reprezentoval aj na verejných zhromaždeniach. V r. 1929 bol zvolený za predsedu okresnej organizácie SĽS a tiež za člena výkonného výboru strany. Bol aj členom okresného zastupiteľstva v Brezne.
Okrem toho sa v roku 1924 stal zakladajúcim členom odborovej organizácie slovenského kresťanského robotníctva v okrese. (Oficiálne sa nazývalo Slovenské kresťanské odborové združenie). Angažoval sa i v telovýchovnej organizácii Orol. V 20. rokoch bol tiež členom Rodobrany a v júli 1929, počas procesu s prof. Tukom, ho aj načas uväznili.
Patril medzi osobnosti, ktoré boli činné takpovediac na všetkých frontoch. Ešte aj na úrovni obecnej politiky, keďže od r. 1922 bol členom obecného zastupiteľstva za SĽS a neskôr aj starostom (vládnym komisárom) obce.
V životopise si uviedol: „Som zakladajúcim členom všetkých slovenských kresťanských a kultúrnych spolkov v našom kraji, v ktorých som bol vždy činným členom… Dáta o mojej verejnej (kultúrnej) a politickej činnosti sú verejne známe. Sú len a len slovenské a kresťanské, veď som synom starého predprevratového Slováka, ktorý trpel za svoje slovenské povedomie“.
V sneme
Po získaní slovenskej autonómie v októbri 1938 sa vládnej moci zmocnila HSĽS. Niektoré strany sa s HSĽS spojili, ľavicové boli zakázané. Vedenie strany si ho ako populárnu a najmä zaslúžilú osobnosť vytipovalo na kandidátnu listinu v decembrových voľbách. Kandidoval ako zástupca okresov Brezno a Dobšiná, z 31 miesta, celkovo bolo na kandidátke sto mien, do snemu sa dostalo 60 poslancov.
Ešte skôr, než mohol nový parlament rozbehnúť činnosť, prišiel 9. marca 1939 tzv. Homolov puč. Českí policajti a vojaci začali internovať tých verejných činiteľov, u ktorých predpokladali, že sú „radikálni“, teda za vytvorenie Slovenského štátu. Bol medzi nimi aj Slameň.
Po rozdelení parlamentných funkcií sa stal členom sociálneho a zdravotného výboru. Bol tu jediný robotník z povolania, a spolu s R. Čavojským a J. Morom zastupovali ich záujmy. Tu treba spomenúť, že na úspešnú činnosť hlinkovcov medzi robotníctvom s neľúbosťou hľadeli komunisti, ktorí si hodlali robotníctvo takpovediac „sprivatizovať“, privlastniť. Chceli si z robotníkov vychovať vlastné opory, vlastné voličstvo, no HSĽS im to „kazila“. A ako jedno z červených miest sa označovala práve Podbrezová, kde Slameň pôsobil. Nečudo, že okrem sympatizantov tu ako katolík a ľudák mal aj politických odporcov.
Smrť v auguste 1944
Jeho smrť súvisí s počiatkami povstania, presnejšie etapou jeho príprav. Je známe, že partizáni a povstaleckí vojaci prebrali úplnú moc v Brezne už v nedeľu 27. augusta. No rôzne pochybné živly tu takpovediac – za mlčania žandárov a vojska – šarapatili už dlhšie. Objavovali sa ozbrojené lúpeže, prepady, zastrašovanie zbraňou. Žandárske stanice boli partizánmi odzbrojené, pasívne, prípadne so vzbúrencami držali. Mnohí obyvatelia kraja žili v strachu a neistote. Jedným slovo, prestávalo platiť právo a začal sa teror. A to bolo jadro problému. Časť štátneho aparátu sa tvárila, že problém neexistuje, časť ho chcela nejako riešiť. V sobotu 26. augusta sa preto v sekretariát strany zišlo na popud Slameňa niekoľko funkcionárov: vedúci notár Alexander Bothár, zástupca vládneho komisára Samuel Dolňan, prednosta okresného súdu Dr. Pavol Denk, obchodník s drevom Štefan Valentíny, učiteľ a okresný veliteľ HM Július Plško, tajomník HSĽS Lukáš Žiak. Všetci boli znepokojení rozvratom v meste a okolí. Pre vládu SR zostavili situačnú správu a chceli požiadať o potrebný zákrok k návratu bezpečnosti a poriadku. Správu vypracoval Dr. Denk v nedeľu dopoludnia a poslal ju osobitným kuriérom do Banskej Bystrice. Okrem toho ju plánoval odniesť osobne do Bratislavy nočným rýchlikom. K tomu však už nedošlo. Jeden človek stretnutie prezradil partizánom a udalosti nabrali rýchly spád.
Ešte v ten istý deň, 27. augusta večer, niekedy po 22. hodine, na podnet miestnych odporcov SR, medzi ktorými bol najvýznamnejší veliteľ posádky mjr. Samuel Sekuris, partizáni týchto činiteľov zaistili. Zatýkanie a doprovod robili neplnoletí, zato krajne radikalizovaní mládenci. Okresných predstaviteľov štátu naložili na nákladné auto a smerovali na Banskú Bystricu. Pri výjazde z Brezna jeden z partizánov, agent provokatér Machyniak, ktorého posadili medzi zaistencov, vystrelil z pištole skrytej vo vrecku slepé náboje. To malo vyvolať dojem vzbury, iniciovať situáciu, keď budú zaistenci zabití „na úteku“. Tak sa aj stalo. Partizáni zasiahli aj svojho spolupracovníka, šoféra J. Moravčíka, ktorý s autom následne narazil do jedného z domov. Troch zo zaistencov zabili na mieste (Slameň, Dolňan, Valentíny). Okrem toho zastrelili ďalšieho zaisteného, nemeckého vojaka, príslušníka nemeckej vojenskej misie v Bratislave. Notára Bothára zastrelili dodatočne, keď zistili, že je len ranený. Plško a Lukáč boli ľahšie ranení a podarilo sa im ujsť. Ich ďalšie osudy nie sú známe. Zázračne sa zachránil okresný sudca Dr. Denk, ktorý sa spravil mŕtvym, bol odvezený do márnice, odkiaľ sa mu podarilo ujsť a potom s pomocou manželky do Bratislavy a neskôr na Západ; o vražde spísal aj svedectvo.
Posledné zachytené slová Slameňa, ktoré vykríkol z korby auta do nočnej ulice boli: „Brezňania, povedzte Slameňovej žene, že umrel za slovenský národ!“
Obete partizáni olúpili, niektorým povrážali aj zlaté zuby. Miestni odbojoví činitelia nadôvažok vylúpili aj ich byty. Ako uvádza znalec problematiky Dr. Peter Bielik, vrahovia boli príslušníkmi Pohronského oddielu brigády Za oslobodenie Slovanov (veliteľ Emil Křístek) a pochádzali hlavne z Hornej Lehoty.
Ešte dve zaujímavosti. Slameňa vraj zastrelil mladík z rodnej obce, ktorý nemal ani 18 rokov, a z túžby po dobrodružstva a zbraniach sa pridal k partizánom. Krátko predtým mu Slameň pomohol do zamestnania. Medzi vrahmi bol aj syn Samuela Dolňana; vôbec mu nevadilo, keď videl svojho otca umierať. Ak by mali Slováci svoju vlastnú kinematografiu, tento brezniansky námet by bol bez pochýb súci na filmové spracovanie…
Dozvuky a otázky
Správa o masovej vražde rezonovala po Slovensku. Mala značný dopad na verejnú mienku – v neprospech partizánov, a celkovo myšlienky povstania. V prvom rade u politických predstaviteľov. Pre prezidenta Tisa bola vražda poslanca zlomom, po ktorom dal súhlas na príchod nemeckých vojsk. Predseda snemu Martina Sokol pod dojmom masakru ukončil kontakty s čsl. odbojármi a aj zámer vyhlásiť návrat do ČSR… Opačne tragédia rezonovala u benešovcov. V čsl. vysielaní londýnskeho rozhlasu označili Slameňovho vraha za „československého vlastenca“. To následne glosoval iný poslanec, Slameňov priateľ, publicista Konštantín Čulen, slovami: „Hodno sa nám zastaviť nad touto smutnou udalosťou. Vladimír Clementis, ktorý cez rozhlas mesiace vyzýval Slovákov k takýmto a podobným činom, mohol mať radosť. To, čo chcel, sa už začalo. Začalo sa vraždenie.“
Tento masaker, tak ako ostatné, nebol nikdy vyšetrený a vinníci potrestaní. Naopak, boli oceňovaní ako bojovníci proti fašizmu…
Tragédia spred 80 rokov vyvoláva otázky nielen o incidente samotnom, ako a prečo sa stal, ale aj otázky hlbšie. Otázky o zmysle politickej činnosti, o zmysle verejného angažovania sa. Treba zaujať jasný postoj aj v kritických, životu nebezpečných situáciách? Treba sa angažovať vždy, alebo len niekedy? A do akej miery? Stačí polovičato, čiastkovo? Prípadne je lepšie byť úplne pasívny?
František Slameň a spoločníci patria do prvej kategórie. Boli ochotní obetovať nielen svoje funkcie, majetok, zdravie, ale i životy za to, čomu slúžili a verili: Slovenskej republike.
Možno si tiež položiť otázku, či takých ľudí nájdeme dnes? Kto z verejných, politických predstaviteľov by bol ochotný riskovať svoj život za republiku dnes? Našli by sa takí?
V nekrológu v denníku Slovák Slameňov život zhodnotili takto: „Jeho práca a boj obrana Slovenského štátu bude nám vzorom a jeho obeť nebude márna.“
Jeho priateľ a spolubojovník Dr. Denk musel z milovaného Slovenska utekať až do Ameriky, kde je pochovaný. Na náhrobný kameň mu vykresali verše, ktoré si sám zložil:
Nedbám, kde som narodený, šíry svet ma darmo láka;
v Brezne som bol pokrstený vlastnou krvou za Slováka.
Odkaz breznianskych martýrov je dnes, v dobe rozkladu štátu a morálnych hodnôt ešte aktuálnejší…